Aká je súvislosť medzi náboženstvom a morálkou?

Môže veda nájsť jednoznačnejšiu a objektívnu odpoveď, keď ju prevádzkujú opäť len ľudia nábožensky veriaci, alebo neveriaci? Akceptovali by veriaci argumentáciu, že nadprirodzenosť si vytvárame napríklad z istých obranných psychologických dôvodov a viera v ňu je dôsledkom vedomia o našej "ničotnej" prchavej existencii, túžby po nekompromisnej (v reálnom živote tak zdeformovanej) spravodlivosti a potreby silného socializačného prvku, ktorý nám dáva pocit spolupatričnosti k tej "svojej" komunite? Principiálne nemôžu.

Presvedčí ateistu mnohokrát citované, alebo mnohými spôsobmi interpretované (i dezinterpretované) príbehy a úryvky z písomností toho, či onoho náboženstva? Môže prijať tvrdenie, že náboženské dogmy nie sú ľudského pôvodu, ale sú súčasťou "právd" pochádzajúcich od vyššej bytosti a určené skupine vyvolených a sú teda, spolu s ich Tvorcom, poznaním nepolapiteľné? Principiálne nemôže.

Táto svetonázorová polarita naznačuje, že aj vedecké práce na tému vzniku náboženskej viery budú prijímané veľmi nejednoznačne. Svoj vlastný postoj si môžete otestovať v článku Fina Ilkka Pyysiainena z Kolégia pokročilých štúdií v Helsinkách a Američana Marca Hausera z Katedry psychológie a humánnej evolučnej biológie Harvardskej univerzity v Cambridge, Massachusetts, ktorý pod názvom "The origins of religion Q1: Evolved adaptation or by-product? (Vznik náboženstva - podotázka1: vyvinutá adaptácia, alebo vedľajší produkt?) vyšiel 8. februára 2010 v časopise Trends in Cognitive Science.

Autori nezverejňujú výsledky nového výskumu, ale sumarizujú mnoho predošlých a diskutujú o dvoch prevládajúcich teóriách:
a) náboženská viera sa vyvinula ako adaptácia na potrebu spolupráce medzi geneticky nepríbuznými ľuďmi žijúcimi v jednej komunite,
b) náboženské predstavy sú vedľajším produktom pôvodne s religiozity nesúvisiacich poznávacích schopností človeka.
Vedci svoju pozornosť zamerali najmä na súvislosť medzi náboženstvom a morálkou.

Ako uvádzajú v článku, najnovšie empirické práce v oblasti psychológie morálky viac podporujú koncepciu vzniku náboženstva ako vedľajšieho produktu už skôr a teda od viery nezávisle vyvinutých kognitívnych funkcií. Niekoľko výskumov dokázalo, že príslušníci rôznych náboženských vyznaní a ľudí bez vyznania z hľadiska vlastných morálnych postojov v podstate rovnako hodnotia fiktívne neznáme, s konkrétnymi tradíciami nesúvisiace situácie, ktoré vedci vykonštruovali. Neznamená to ale, že druhú teóriu je nutné úplne zavrhnúť.

Podľa autorov článku sa náboženstvo síce nevyvinulo kvôli nutnosti spolupráce medzi tradičnými členmi skupiny, ale keď vzniklo, stalo sa predmetom selektívneho výberu a vytvorilo adaptáciou formovaný systém, ktorý dokáže problém spolupráce riešiť efektívne. Náboženská viera a rituály slúžia ako "nákladné" signály, znamenie príslušnosti k danej skupine. Pomocou týchto verejne kontrolovaných signálov komunita ľahko odhalí "čierne ovce", ktoré napríklad neobetujú požadovaný čas a materiálne zdroje na náboženské aktivity, nepodstupujú bolesť pri tradičných rituáloch, alebo nedodržujú tabu. Tieto spoločenské obmedzenia vytvára základ pre kultúrny výber, upevňujú súdržnosť komunity a podporujú spoluprácu ich členov.

Keď k tomu pripočítame, že za neveru ku skupine a jej kultúrnym tradíciám hrozia tresty nielen zo strany ľudí, ale najmä bohov, ktorí všetko vidia a vedia, nie je divu, že - ako uvádza Pyysiainen a Hauser: "... náboženské skupiny zjavne pretrvávajú dlhšie ako tie nenáboženské. "

Je morálka bez náboženstva amorálnejšia? Nie je. Rozsiahle výskumy, do ktorých sa zapojili tisíce ľudí z rôznych kultúr, rôzneho veku, vzdelania, politického presvedčenia, náboženského vyznania, alebo ateistov preukázali, že základné vzory morálneho hodnotenia majú veriaci i neveriaci v podstate rovnaké. Ľudia sú sociálnymi tvormi a mechanizmy, ktoré im umožňujú spolužitie vo väčších skupinách, sa vyvinuli pred vznikom náboženstva a sú od neho nezávislé. Autori to formulujú: "... náboženstvo stojí na pleciach obrov poznávacích mentálne mechanizmy, ktoré sa vyvinuli na riešenie všeobecnejších problémov sociálnych interakcií vo veľkých, geneticky nepríbuzných skupinách."

Aby nedošlo k dezinterpretácii myšlienok tých, ktorí sa otázkou vzniku náboženstva a jeho vzťahom k morálnemu správaniu zaoberajú už dlhé roky, ponúkame takmer celý záver ich práce v preklade, ktorý sa snaží o kompromis medzi presnosťou a zrozumiteľnosťou:

"Vyslovovaná (explicitná) zbožnosť nepreniká do morálnych intuitívnych zásad, ktoré tvoria pozadie našej schopnosti navzájom spolupracovať. Preto náboženská viera nemôže predstavovať hlavný zdroj spolupráce v rámci komunity. Spoluprácu umožňuje súbor duševných (mentálnych) mechanizmov, ktoré nie sú pre náboženskú vieru špecifické. Morálny úsudok - hodnotenie závisí od týchto mechanizmov a zjavne funguje nezávisle na náboženskom presvedčení jednotlivca. Avšak, aj keď náboženstvo pôvodne nevzniklo ako biologická adaptácia, môže hrať úlohu v uľahčení, tak v stabilizácii spolupráce v rámci skupiny, a ako takej by mohlo predstavovať cieľ kultúrneho výberu ...

Zjavne v mnohých kultúrach sa náboženské predstavy a zmýšľanie stali štandardným spôsobom konceptualizácie (vytvorením pojmov, definovaním vzťahov a princípov) prirodzenej morálnej intuície. Hoci, (ako sme rozoberali) toto prepojenie nie je nevyhnutné, mnoho ľudí si natoľko zvyklo ho používať, že kritiku náboženstva vnímajú ako principiálne ohrozenie nášho morálneho spôsobu života."

zdroj: http://www.voltaire.netkosice.sk/index2.html