Arabský prínos svetu

Podrobnosti

Speciály CFP! / Fun & interesting|

30. červen 2012|

.|

18132 x

Boli časy, keď sa za najnovšími vedeckými a technickými poznatkami putovalo k arabským učencom do Córdoby a Toleda. A nebolo to len prechodné obdobie. Po celé stáročia boli vo svete arabskí vedci na prvom mieste v medicíne, matematike, chémii, astronómii a technike.

Svojimi dielami prispeli rozhodujúcim spôsobom k tomu, že svetlo vedy začalo pozvoľna prenikať do temna stredovekej kresťanskej Európy. Úspech islamu, ktorý začal súperiť s judaizmom a kresťanstvom, podporila tolerancia, ktorú toto náboženstvo propagovalo. Moslimovia nevyhladzovali porobené národy ani ich násilím neobracali na novú vieru. Dovolili im slobodne vyznávať vlastné náboženstvo, rozvíjať vlastnú kultúru a ponechať si dokonca aj vlastné administratívne organizácie výmenou za odvádzanie rozumných poplatkov. Napríklad svätý Ján Damascénsky, ktorý bol najväčším byzantským teológom ôsmeho storočia, prežil celý život v moslimskom prostredí.

Toto múdre politické rozhodnutie obohacovalo arabskú kultúru, ktorá spočiatku nepatrila k najpokročilejším. Dôsledkom výbojov bola postupná asimilácia, takže sa nakoniec stala obdivuhodnou civilizáciou. Štyri stáročia po Mohammadovej smrti ovládli moslimovia tak rozsiahle územia, že cestovateľ sa mohol vydať z Lisabonu až na východ dnešného Iránu, bez toho aby musel prehovoriť inak ako arabsky a každý piatok mohol navštíviť mešitu.

Aj keď táto obrovská oblasť nikdy nedosiahla politickej jednoty, šírili a vymieňali sa v nej vedomosti zjednocovania arabským jazykom. Pochádzali zo všetkých starých ohnísk vedy - z Egypta, Byzancie, Perzie, Grécka i z Číny cez pupočnú šnúru Hodvábnej cesty, ktorej konečnou stanicou bolo nádherné moslimské mesto Samarkand na krajnom východe starej Perzie. Získané informácie a vedomosti sa triedili a preberali v madrasách, náboženských univerzitách, ktoré neboli len školami, ale aj pokladnicami a strediskami výmeny poznatkov.

To všetko viedlo k nebývalému kultúrnemu rozkvetu, ktorý zabezpečil po viac ako štyri stáročia moslimom prevahu v mnohých vedeckých odboroch, vo filozofii, literatúre, umení a technike. Na nezvyčajnej úrovni boli sociálne vzťahy. Trebárs v uvedenom Samarkande boli v desiatom storočí síce otroci, ale ak niektorý z nich dokázal, že jeho pán mu uštedril hoci len jedno zaucho, dostal slobodu. Medziľudské vzťahy sa riadili vybranými pravidlami zdvorilosti a široko sa uplatňovala pohostinnosť - jedno z najušľachtilejších učení Koránu. Väčšinu nocľahární (karavanseraj alebo Chanov) užívali pocestní zadarmo a zariadenia boli udržiavané z príspevkov súkromníkov. Moslimské dvory tej doby - v Córdobe, Bagdade, Káhire, Damasku a v Samarkande - nemali čo do veľkoleposti seberovných.

Kalifovia, emíri, vezíri a raísovia boli obklopení básnikmi, filozofmi, vedcami a umelcami všetkých odborov. Príkladom je Hárúna ar-Rašíd a jeho legendárny dvor v Bagdade, kde sa odohralo mnoho príbehov zachytených v Tisíc a jednej noci, jednom z najslávnejších diel svetovej literatúry. Pre týchto ľudí sa láska ku knihám stala vášňou. Rozpráva sa, že keď v deviatom storočí vstúpili do Bagdadu seldžuckí Turci, hádzali do rieky všetky knihy, ktoré našli. Až potom z obavy, že hladina stúpne, sa rozhodli páliť ich na obrovských hraniciach. Kto pozná Bagdad, vie, ako široký je tok Tigridu v meste, a dokáže si predstaviť, aké množstvo spisov bolo zničených.

Literatúra z cudzích krajín sa prekladala a prostredníctvom arabčiny bolo zachránených mnoho nenahraditeľných klasických diel. Vzdelaný moslim desiateho storočia mal k dispozícii veľkú časť gréckej filozofie od Aristotela po Empedokla - cez Platóna a novoplatonistov, Hippokratovu a Galenovu medicínu, Archimedovu mechaniku, Euklidovu matematiku a geometriu aj Dioskoridove liekopisy. Mohol nahliadať aj do indických astronomických tabuliek, čítať perzské morálne traktáty a nespočetné egyptské diela.

S touto výbavou a výhodou jazyka, ktorý sa obohacoval a získaval na presnosti, pretože bol neustále rozoberaný a skúmaný ako hlavný nástroj božieho zjavenia, a tiež s vlastnou číselnou sústavou, ktorá nakoniec bola zavedená v celom svete, dosiahli moslimskí myslitelia a bádatelia vrchol vedomostí tej doby.

Európske kresťanské národy žili v tej dobe v žalostnom tmárstve. V Európe pokročilého stredoveku nebolo nič skvelého. Aj podkovy tu boli známe až od desiateho storočia nehovoriac o filozofii alebo vedách. Ľudia žili v biede a nevedomosti; v niektorých oblastiach nevedel čítať alebo trochu písať ani jeden človek zo sto. Neustále sa viedli kruté vojny. Kvôli dedičským sporom a hádkam sa jednotlivé územia delili na stále menšie celky. Sociálny systém sa zakladal na polootrockom nevoľníctve obrovskej väčšiny obyvateľstva.

Kontakty medzi oboma svetmi, kresťanským a moslimským, sa začali rozvíjať takmer v rovnakom čase v Byzancii, na Sicílii a v Španielsku. Z týchto troch miest poslúžilo nesporne k najaktívnejšej a najintenzívnejšej kultúrnej výmene Španielsko. Bolo to dané ako jeho susedstvom s hlavnými kresťanskými kráľovstvami na kontinente, tak rozsahom arabskej okupácie jeho územia, ktorá trvala osem storočí. Za tak dlhú dobu bol vzájomný styk neodvratný a trvalý.

Córdoba sa stala najvýznamnejším mestom Európy. Jej učenci, jej tovar aj jej zlaté mince sa tešili veľkej vážnosti. Zo všetkých končín Európy prichádzali do Španielska študenti dychtiaci po arabskej učenosti sústredenej v Cordobe a Tolede. To, že Alfonz X. založil slávnu Školu prekladateľov, malo zásadný význam pre prenos a rozširovanie poznania.

Križiacke výpravy dovolili Európanom spoznať orientálny svet zvnútra. Dokonca aj potulní rytieri majú pôvod v moslimskom futuwah, altruistickom a bludnom spôsobu života, aký vtedy viedli tisícky mladých moslimov organizovaných podľa klanov a rodín. Dostali sa k nám aj iné veci, ktoré zakorenili podivuhodným spôsobom. Keď európske deti maľujú čarodejníka, zdobia mu často hlavu širokým klobúkom, ktorý uprostred vybieha do špicatého kornútka. Rovnaký nájdeme na stredovekých maľbách na hlavách vznešených pánov. Práve tým tieto klobúky ako trofej z križiackych vojen priviezli ich otcovia alebo manželia. Takýto vysoký klobúk nosili arabskí sudcovia (kádíovia) a doktori islamského práva.

"Medicínou nazývame umenie, ktoré sa snažia, vychádzajúc z pravdivých zásad, zachovať zdravie ľudského tela a ochrániť ho pred chorobami. Jej cieľom nie je úplne ich vyliečiť, ale urobiť všetko, čo je možné za daných okolností a v danom čase. Potom treba čakať na výsledok, ako to robia námorníci a vojaci."

Tak vysvetľuje v dvanástom storočí svoje umenie Ibn Rušd, veľký lekár z Córdoby, na Západe známy ako Averroes. Spolu s Avicenom (Ibn Sino, 10. stor.) A Rhazes (Ar-Razi, 9. stor.) tvoria Trojhviezdie najväčších znalcov medicíny v klasickom období islamu. Na rozdiel od dvoch posledne menovaných, dielo Córdobského učenca bolo známe a študované predovšetkým v kresťanských a židovských kruhoch. Tie sa jeho učením riadili až do šestnásteho storočia, kedy západná medicína začala rozvíjať svoje vlastné liečebné metódy.

Arabská medicína vychádzala z európskych zdrojov - diela Galena a Hippokrata a z orientálnych lekárskych poznatkov založených na veľmi dlhých tradíciách. Stredoveký arabský lekár hľadel na svoju vedu z dvoch hľadísk, teoretického a praktického. Prvý z nich ho stavia pred rad prírodných protikladov, ako je teplo a chlad, vlhko a sucho, mäkkosť a tvrdosť, z ktorých rovnováhy má vzísť uzdravenie. Druhé, oveľa konkrétnejšie, vyžadovalo znalosť anatómie a patológie, liekov a chirurgických zákrokov.

Hlbšiemu štúdiu anatómie ale bránil zákaz pitiev. Napriek tomu sa dokonale vykonávali niektoré chirurgické operácie. Napríklad očný zákal sa v Córdobe úspešne operoval už od dvanásteho storočia Používalo sa zložitých techník šitia, napravovali sa zlomeniny a vykĺbeniny a odstraňovali nádory. Lekári poznali malý krvný obeh, rozlišovali medzi tepnami a žilami a mali dobrú predstavu o nervovom systéme. Zubné lekárstvo nebolo pokladané za mimoriadny odbor medicíny. Každý lekár mal v brašni nástroje ku všetkým druhom zubárskych zákrokov. K tíšeniu bolesti sa používal ópium.

Po objave alkoholu ho začali Arabi užívať ako antiseptiká s výbornými výsledkami. Vypaľovali aj otvorené rany a tkanivá malomocných. Čo však návštevníci z iných končín na islamských územiach najviac obdivovali, bola hojnosť nemocníc, ich dobrý stav a úplne bezplatná starostlivosť. V časoch najväčšieho rozkvetu tam nebolo žiadne stredne veľké mesto, ktoré by nemalo nemocnicu aspoň so stovkou lôžok. Pacientom bola zaručená denná návšteva lekára a starali sa o nich zdravotníci. Okrem toho existovali liečebne pre duševne chorých so špecializovaným personálom.

Veľká väčšina chemických objavov v stredoveku mala pôvod v alchýmii. Bez tejto temnej predohry by nemohla neskôr vzniknúť chémia ako veda. Džábir ibn Chajjám, ktorého západní alchymisti poznali ako Gebera, žil v ôsmom storočí a je pokladaný za najvýznamnejšieho alchymistu v dejinách, aj keď sa o ňom vie málo. Spisy nesúce jeho meno vznikli až sto rokov po jeho smrti a zostavovali ich jeho žiaci. Jedno z týchto diel Kniha o tajomstve stvorenia zahrňuje povestnú Smaragdovú tabuľu Herma Trismegista, základný kameň alchýmie.

Ani arabská alchýmia ale nedokázala splniť sen alchymistov a vyrábať zlaté tehly. Pokusy ich alchymistov však priniesli svetu dôležité objavy. Patria medzi nich tabuľky dobre zmeraných atómových hmotností, zlepšenie mechanizmu váh, nové farbivá a kyseliny. Napríklad na základe atómovej hmotnosti (špecifickej váhy) odlišovali kozie mlieko od kravského, sezamový olej od olivového, ba dokonca perly z Perzského zálivu od perál z Červeného mora.

Arabi vyrábali a rafinovali trstinový cukor podľa výrobných procesov prinesených z Indie, a to buď vo forme kryštálov - tabarzad, alebo homolí - Kandy, z čoho vzniklo anglické slovo candy a španielske candy. Benátski križiaci v Tyre sa s týmito procesmi zoznámili a pokladali ich za novinku, ale v Španielsku už boli známe a veterné mlyny tam mleli cukrovú trstinu.

Alchymisti používali destilačné prístroje (španielsky alambique, francúzsky alambic-oboje odvodené od arabského al-ambik) výrobu alkoholu (z ďalšieho arabského slova al-Kohl), ktorý slúžil ako prchavá látka rozptyľujúca voňavky, ktoré si veľmi pochvaľovali.

V ôsmom storočí predkladá jeden učenec kráľovi tento recept na najznamenitejšiu voňavku: "Bude to jemná a vo všetkých smeroch harmonická zmes kráľovskej ruže, perzskej ruže, samarkandského baziliška, albánskeho lekna, indickej aloe a tibetského machu".

Vo verejných kúpeľoch sa používalo mydlo, ktoré sa vyrábalo vo veľkom množstve a v mnohých druhoch. Ešte v roku 1600 bolo používanie mydla pre španielsku inkvizíciu návodom k odhaľovaniu moslimských konvertitov.

Príchod Mohammada a bleskové rozšírenie islamu vyvolali od začiatku siedmeho storočia jednu z najrozsiahlejších a najhlbších revolúcií, aké svet zažil. Tento veľký prevrat mal dve mohutné hybné sily: jazyk a náboženstvo, navzájom spojené posvätnou knihou napísanou v arabčine - Koránom.

Zdroj: Muy Interesante

Převzato: http://voltaire.netkosice.sk/index2.html

Komentáře