Cesta do hlbín neoliberalizmu

Učenec Karl Polanyi vydal v roku 1944 svoje majstrovské dielo s názvom Veľká transformácia (The Great Transformation), ktoré bolo tvrdou kritikou priemyselnej, trhovo-orientovanej spoločnosti 19. storočia. Pred viac ako 50 rokmi Polanyi prišiel s prekvapujúco prorockým a pokrokovým vyhlásením: "Ak umožníme, aby sa trhový mechanizmus stal jediným pánom nad osudmi ľudských bytostí a ich životného prostredia, spôsobíme rozklad spoločnosti" [str. 73]. Polanyi bol však presvedčený, že k podobnému rozkladu v povojnovom svete nemôže dôjsť, pretože, ako tvrdí neskôr, "na úrovni štátov sme svedkami vývoja, v rámci ktorého ekonomický systém prestáva diktovať zákony spoločnosti a je zabezpečená nadradenosť spoločnosti nad týmto systémom" [str. 251].

Dôvody Polonyiho optimizmus však beznádejne pominuli. Celá pointa neoliberalizmu je v tom, že trhový mechanizmus by mal bez obmedzovania riadiť osudy ľudských bytostí. Ekonomika má diktovať spoločnosti svoje pravidlá, nie naopak. A práve tak, ako Polonyi predvídal, táto doktrína nás neomylne vedie priamo k "rozkladu spoločnosti".

Tu sa však natíska ďalšia otázka: "Ako je možné, že neoliberalizmus unikol zo svojho ultra-minoritného ghetta a stal sa dominantnou doktrínou dnešnej doby?" Prečo môžu MMF a Svetová banka intervenovať do vnútornej politiky jednotlivých štátov podľa svojej ľubovôle a nútiť krajiny, aby sa zapojili do svetovej ekonomiky, a to za zásadne nevýhodných podmienok? Ako je možné, že sociálny štát je ohrozený vo všetkých krajinách, v ktorých bol etablovaný? Prečo je životné prostredie na pokraji kolapsu a prečo je toľko chudobných ľudí v chudobných aj v bohatých krajinách, a to v čase, keď je vytvoreného toľko materiálneho bohatstva ako nikdy predtým? To sú otázky, na ktoré treba odpovedať z historickej perspektívy.

Jedno z vysvetlení triumfu neoliberalizmu, ako aj ekonomických, politických, sociálnych a ekologických katastrof, ktoré ho sprevádzajú, je, že neoliberáli si kúpili svoju vlastnú zhubnú a úpadkovú "Veľkú transformáciu". Na rozdiel od progresívnych síl správne pochopili, že aj idey majú svoje následky. Začali z embryonálneho štádia na Univerzite v Chicagu s filozofom a ekonómom Friedrichom von Hayek a jeho študentmi, medzi ktorými nechýbal napr. Milton Friedman, aby ako neoliberáli založili gigantickú medzinárodnú sieť nadácií, inštitúcií, výskumných centier a PR agentúr chrliacu publikácie, akademikov a spisovateľov, ktorých úlohou bolo a je neúnavne generovať vlastné idey a doktríny, baliť ich do lákavých obalov a potom politicky presadzovať.

Postupne vytvorili celý tento nesmierne účinný ideologický arzenál, pretože veľmi dobre chápu to, o čom hovoril taliansky marxistický mysliteľ Antonio Gramsci, keď prišiel s konceptom kultúrnej hegemónie. Ak môžeš zamestnávať mysle ľudí, ich srdcia a ruky ťa budú nasledovať. Nemám tu priestor na detaily, ale verte, že ideologická a propagačná práca pravice je absolútne brilantná. Minuli na ňu stovky miliónov dolárov, ale výsledok im je hoden aj toho posledného centu, pretože neoliberalizmus je dnes všeobecne považovaný za prirodzenú a normálnu podmienku existencie ľudstva. Nezáleží na tom, koľko katastrof každého druhu dokázateľne zapríčinil, koľko finančných kríz ešte spôsobí, koľko stroskotancov a vydedencov vyprodukuje. Neoliberáli dosiahli to, že ich politická doktrína sa zdá byť nevyhnutnou, akoby danou od Boha a jediným možným ekonomickým a sociálnym poriadkom, ktorý máme k dispozícii.

Z malej a neobľúbenej sekty s prakticky nulovým spoločenským vplyvom sa teda z neoliberalizmu vykľulo dominantné svetové náboženstvo so svojimi dogmatickými doktrínami, kazateľmi, zákonodarnými inštitúciami a čo je azda najpodstatnejšie, so svojím peklom pre pohanov a hriešnikov, ktorí sa odvážia odporovať zjavenej pravde.

Pretože súťaž je vždy cnosť, jej výsledky nemôžu byť zlé. Pre neoliberála je trh taký múdry a dobrý ako Boh: jeho neviditeľná ruka môže oddeliť dobro od očividného zla. Margaret Thatcherová v jednom zo svojich prejavov uviedla: "Je našou úlohou oslavovať nerovnosť a uznávať, že talent a schopnosti dostávajú priestor a možnosť prejaviť sa pre úžitok nás všetkých". Inými slovami, netrápme sa pre tých, ktorí azda po konkurenčnom zápase ostali ležať v blate. Ľudia už od prírody nie sú seberovní, ale to je dobré, pretože z činnosti tých, čo sa narodili v dobrých podmienkach, dosiahli najlepšie vzdelanie a sú najsilnejší a najschopnejší, budú mať v konečnom dôsledku úžitok všetci. Nikto nič nedlhuje slabým a nevzdelaným. To, čo sa im stane, je ich vecou a chybou, nie vecou a chybou spoločnosti. "Ak sa konkurenčnému prostrediu vytvorí priestor", tvrdí Margaret, "spoločnosť bude lepšia". Nanešťastie, história uplynulých dvadsiatich rokov nám ukazuje, že pravdou je presný opak.

Účinky privatizácie bolo možné poľahky predvídať. Manažéri čerstvo privatizovaných podnikov, často presne tí istí ľudia ako predtým, zdvojnásobili až strojnásobili svoje vlastné príjmy. Ešte predtým, než vláda ponúkla štátne podniky trhu, použila peniaze daňových poplatníkov na vymazanie ich dlhov a rekapitalizáciu: napríklad ministerstvo vodného hospodárstva použilo 5 miliárd libier na ich oddĺženie a ďalších 1,6 milióna libier tvorilo tzv. "zelené veno", aby bola nevesta pre perspektívnych kupcov príťažlivejšia. V médiách sa popísalo veľa strán o tom, koľko malých akcionárov môže získať podiely v týchto firmách. A skutočne, 9 miliónov Britov si naozaj kúpilo akcie, polovica z nich však investovala iba menej ako tisíc libier a väčšina z nich svoje podiely rýchlo predala - hneď ako sa mohli dostať k momentálnym ziskom.

Podľa výsledkov privatizácie nie je ťažké usúdiť, že jej celkový zmysel nie je ani v ekonomickej efektivite, ani v skvalitňovaní služieb spotrebiteľom, ale v jednoduchom prevode bohatstva z verejnej pokladnice - z ktorej by sa peniaze dali prerozdeliť na vyrovnanie sociálnych nerovností - do súkromných rúk. V Británii a vo všetkých ostatných krajinách prevažná väčšina akcií privatizovaných firiem je dnes majetkom finančných inštitúcií a gigantických investorov. Zamestnanci British Telecom nakúpili len 1 % akcií, zamestnanci British Aerospace 1,3 % akcií, a pod. Pred "nájazdom" Margaret Thatcherovej bola veľká časť verejného sektoru v Británii zisková, v roku 1984 priniesli štátne podniky do štátneho rozpočtu 7 miliárd libier. Všetky tieto peniaze plynú dnes súkromným akcionárom. Služby sprivatizovaného priemyslu sú dnes často katastrofálne - Financial Times uverejnil nedávno správu o invázii potkanov do kanalizačného systému v Yorkshire; každý, kto prežil cestu vlakmi Thames, zaslúži si medailu.

Rovnaký mechanizmus sa uplatňoval po celom svete. Intelektuálnym partnerom britského kabinetu pri tvorbe privatizačnej ideológie bol Adam Smith Institute. Služby expertov tohto inštitútu využívali aj Svetová banka a americká agentúra pre zahraničnú pomoc USAID pri presadzovaní privatizačnej doktríny na Juhu. Do roku 1991 poskytla Svetová banka až 114 úverov na urýchlenie privatizačných procesov. Jej výročné správy o globálnom rozvoji finančného sektoru prinášajú pravidelne prehľad stoviek privatizačných projektov uskutočnených v krajinách, v ktorých banka pôsobí.

Navrhujem preto prestať hovoriť o "privatizácii" a radšej nazývať veci pravými menami: hovoríme o odcudzení a odovzdaní výsledkov desaťročí práce tisícov ľudí maličkej menšine veľkých investorov. Ide o jednu z najväčších lúpeží nielen počas života našej generácie, ale aj v histórii.

Ako je všetkým známe, rovnaká politika sa pod rúškom tzv. reštrukturalizácie presadila aj na Juhu a Východe. Reštrukturalizácia je v skutočnosti len iný názov pre neoliberalizmus. Na ilustráciu politiky na národnej úrovni som použila Thatcherovú a Reagana. Na medzinárodnej úrovni sa neoliberáli sústredili na tri zásadné body: