O (ne)prospešnosti inklúzie v škole

Predstavte si, že jedného dňa sa pred školou zúčastní nejakej diskusie s oveľa inteligentnejším žiakom. V tejto diskusii prehrá a má pocit, že sa zosmiešnil a preto sa pred ostatnými snaží nájsť nejaké ospravedlnenie.

Akonáhle ale pride zo školy domov, uvedomí si úplne rozdiel a začne o sebe pochybovať. Čím väčší rozdiel v debate nastane, tým viac nenávisti v chlapcovi zostane.

A to všetko z jedného dôvodu.

Nenaučil sa vidieť svet v jeho rozdielnosti a už vôbec nevníma vlastnú rozdielnosť. Učili ho doma aj v inkluzívnej škole, že všetci sme si rovní a všetci máme právo na úspech. Nenaučil sa k rôznorodosti sveta pristupovať realisticky a sebakriticky.

Nie každý môže byť inžinier, ale vela detí môže byť dobrými remeselníkmi a mať naplnený a spokojný život rovnako ako ľudia s diplomom.

Učíme deti, aby boli rovnaké, učíme ich o ľudských právach, ale nie o povinnostiach vo svete, ktorý nemôže byť pre všetkých rovnaký, pretože je logicky nastavený pre tých najlepších, pre tých najsnaživejších a najpracovitejších. Rovnako ako v prírode.

Kto je lenivý alebo jednoducho na niektoré úlohy nemá a kto len čaká až pre neho spoločnosť niečo urobí, môže rýchlo padnúť až na dno.

Pri prvom skutočnom strete s realitou takí ľudia skolabujú. Občas už ako deti, ale oveľa častejšie ako dospelí.

Poznámka na záver: Bavíme sa o deťoch mentálne zaostalých, ktoré majú jasne vymedzené svoje hranice možností a nie o deťoch telesne postihnutých, ktoré môžu navštevovať školské zariadenia a zapájať sa do normálnej výučby.

Zdroj: http://voltaire.netkosice.sk/index2.html