Že vraj čistá energia

Čistá energia je ešte väčší mýtus. Nedávny zákon Bidenovej administratívy, ktorý má "znížiť infláciu" (Inflation Reduction Act 2022) prideľuje ďalší tok milliard dolárov na neefektívne formy výroby energie, ktoré vláda dotuje už viac ako 50 rokov, pretože ich raz nejaká reklamná agentúra z newyorskej Madison Avenue označila za "čisté".

Energia je zo svojej podstaty čistá aj špinavá. Aby bolo možné prirodzené sily vesmíru využiť, tak treba ťažiť kovy, rúbať stromy a premieňať ropu na plasty, z ktorých sa montujú stroje. Akonáhle sú tieto stroje v prevádzke, tak vyžarujú teplo, či už sú „čisté" alebo „špinavé", pretože tak funguje druhý termodynamický zákon. Ani Al Gore sa nemôže vyhnúť entropii a ani ten najžiarivejší solárny panel, najelegantnejšia veterná turbína alebo jemne bzučiaci elektromobil Tesla nezabráni tomu, aby sa pri prenose, skladovaní a využívaní elektrickej energie k tým či oným účelom na miestnej i celoštátnej úrovni neplytvalo elektrickou energiou.

Energeticky efektívne využívať energiu dokážu iba bioluminiscenčné organizmy, ako sú například svetlušky. Tie sme my ale nestvorili a napriek všetkému vychvaľovaniu technokratov ich ani nedokážeme napodobniť.

Výroba "čistej" energie je závislá na obrovských baniach na vzácne zeminy, ktoré prevádzkuje komunistická Čína a ktoré otravujú a ničia všetko okolo. Veterné turbíny vyžadujú obrovské množství balzového dreva a kvôli tomu dochádza k odlesňovaniu Amazónie. Veterné turbíny ani solárne panely nie je možné na konci ich životnosti recyklovať. Končia na skládkach a stávajú sa toxickým odpadom. Dýchanie sklených vlákien z rozřezaných listov rotorov veterných turbín alebo pitie vody kontaminovanej ťažkými kovmi zo solárních panelov predstavuje vážne zdravotné riziko.

Na skládkách končí aj veľká časť „čistého odpadu", ktorý vraj „recyklujeme". Rozdiel medzi špinavým a čistým odpadom je v tom, že časť čistého odpadu posielame do Číny alebo do krajín tretieho sveta, kde je recyklovaný za primitívnych podmienok a potom poslaný späť k nám. To platilo do tej doby, než Čína narazila na toxické riziká recyklačního priemyslu a začala odmietať veľkú časť našich "čistých" odpadkov, ktoré teraz putujú na rovnako čisté skládky.

Posielanie krabíc od pizze a fliaš od Coca-Coly na druhú stranu zemegule nikdy nebolo ekologické. Jedno čínske mesto, kde sa recyklujú plasty, bolo v jednom článku popísané ako „mŕtva zóna, kde nič nerastie, a kde sa vlnité plastové dosky a staré plastové sudy rozrežú a potom nasypú do kovových nádrží plných žieravej čistiacej kvapaliny. Prebytočný odpad a čistiaca kvapalina potom končí v odpadovej jame na kraji mesta."

To je tá špinavá realita, ktorú nájdeme za týmto recyklačným trojuholníkom a reklamami plnými tovaru na jedno použitie, ktoré sa nemôžu dočkať recyklácie do nových výrobkov.

Čistá časť čistej energie a odpadu nespočíva v tom, ako sa vyrába, ale v tom, ako ju vnímáme.

Solárny panel vyzerá esteticky čistejší ako uhoľná elektráreň. Elektromobil vydáva počas svojej jazdy po ulici futuristický šum kozmickej lode. Veterná turbína sa bielo leskne. Toto sú triviálne povrchné dojmy, ktoré zamieňajú architektúru za proces a udržujú pri živote tento biliónový podvod.

Solárne a veterné energetické systémy sú prezentované ako prirodzenejšie ako iné spôsoby výroby energie, pretože spojenie so slnkom a vetrom ich nejakým spôsobom izoluje od špinavej reality termodynamiky. Dizajn a značky solárních panelov a veterných turbín vštepujú ľuďom mýtus, že sú čistým rozhraním na príjem magickej energetickej štedrosti nebies.

Neoromantizmus šesťdesiatych rokov 20. storočia odvrhol priemyselnú revolúciu. Keď z květinových detí (hippies) vyrástli buržoázni obyvatelia predmestí pracujúci v reklamných agenturách a neziskovkách, tak logicky chceli presadzovať technológie, ktoré by im zachovali ilúziu filozofickej konzistencie. Ale namiesto toho, aby sa bývalí hippies riadili zásadami zo svojej mladosti, tak presmerovali priemyselnú revolúciu tak, aby bola oveľa drahšia, menej efektívna a nedostupná pre špinavú robotnícku triedu. Nové technológie budú rovnako ako ich život na predmestí morálne a esteticky čisté. Ako odpadky recyklované v Číne a vrátené späť vo forme nablýskanej fľaše plnej vody z kohútika urobia tieto technológie zo špinavého opäť niečo čisté.

Idealisti veria, že život je čiernobiely - špinavý alebo čistý - a že tieto dve veci je možné absolútne oddeliť. Vesmír nie je možné umiestniť do takých úhľadných kategórií. Napriek tomu ľavica strávila dve storočia ničením spoločnosti, zatiaľ čo hľadala čistú utópiu. Špina, baníci, továrne a ľudia, ktorí sa živia prácou - to všetko nejako zaváňa útlakom. Keď triedny boj ustúpil zelenému neoromantizmu, bola robotnícka trieda opustená v prospech čistej postindustriálnej komputerizovanej budúcnosti. Špinavá práca bola outsourcovaná do Číny, zatiaľ čo americká robotnícka trieda bola zanechaná napospas fentanylu v hrdzavom páse. Amerika sa mala stať čistým národom, kde všetci sedia pri notebooku Apple MacBook, potom nasadnú do svojich elektromobilov a vyrazia na peší výlet. A samozrejme, všade bude platiť zákaz fajčenia.

Ale čo je vlastne čisté? Stará ľavica odsudzovala zamieňanie fyzickej a morálnej čistoty, ale nová ľavica do tohto omylu aj tak spadla po hlave. Nová vládnuca trieda radí baníkom, aby sa naučili programovať alebo inštalovať solárne panely. Rovnako ako staré elity ich totiž považuje za "špinavé". Nezmyselné princípy environmentalizmu sú estetickým fetišom vyššej triedy. Predstavujú kultúrnu citlivosť, nie vedecké poznanie. Slovník tejto novej vládnucej triedy zaváňa únikom od reality života, keď kladie dôraz na chytré technológie, čisté energie a informácie uložené v "cloude".

Technológia nie je mágia. Jediná múdrosť je ľudská, jediná energia je špinavá a "cloud" je len hromada serverov vlastnených globálnou korporáciou, ktoré sú napájané z uhoľných elektrární, kde je nepretržitý hluk taký silný, že robotníci často trpia poškodením sluchu.

Mýtus o "čistých procesoch" je únikom od reality. Tento útek od reality má vysokú cenu, a to nielen v podobe miliárd premrhaných dolárov a životov zničených ekologickými trikmi, ale aj v celej krvavej histórii ľavice, ktorá je len dlhým útekom od reality do tyranie kráľov-filozofov.

Spôsoby výroby elektrickej energie presadzovanej ľavicou a ľavicovou čachrou s odpadkami nie sú o nič čistejšie ako ľavicová ideológia a história. A práve tí, ktorí sú vo vnútri najšpinavší, majú najväčšiu patologickú potrebu sa navonok prezentovať ako čistí.

Daniel Greenfield je spolupracovník konzervatívneho think tanku David Horowitz Freedom Center sponzorovaný nadáciou Shillman Foundation.

Zdroj: http://voltaire.netkosice.sk/index2.html