Ešte aj v niektorých obľúbených, tzv. vianočných filmoch, ktoré nám naše televízie prinášajú rok čo rok v tieto sviatočné dni, je zakomponovaná buď priama alebo podprahová linka antiruskej fóbie.
V Pelíškoch vybehne Jiří Kodet na balkón a kričí (po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR) na adresu Rusov:
“Duraki, duraki!“
Je jasné, že rok 1968 a vstup vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR bolo ohromné sklamanie a podraz. Všetci sme to tak cítili. S odstupom času a s poznaním toho, ako funguje geopolitika, však človek musí uznať, že to nemohlo skončiť inak. Možno, keby demokratizačná tzv. Pražská jar nepostupovala od januára do augusta 1968 tak rýchlo, dalo by sa akési politické a ekonomické uvoľnenie uhrať bez vstupu vojsk, ale tak, ako sa to dialo, to, žiaľ, nemalo šancu na úspech. Napriek veľkej nevôli drvivej časti obyvateľstva ČSSR sa dá dvadsaťročná ruská vojenská prítomnosť v ČSSR označiť za tú najmiernejšiu okupáciu v dejinách. Počas dvoch desaťročí priniesla „len“ 108 obetí a aj to väčšinou išlo o obete dopravných nehôd s ruskou vojenskou technikou.
Mimochodom, vtedy išlo o komunistické totalitárne Rusko, dnes tu máme Rusko napriek všetkým kritikom viac-menej demokratické a omnoho „kapitalistickejšie“ ako napr. u nás.
Vo „vianočnom“ filme Posledná aristokratka sa odohráva dialóg:
Barónka Orsi z Grabštejna: „Na Kostce byli vždycky lipicáni.“
Kastelán Josef: „Dokud je nesežrali rudoarmějci!“
Možno sa to niekomu zdá banálne a nepodstatné, ale aj takto sa podprahovo vytvára o Rusoch a Rusku dojem, že je to krajina zla. Tých príkladov protiruskej indoktrinácie by bolo možné uviesť obrovské množstvo a zo všetkých oblastí vrátane športu (dopingové aféry jednostranne zamerané na Rusov).
V súvislosti s oslobodením Rusmi v roku 1945 (lebo nech to chce kto ako umenšovať – oslobodili nás oni!) sa už tradične spomína kradnutie náramkových hodiniek radovými ruskými vojakmi. Iste sa tak niekde dialo, iste niekde z núdze zjedli aj koňa, prečo sa však nikde a absolútne nepripomína masaker spôsobený americkými vojakmi v No Gun Ri v kórejskej vojne, prečo sa nepripomína ohavný beštiálny masaker spôsobený americkými vojakmi v My lai vo vietnamskej vojne, za ktorý si napokon štyri a pol mesiaca(!) odsedel jeden jediný americký vojak!
Prečo sa nehovorí o Juhoslávii, keď americkí vojaci svojvoľne, bez mandátu Bezpečnostnej rady OSN a za horlivého súhlasu Mikuláša Dzurindu v priebehu troch mesiacov zničili 34 mostov, 9 nemocníc, 300 škôl, zbombardovali ropnú rafinériu, rozvod vody, elektrárne a štátnu televíziu a Amnesty International to označila za vojnový zločin?
To sú trochu iné zločiny ako ukradnuté hodinky, či zjedený kôň.
Iste, je tu vojna na Ukrajine… Lenže reči o tom, ako každá krajina má právo na svoju vlastnú cestu a orientáciu sú síce pekné, ale nikdy v histórii to tak nefungovalo, nefunguje a bojím sa, že ani fungovať nebude. Každý, kto len trochu pozná históriu a len trochu sa rozumie geopolitike, chápe, že Rusi boli do tejto vojny dotlačení! NATO sa napriek prísľubom, že to tak nebude, približovalo k hraniciam Ruska a Ukrajine sa dávali nereálne sľuby o vstupe do tejto organizácie. A Zelenský, ktorý ešte aj v marci 2022 chcel s Rusmi rokovať, odrazu po návšteve Johnsona v Kyjeve zo dňa na deň obrátil a dnes je ochotný bojovať za americké záujmy (lebo o nič iné nejde!) do posledného Ukrajinca.
Neschvaľujem túto vojnu, ale chápem ju.
A je až komické, sledujúc čo za posledných cca 30 rokov (od roku 1989) vykonali Rusi a čo konali Američania, keď zobrazujeme Rusov ako zloduchov a Američanov ako hrdinských a spravodlivých poslov demokracie a slobody.
Rusom za tých 30 rokov možno vyčítať nanajvýš Krym (hoci sa tam uskutočnili dve referendá s jednoznačným vyjadrením vôle obyvateľstva pripojiť sa k Rusku), Američanom Afganistan, Sýriu, Líbyu, Irak, Juhosláviu, Jemen…
Ak sa teda máme na Vianoce stíšiť a hľadať pokoj a mier, mali by sme sa v prvom rade pozrieť pravde do očí!
A pravda je tristná!
Na Slovensku, v Čechách, v Európe dnes vládnu politici, ktorí na svoju rolu nedorástli. Vazalsky prihrbene papagájujú načisto šialenú tézu, že mier na Ukrajine dosiahneme ďalším a ďalším dodávaním zbraní.
Slová britského premiéra Winstona Churchilla platia dnes ešte omnoho viac, ako v časoch kedy ich vyslovil:
„Svetu dnes vládnu uštvaní politici, ktorí neustále premýšľajú, ako získať funkciu alebo ako vyradiť súpera. Nečudo, že už nemajú silu ani na diskusie o veľkých problémoch, tobôž na ich riešenie.“
Nepochybujem, že drvivá väčšina obyčajných ľudí si praje na Ukrajine mier. Mali by sme vyvinúť tlak na politikov, aby sa aj oni pozreli pravde do očí namiesto podieľania sa na stále hrozivejšej eskalácii konfliktu. Veď dosiahnuť mier na Ukrajine je také jednoduché – stačí, aby ho Spojené štáty chceli! Lenže aj tu odhadol Winston Churchill Američanov veľmi presne:
„Američania vždy urobia správnu vec, až keď vyčerpajú všetky ostatné možnosti.“
