Politické a teoretické nezrovnalosti chápania nacionalizmu.

 

Za prvoradé a veľmi dôležité považujeme upriamiť pozornosť na samotný výklad a pôvod slova národ. Ingmar Karlsson vo svojej štúdii píše, že v priebehu dejín sa termín národ viackrát transformoval. Samotné slovo národ pochádza z latinského natio (zrodenie), ktoré má svoj zrod v slove nascor, teda zrodiť sa. Pre Rimanov predstavoval termín natio väčšiu skupinu ľudí, ktorá obsiahla nielen rodinu, príbuzenstvo, alebo kmeň. Tento termín sa zreteľne odlišoval tak od genes, ako aj od populos, teda ľud. Určité množstvo ľudí bolo často považované svojím okolím za natio bez toho, aby sa sami za natio považovali.

Marxisticky inšpirovaný historik Benedict Anderson vo svojej knihe píše, že slová ako národ, národnosť, nacionalizmus bolo vždy zložité definovať a analyzovať. V porovnaní s tým aký veľký vplyv mal nacionalizmus na moderný svet je vierohodných teórii o nacionalizme príliš málo. Benedict Anderson sa opiera o tvrdenie Hugha Setona - Watsona, ktorý je autorom pravdepodobne najlepšieho a najúplnejšieho písaného textu o nacionalizme. Konštatuje, že je nútený dôjsť k záveru, že žiadnu vedeckú definíciu národa nie je možné vymyslieť, pretože tento fenomén existoval a existuje.

Na stránke Oxfordskej univerzity je uvedené, že nacionalizmus sa prvýkrát objavuje počas takých historických prevratov a udalostí, ako Americká a Veľká francúzska revolúcia. Jeho zakladatelia a počiatoční obhajcovia - Rousseau, Herder, Fichte, Korais a Mazzini pristúpili k nacionalizmu ako k prejavu najvýznamnejších ašpirácií moderného ľudstva: autonómie, jednoty a identity. Zrodil sa z myšlienok slobody a suverenity, ktoré počas jednotlivých generácii ľudstva naberali na význame. Nacionalizmus vytvoril predstavu modernizujúceho sa západu, ktorý kedysi túžil po zmene a návrate známych myšlienok jednoty a antického dedičstva. Od tej doby, v rôznych podobách, zostáva dôležitou silou, ktorá spôsobuje zmenu, či už k lepšiemu, alebo nie. Napriek tomu, že až v poslednej dobe sa stal objektom vedeckých debát, nacionalizmus bol vždy stredobodom nesmierneho množstva písomných prác. Teoretici nacionalizmu sa v prevažnej miere zhodujú na tom, že vek moderného nacionalizmu v Európe začína s príchodom 19. storočia. Napríklad E. Gellner.

Nemecký filozof Herder formuloval národný a kultúrny patriotizmus. Bol zakladateľom nacionalistickej doktríny. Pokladal každý národ za živý organizmus. Podľa neho by mali byť štáty identické s národmi. Participácia medzi štátmi by nemala byť narušovaná drzosťou imperialistických režimov a usilovaním sa o hegemóniu. Herder bol nielen nacionalistom, ale bol zároveň internacionalistom. Pre jednotlivé národy bolo nevyhnutné, aby mali určitý kultúrny základ, pretože len tak mohli prispieť k vývoju ľudskej civilizácie.

Výklad a definícia nacionalizmu

Pokúsime sa poukázať na skutočnosť, že absolútne uznávaná a všeobecne rešpektovaná definícia nacionalizmu neexistuje a svoje tvrdenie budeme ilustrovať na viacerých príkladoch.

Napriek tomu, že nacionalizmus vychádza z pojmu národ, je zložité ho pochopiť a trpí veľkým množstvom definícií. Peter Alter je vedec zaoberajúci sa pôvodom moderného nacionalizmu a analyzuje jeho rozmanité prejavy v priebehu posledných 200 rokov. Píše, že je veľké množstvo javov, ktoré je možné podriadiť pojmu nacionalizmus. Naznačuje, že je to jeden z najnejasnejších pojmov v dnešnom politickom slovníku a v analytickom myslení. Nacionalizmus bol v minulosti používaný v mnohých rôznych kontextoch. V každom prípade, nacionalizmus je dôležitou súčasťou národného štátu. Nacionalizmus existuje vtedy, ak skupina ľudí cíti, že patrí k národu a ich lojalita a vernosť krajine je silnejšia, než lipnutie na niečom inom resp. na niečo iné. Navyše pocit oddanosti a vernosti motivuje ľudí k vytvoreniu politickej solidarity s ich národom v záujme dosiahnutia spoločných cieľov. Konečným cieľom je vo väčšine prípadov získanie autonómnej politickej moci pre národ a suverénnu štátnu moc.

Nacionalizmus (nationalism) je z axiologického hľadiska, teda hodnotového pohľadu politická ideológia, ktorá kladie väčší dôraz na politické, kultúrne a ekonomické záujmy určitého národa.

Základnými tézami a ideami nacionalizmu je hľadanie historickej úlohy a vyššieho poslania národa, vydobytie národnej slobody, uznania a cti. Nacionalizmus predstavuje koniec individualizmu. Ide mu o šťastie národa. Sloboda pridelená jednotlivcovi, teda osobná sloboda je druhotná, čím v podstate predstavuje opozíciu voči liberalizmu. Nacionálna ideológia sa opiera hlavne o národ a o jeho základné znaky: zvyky, tradície, jazyk, kultúru, umenie, literatúru.

Dr. Vladimír Šotter z Národného Inštitútu Francois Marie Voltaire napísal tézu, že pojem nacionalizmus má neutrálnu až pozitívnu konotáciu. Všetky štáty národov ako je Francúzsko, Veľká Británia a Nemecko sú založené a vybudované na základe ideí nacionalizmu, presnejšie britského, francúzskeho a nemeckého. Vladimír Šotter svoje tvrdenie opiera o internetový slovník The American Heritage of the English Language. Tento slovník definuje nacionalizmus ako oddanosť záujmom alebo kultúre národa. Ide o presvedčenie, že národy budú mať prospech radšej z činnosti nezávislej ako kolektívnej, s upriamením pozornosti na národné a nie na medzinárodné ciele. Ďalšou črtou je túžba po národnej nezávislosti v štáte pod cudzou nadvládou. Svoju tézu V. Šotter dokumentuje aj prostredníctvom Websters Revised Unabridged Dictionary a Encyclopedia Britannica.

Americký pragmatický filozof a liberál John Dewey sa o nacionalizme vo svojej knihe vyjadril, „ako väčšina reálnych vecí na tomto svete, dokonca aj tých zlých, je nacionalizmus zamotanou zmesou dobrého i zlého. Nie je možné určiť jeho nežiaduce dôsledky a už vôbec nie uvažovať o účinných metódach boja proti nim, pokým mu plne nepriznáme i jeho žiaduce stránky. Tie totiž tvoria výzbroj i výstroj istých temných síl, ktoré ich zneužívajú ako svoje obranné i útočné prostriedky, aby nacionalizmus premenili na zlo." Ak si jeho výrok preložíme do zrozumiteľnejšej reči, tak prichádzame k názoru, že ani významný predstaviteľ liberalizmu, teda ideológie, ktorá je ako sme spomínali vyššie určitou opozíciou nacionalizmu nepripúšťa.

V roku 2008 sa na Mestskom úrade v Komárne stretli vtedajší premiéri Slovenskej a Maďarskej republiky, Róbert Fico a Ferenc Gyurcsány. Prioritnou témou stretnutia bol problém zhoršujúcich sa slovensko-maďarských vzťahov. Róbert Fico na tomto stretnutí vyhlásil, „pre Slovensko je neakceptovateľný export nacionalizmu i fašizmu z Maďarska na územie Slovenska. Rovnako je neakceptovateľné, aby boli napríklad Maďarské gardy napojené na opozičné politické strany." V tomto ohľade sa nestotožňujeme v plnej miere s výrokom R. Fica, pretože nacionalizmus ako ideológiu degradoval na úroveň fašizmu.

Pri vtedajšom a zároveň súčasnom premiérovi SR Róbertovi Ficovi sledujeme v tejto súvislosti pozoruhodný názorový nesúlad. Odôvodňujeme to na jeho vyhláseniach v Liptovskom Mikuláši v roku 2008 pri príležitosti 160. výročia Žiadosti slovenského národa, kedy sa prejavom a svojou prítomnosťou na podujatí v podstate v plnej miere stotožnil s požiadavkami, ktoré sú vyjadrené v Žiadostiach slovenského národa. Podľa Milana Stanislava Ďuricu sú totiž Žiadosti slovenského národa z 10. mája 1848 základným kľúčom pre pochopenie nielen slovenského nacionalizmu, ale aj celých dejín Slovenska. Podľa Ďuricu sa práve pri týchto žiadostiach začal formovať novodobý slovenský nacionalizmus.

Myslíme si, že výlučne negatívna interpretácia nacionalizmu sa v súčasnom neustále globalizujúcom svete stáva svojím spôsobom tendenčná a účelová. Na základe množstva preštudovanej literatúry si dovolíme konštatovať, že nacionalizmus je vo všeobecnosti interpretovaný a vykladaný na hrane objektivity s prvkami zámernej účelovosti s cieľom psychicky traumatizovať a frustrovať verejnú mienku a zabrániť tak akémukoľvek šíreniu nacionalistických myšlienok, ktoré by reálne mohli unifikovať národne orientovaných ľudí odhodlaných demokraticky a občiansky postaviť sa na silnejší odpor proti súčasnému systému panujúcemu v Európe i vo svete.