Island po kolapse - alebo ide to aj inak

Podrobnosti

ze světa / Evropa|

8. květen 2012|

Andreas Wehr|

6091 x

Sotvaktorú krajinu zasiahla medzinárodná finančná kríza tak tvrdo, ako Island. Začiatkom októbra 2008 sa tamojší bankový systém zrútil. Za iba niekoľko málo dní sa zmenilo všetko. Súkromné úspory sa vyparili vo vzduchu, rozmohla sa nezamestnanosť, cena vecí každodenného života vystrelila do nebies, prestali sa vyplácať sociálne dávky.

Straty islandskej burzy boli väčšie ako straty amerického Dow Jones počas veľkej depresie koncom 1920-tych rokov. Súkromný dopyt medzi rokmi 2007 a 2010 poklesol na štvrtinu. Islandská koruna stratila od júla 2007 voči euru polovicu svojej hodnoty. V roku 2008 schodok domáceho rozpočtu predstavoval 13,5 percenta a bol tak väčší ako schodok Grécka v tom istom roku. Celkové zadlženie vzrástlo, v porovnaní s hrubým domácim produktom (HDP), na 130 percent a presiahlo tak zadlženie Talianska. Viac ako 8 000 Islanďanov opustilo svoju krajinu, ktorá má necelých 320 000 obyvateľov.

V tých dňoch v októbri 2008 zbankrotovalo 85 percent bankového systému. Úpadky finančných inštitúcií Kaupthing Bank, Landsbanki a Glitnir Bank patria dodnes medzi desať historicky najväčších bankových úpadkov na svete. Boli výsledkom rely islandského finančného kapitálu, aká nemá páru. »Vikingovia biznisu« Islandu, ako sa sami nazvali iba v roku 2002 privatizované banky použili na to, aby si s nimi zahrali najvyššiu hru. V roku 2008 objem bankového sektora dosiahol desaťnásobok výkonu islandského hospodárstva. Pomocou gigantických úverových pák s »Vikingovia« vyšli na nákupnú turistiku. Za iba niekoľko mesiacov nadobudli v Škandinávii, v SŠA a vo Veľkej Británii množstvo podnikov. Celé to umožnila deregulácia islandského finančného sektora, ktorá medzinárodnom meradle nemá páru.

Žiadne »zachraňovanie bánk«

Na rozdiel od iných európskych krízou postihnutých krajín ako Grécko, Írsko a Portugalsko Island sa pri zvládaní krízy vydal inou cestou. Keď sa niekoľko dní po bankrote Lehman Brothers spanilá jazda skončila, vláda sa vôbec nepokúšala banky »zachrániť«. Urobili viac menej jedinú správnu vec a Kaupthing Bank, Landsbanki a Glitnir Bank nechali skrachovať. To je prvá lekcia, ktorú sa môžeme od Islandu naučiť. A práve to odlišuje túto krajinu napríklad od Írska, kde vláda s obrovskými nákladmi pre celú spoločnosť chce stoj čo stoj udržať pri živote zbankrotovaný bankový sektor a plní pritom príkazy z Bruselu. To, že Island nepatrí do EÚ, sa ukázalo ako veľká výhoda. Merkelová a Sarkozy preto nemohli cez Brusel vyvíjať nátlak, aby dotovali vlastné zbankrotované peňažné inštitúcie zo štátneho rozpočtu, aby tieto mohli zaplatiť svoje dlhy v nemeckých a francúzskych bankách. Nemecké banky a poisťovne tak aj konkurzom islandského bankového systému stratili veľa peňazí.¹

Medzi poškodených však patrili aj »malí ľudia«, ktorí islandským bankám zverili svoje úspory. Vklady boli chránené na jeden vklad maximálne do výšky 20 887 eur. To bola minimálna čiastka platná v roku 2008, ktorú stanovila EÚ podľa smernice EÚ 94/19/ES. Táto smernica platí aj pre Island. Síce nie je členom EÚ, je však členom Európskeho hospodárskeho priestoru (EHP) a preto je povinný, preberať smernice a nariadenia EÚ týkajúce sa jednotného trhu, a teda aj smernicu o systémoch ochrany vkladov.

Islandské krachy bánk odhalili chyby a nekonanie politiky Európskej únie, o ktorých by v Bruseli doteraz najradšej mlčali. Islandský fond na ochranu vkladov s výškou 47 miliónov eur bol až smiešne nízky v porovnaní s celoeurópskymi obchodmi islandských bánk, jeho rozsah iba jedného percenta priemernej výšky vkladov však zodpovedal smernici EÚ o systémoch ochrany vkladov, ktorá v tej dobe platila. Európske predpisy boli nastavené na kolaps jedinej banky, nie však na prípad Islandu, kde sa zrútil skoro celý finančný systém. K tomu pristupuje aj skutočnosť, že vytvorením trhu finančných služieb EÚ bolo aj bankám v EHP dovolené, podnikať v neobmedzenom rozsahu za vlastnými hranicami. Dovolené boli dokonca aj čisto internetové banky. Fondy na ochranu vkladov ostali však organizované na národnej úrovni.²

Pretože Európskou úniou požadovaná minimálna výška ochrany na jeden vklad niečo cez 20 000 bola už aj tak dlho považovaná za príliš nízku, niektoré krajiny EÚ zaistili vklady oveľa väčšími čiastkami, tak aj Veľká Británia a Holandsko. V oboch krajinách bola aktívna internetová banka Icesave patriaca do Landsbanki. Na základe svojich bezkonkurenčne vysokých úrokov sa jej tam podarilo získať mnoho klientov. Vo Veľkej Británii ich bolo300 000, v Holandsku viac ako 125 000. Londýn a Den Haag po kolapse Landsbanki odškodnil britských a holandských klientov Icesave podľa tam platných národných predpisov platných pre fondy na ochranu vkladov. Ochrana výrazne presahovala minimálnu čiastku požadovanú v EÚ. Obe krajiny preto požadujú od Islandu preplatiť vyplatené ochrany. Na jar roku 2009 sa začali o tom rozhovory. Nikdy však nešlo o skutočné rokovanie, skôr o diktát oboch krajín EÚ.

Dohoda, ktorá z toho nakoniec vzišla, dopadla pre Island veľmi nepriaznivo. Veľká Británia požadovala 2,4 miliardy libier a Holandsko 1,3 miliardy eur. Pri prepočítaní na veľkosť Nemecka by to bolo 1 250 miliárd eur. Za každého Islanďana by to predstavovalo dlh vo výške 11 000 eur. K tomu mal pribudnúť ešte úrok 5,55 percenta splatný od roku 1.1.2009. Táto sadzba bola vyššia ako úrok, ktorý Holandsko resp. Veľká Británia musia platiť za úvery. Oba štáty by tak na splácaní dlhu zarobili. Ich jediným ústupkom bolo pozastavenie platenia úroku a splácania istiny do roku 2016. Od toho okamihu však istiny vrátane dlhov mali byť splácané rovnakým dielom až do roku 2024.

Rozhoduje obyvateľstvo

Dohoda bola vyjednaná vládou sociálnych demokratov a ľavicovo-zeleného hnutia, úradujúcej od apríla 2009. Držala sa pritom sľubu konzervatívneho premiéra Geira Haardeho z jesene 2008, v ktorom garantoval plné odškodnenie. Okrem toho, sociálnodemokratická premiérka Jóhanna Sigurardóttir mala záujem na rýchlej dohode s Veľkou Britániou a Holandskom, aby nesťažila pristúpenie Islandu do EÚ, o ktoré sa Island snažil. Pri hlasovaní v islandskom parlamente, Althingu, v decembri 2009 prešla dohoda tesnou väčšinou 33 hlasov proti 30 hlasom.

Obyvateľstvo sa s tým však neuspokojilo. Ustavične dochádzalo k demonštráciám proti dohode. 56 000 občanov, čo je predsa len 23 percent všetkých oprávnených voličov, predložilo prezidentovi petíciu, v ktorej o dohode požadovali referendum. Prezident Ólafur Ragnar Grímson nakoniec tlaku povolil. Odmietol podpísať príslušný zákon a uvoľnil tak cestu referendu, prvému od nezávislosti krajiny vydobytej v roku 1944 vôbec. Udalosť ihneď zalarmovala medzinárodný finančný kapitál: »Už iba samotná správa, že daňoví poplatníci smú hlasovať o tom, za akých podmienok sa chcú za dlh zaručiť, rozrušila aktérov na finančných trhoch. Veľké ratingové agentúry po tomto januárovom rozhodnutí bezodkladne znížili Islandu bonitu, alebo tento krok oznámili.«³

Červeno-zelená koalícia sa v referendovej kampani vyslovila za dohodu. Opozičná konzervatívna strana nezávislosti zasa brojila proti dohode, spolu s neoliberálnymi médiami, ktoré stáli na jej strane. Chcela tak predviesť, že červeno-zelení nie sú schopní viesť krajinu. V prípade neprijatia dohody očakávala medzinárodnú izoláciu Islandu a rýchly pád vlády. Väčšinu odporcov dohody však takéto straníckopolitické hry nijako zvlášť nezaujímali. Hlasovali proti dohode, pretože spôsob zaobchádzania so svojou krajinou právom považovali za hlboko nespravodlivý. V referende dňa 6. marca 2010 sa podľa očakávania jednoznačná väčšina 93,2 percenta vyslovila proti dohode, iba 1,8 percenta voličov bolo za. Účasť na referende dosiahla 62,7 percenta. Britskej a holandskej vláde vzhľadom na tento jednoznačný prejav vôle národa neostalo nič iné, ako sa vrátiť k rokovaciemu stolu.

Nanovo dojednaná dohoda bola priaznivejšia ako prvá. Podľa nej mali začať platby až v roku 2016 a v žiadnom okamihu nemali prekročiť päť percent štátnych príjmov Islandu. Koniec lehoty splácania bol z roka 2023 posunutý na rok 2046 a úroky znížili na tri percentá. Tentoraz Althing s veľkou väčšinou súhlasil. Pretože však prezident Grímson opäť odmietol podpísať príslušný zákon, konalo sa nové referendum. 9. apríla 2011 sa na ňom zúčastnilo viac ako 73 percent oprávnených voličov. 59,77 percenta hlasovalo proti, 40,22 percenta bolo za. Sociálnodemokraticky vedená vláda výsledok vyhodnotila ako porážku. Premiérka Jóhanna Sigurardóttir hovorila o »najhoršom možnom výsledku«.⁴

Po opätovnom Nie Islanďanov Londýn a Den Haag odmietli vrátiť sa za rokovací stôl. Záležitosť mala byť vybojovaná radšej právnou cestou. Príslušným je Súdny dvor Európskej zóny voľného obchodu (EFTA) v Luxemburgu. Island je popri Lichtenštajnsku, Nórsku a Švajčiarsku jedným z posledných členských štátov EFTA, založenej v roku 1960 ako protiváha k EÚ a do ktorej voľakedy patrili aj Dánsko, Veľká Británia, Fínsko, Rakúsko a Švédsko. Dozorný úrad EFTA v Bruseli sa v spore priklonil k názoru Veľkej Británie a Holandska a vyzval islandskú vládu, aby obom krajinám vrátila platby vyplatené klientom Icesave. Reykjavík na to odpovedal listom z 2. mája 2011.⁵ V ňom poprel, že by Island vôbec porušil svoje záväzky vyplývajúce zo smernice EÚ 94/19/ES. Islandský parlament túto odpoveď podporil takmer jednotne. Spor sa preto vrátil na svoj začiatok, jeho výsledok je úplne otvorený.

Pritom v žiadnom prípade nešlo o to, že by sa islandská vláda bránila odškodneniu sporiteľov v krajine a mimo nej za straty spôsobené krachmi. Ich pohľadávky dokonca výslovne označila za prioritné a znížila prioritu pohľadávok bánk a poisťovní. Na úhradu dlhov má byť použitý predovšetkým majetok Landsbanki v konkurznom konaní. Odhaduje sa na 594 miliárd korún. Je však veľmi neisté, či sa podarí dostať všetky v zahraničí ležiace nehnuteľnosti a podiely zbankrotovanej banky a aké veľké budú na konci skutočné výnosy z ich predaja. Predpokladá sa, že na úhradu dlhov bude asi 88 percent tohto majetku dlhodobo k dispozícii.

Pomenovanie vinníkov

Islandská spoločnosť si predsavzala, že dôkladne vyšetrí udalosti, ktoré viedli k bezpríkladnému kolapsu. S tým cieľom parlament ustanovil výbor, ktorý v apríli 2010 predložil prvé výsledky. V správe s rozsahom takmer 3 000 strán sú menovaní aj vinníci: »Sú to traja guvernéri Centrálnej banky (…), potom riaditeľ finančného dozorného úradu ako aj vtedajší premiér Geir Haarde a jeho minister financií a hospodárstva.«⁶ Zodpovednosť za katastrofu však podľa správy niesli aj sociálni demokrati, ako napríklad Björgvin J. Sigurdsson, ktorý bol ministrom hospodárstva v oboch rokoch pred kolapsom.

Parlament odhalil nielen komplot finančného priemyslu, politiky a médií, ktorý bezpríkladnú dereguláciu islandského bankového sektora vôbec umožnil. Začiatkom októbra 2010 rozhodol, že bývalého premiéra Haardeho ako jedného z hlavných vinníkov postaví pred osobitný tribunál. Ním bol poverený súd vytvorený v roku 1905, Landsdomur, mimochodom prvý raz vo svojej histórii vôbec. Haarde sa prirodzene považuje za úplne nevinného, »dokonca sa považuje za obeť politického prenasledovania«.⁷ Po približne ročnom skúmaní súd teraz rozhodol, že dva z pôvodne šiestich bodov obžaloby stiahne. Výsledkom odsúdenia na základe zostávajúcich štyroch podnetov by však napriek tomu mohol byť trest odňatia slobody. Ale aj keby k tomu neprišlo, už samotná žaloba proti Haardemu predstavuje úder proti celému finančnému kapitálu krajiny, pretože všetci pochopili, kto sú skutoční vinníci krízy.

Národná suverenita alebo…

Islandský ľud by nedokázal ustáť masívny tlak Veľkej Británie a Holandska, ak by Island bol členom Európskej únie. Londýnu a Den Haagu tak ostala iba zlosť nad neústupnými severanmi. Ich možnosti na odvetu sú obmedzené. Obe krajiny sa v zákulisí vyhrážajú vetovaním pristúpenia Islandu do EÚ, no zďaleka nie všetci Islanďania majú z tejto hrozby strach. Parlament v Reykjavíku sa síce väčšinou vyslovil za začatie prístupových rokovaní s Úniou, zďaleka však nie je dohodnuté, že k pristúpeniu skutočne aj príde. Aj o tom sa bude rozhodovať v referende, a už teraz je jasné, že mnohí budú proti. Popri skôr konzervatívnych rybároch je to aj červeno-zelené hnutie, ktoré pristúpenie odmieta. Prieskum vykonaný v máji 2011 ukázal, že 55,7 percenta obyvateľstva sa vysloví proti vstupu Islandu do EÚ. Skutočne to vyzerá tak, že v Bruseli je záujem o členstvo Islandu v EÚ väčší ako v samotnom Islande. Európsku úniu lákajú veľké stavy rýb na pobreží. Lákavá je aj strategicky priaznivá poloha krajiny. Očakávané roztopenie severného polárneho ľadu zvyšuje žiadostivosť po surovinách predpokladaných na severe. Aby mohla prihlásiť svoje nároky na ne, Európskej únii sa Island ako základňa mimoriadne hodí.

Existencia vlastnej meny sa pre Island pri zvládnutí krízy ukázala ako nesmierne významná. Islandská koruna devalváciou síce stratila skoro polovicu svojej hodnoty voči euru, takže importy značne zdraželi a cesty do zahraničia sa stali cenovo prakticky nedostupnými. Niektoré medzinárodné reťazce, napríklad McDonald’s, sa preto z ostrova stiahli. Zdraženie dovozu však zároveň posilnilo konkurencieschopnosť domácich výrobcov, a z devalvácie koruny profitoval export krajiny, predovšetkým export rybného priemyslu a poľnohospodárstva.

Devalvácia meny tak spolu s rigoróznou likvidáciou zbankrotovaného bankového systému a s odmietnutým vyplácania horibilných súm do zahraničia vytvorila základ pre medzičasom pozorovateľné mierne zotavenie islandského hospodárstva. Ak pokles HDP v roku 2009 predstavoval ešte 6,8 percenta, v roku 2010 to bolo už iba 1,1 percenta. Pre rok 2011 sa už očakáva rast vo výške 2,3–2,5 percenta. Schodok financovania štátneho rozpočtu v roku 2008 dosiahol 13,5 percenta. V roku 2009 klesol na 9,3 a v roku 2010 na 5,7 percenta. Pre rok 2011 sa očakáva deficit vo výške už iba 2,5 až 3 percent. Čo sa týka každoročnej miery zadlžovania, Island by bez ťažkostí splnil zodpovedajúce kritérium vyžadované pre prístup do EÚ.

…protektorát EÚ

Naproti tomu je vývoj v Grécku, Írsku a Portugalsku úplne iný. Ako členské štáty EÚ sú vystavené tlaku kľúčových členských štátov, aby bezpodmienečne podporili svoj bankový systém, pretože v prípade ich bankrotu by banky, poisťovne a dôchodkové fondy v Nemecku, Francúzsku, Veľkej Británii a v štátoch Beneluxu zaznamenali vysoké straty. Grécko, Írsko a Portugalsko ako krajiny eurozóny už nemajú svoju vlastnú menu, ktorú by teraz mohli devalvovať na opätovné zvýšenie konkurencieschopnosti svojho priemyslu. Tri krízové krajiny sa musia podrobiť ponižujúcim programom škrtov trojky pozostávajúcej z Európskej Komisie, Európskej centrálnej banky a Medzinárodného menového fondu. Programy, ktoré im boli uložené, vedú k neznesiteľným škrtom v dôchodkoch, mzdách a platbách sociálnych dávok. Požadovaná privatizácia znamená výpredaj ich infraštruktúry. Čo je však rozhodujúce: Napriek tejto tvrdosti a bezočivosti sa tieto tri krajiny ani po troch rokoch od vrcholu krízy nevrátili na cestu rastu. Grécko sa namiesto toho stále viac ponára do víru depresie. Ak porovnáme postavenie týchto krajín s Islandom, na prvý pohľad bude zrejmé, že iba zachovanie vlastnej národnej suverenity bude základom toho, aby sa v takejto extrémnej kríze nestali protektorátom imperialistických štátov. To je tá najdôležitejšia lekcia, ktorú má Island v súčasnosti pripravenú pre európsku verejnosť.

Zdroje

¹ V októbri 2010 bolo oznámené: »Bayern LB, DZ Bank, LBBW, West LB, KfW, Commerzbank a Deutsche Bank už odpísali trojmiestne miliónové čiastky zo svojich islandských aktivít.« Zdroj: »Island hat die Krise noch lange nicht verdaut«, v: Frankfurter Allgemeine Zeitung (FAZ) z 5.10.2010
² Vgl. zu den Hintergründen für die politisch ausdrücklich nicht gewollte Anpassung der Einlagensicherungssysteme in der EÚ: Andreas Wehr: Grécko, die Krise a der Euro, Köln 2010, str. 49–51
³ »Eiszeit«, v: FAZ z 8.3.2010
⁴ zeit.de z 10.4.2011
⁵ Porovnaj Response of the Government of Iceland to the Authority’s Letter of Formal Notice, dated 26 May 2010– Case No. 65560
⁶ »Island klärt auf«, v: junge Welt z 14.4.2010
⁷ »Gerichtliche Aufarbeitung der isländischen Misere«, v : NZZ online z 5.9.2011

Zdroj

Preklad z nemčiny ďurino, máj 2012

převzato: http://www.auria.sk/blog/island-po-kolapse

Komentáře