Ponovembrová pravda

Pravda nie je väčšinová, je objektívna i relatívna zároveň. Nie je pravdivé niečo, len preto, že si to myslí a hlása väčšina. Ak by tak bolo, možno dodnes by nám rímska cirkev, ale už s českým reštitučným úsmevom, tvrdila, že Zem je stredom vesmíru. Cirkev, aj keď mala absolútnu väčšinu, pravdu nemala. Po celé stáročia klamala, mučila a upaľovala. Vraždila. Pravda sa neodvodzuje ani od autority, funkcie, postu, výšky nakradnutého majetku, či dobe pobytu v parlamente.

 

Pravda je nezávislá na našom poznaní, na subjektívnom a nekonečnom táraní poslancov, ministrov alebo iných gentlemanov. To, že prší, je objektívne, nezáleží na nás, na našej vôli, či poznaní, že prší. Ani či to chceme. My sa len na základe tohto poznania, a tejto pravdy, môžeme rozhodnúť, napríklad, či vyjdeme von s dáždnikom, alebo bez. Jej relatívna platnosť je v tom, že platí len dovtedy, pokiaľ existujú podmienky jej vzniku. V danom prípade podmienky fyzikálneho javu. Mraky sa rozplynú, ukáže sa slnko, a je po daždi. Včerajšia pravda, že vonku prší, už neplatí. Rovnako je to aj v spoločenskom dianí.

 

Ponovembrový federálny parlament, obsadený víťaznou lumpeninteligenciou, prijal zákon o zákaze triedneho boja. Je to rovnaký nezmysel, ako keby schválili zákon o zákaze mesačného splnu. Že si polovzdelaní gentlemani, základ vlády odborníkov, neželali a neželajú triedny boj, je jasné. Ale nemôžu ho zakázať, môžu mu len predísť. Lebo ten za istých sociálnych podmienok zákonite vzniká. Rovnako ako dážď v prírode.

 

Sociálno-triedne rozdiely, ktoré úspešne produkuje tento ctihodný režim, nemôžu vyústiť do nebeskej harmónie. Ak áno, tak aj s ich autormi a producentmi. Triedny boj, ako je známe, nevymyslel z roztopaše Karol Marx. On len doplnil poznanie humanistov, a popísal, ako to celé skončí. Jeho vina je rovnaká ako Einsteinova, len v inej oblasti.

 

Najväčšie darebáctvo a zločin ponovembra je v prijatí zákonov, vrátane Ústavy, ktoré legalizovali zločin. Rozkradnutie národného majetku sa tak stalo beztrestné a legitímne. Vecou cti, novej politiky, novej morálky a prestíže. Stalo sa zvráteným základom ponovembrovej pseudoslobody a pseudodemokracie. A zrodu voliča hlupáčika. Dialektika je však milosrdná. Všetko čo raz vznikne, raz aj zanikne.

 

Aký je rozdiel medzi arizáciou a privatizáciou? Pri arizácii okradli Židov, pri privatizácii celý národ. Židov likvidovali v koncentračných táboroch, národ likvidujú v jeho vlasti. Doma, v garsónke, v rodinnom dome, na nemocničnom lôžku, v zamestnaní, či na chodbe úradu práce. Bezdomovcov a žobrákov priamo na ulici. Každého inak, a pritom rovnako. Kto neverí, ani sa nedožije.

 

Zničenie vlastného priemyslu, vedy a výskumu, poľnohospodárstva, či výroby potravín bolo len následkom prvotného zločinu. S ním prišla aj amorálka, korupcia, mafie, organizovaný zločin, drogy, pseudokultúra a všeobecný kultúrny a ľudský úpadok: piliere vykorisťovania. Aby volič hlupáčik mohol byť poslušným.

 

Ale najlepším nástrojom je chudoba a bieda, ako hrozba i realita. Poslušnosť voliča hlupáčika je garantovaná. Strach sa tak stal zaručeným nástrojom ponovembrovej pseudodemokracie. Nezamestnaní, bezdomovci a žobráci sú pre nás varovaním. Koho zaujíma prečo sú tak masovo porušované ľudské práva? Zaujímame sa len o to, aby sme tam nespadli aj my. A teší nás, že sme na tom lepšie. Ale voči čomu? Darebáctvo a zločin triumfuje. Denne.

 

Z čisto ekonomického hľadiska nás ponovembrový kapitalizmus okradol nie o miliardy, ale bilióny korún. Obnovením vykorisťovania nás vrátil do minulých storočí. Nenosíme onuce, či ľanové nohavice, ale ľudsky a sociálne sme na tom horšie ako naši predkovia začiatkom 20. storočia. Lebo oni nemali nič, boli chudobní a nevzdelaní. My sme si chudobu, biedu a tuposť vybojovali. S láskou a nadšením. S falošnými prorokmi na tribúnach.

 

S národným majetkom sme odovzdali aj našu dôstojnosť, suverenitu, vzdelanie, jazyk, morálku, naše ženy, našu minulosť i budúcnosť. Volič hlupáčik uveril darebákom a zločincom. A stal sa ich spojencom a partnerom. Dokedy?

Ako sa dá vyžiť z minimálnej mzdy? Zo sociálnych dávok? Ale aj z eurovej supermzdy? Alebo z dôchodkov do 300 eur? Tí, čo o tom rozhodujú, a presviedčajú nás o slobode a demokracii, toľko minú za jeden deň. A ak je menej vydarený, aj za hodinu. Celý ten rozdiel, celé naše bohatstvo, ktoré vytvárali generácie pred nami, končí vonku. V Nemecku, Rakúsku, Francúzsku, Taliansku, USA atď.

 

Zavedením eura nás niekoľko násobne stlačili z úrovne, ktorá tu zostala po privatizačnom terore. Jedno euro, ako peniaz, už berieme ako jednu korunu. Jedna ku jednej. Ceny všetkého vzrástli v násobkoch eura. Máme životnú úroveň z 50. a začiatku 60. rokov. Nominálne i reálne. Vtedy však bolo po vojne. A Západ, s USA na čele, hrozil ďalšou. Štát ako investor musel všetko obnoviť a postaviť. Zaostalé Slovensko, vďaka socializmu, si vybudovalo priemysel, modernú poľnohospodársku výrobu, a vo vzdelaní sme patrili k svetovej špičke.

 

Volič hlupáčik ale znesie všetko. Je skromný, pracovitý, modliaci a veriaci, dobre vykorisťovateľný. Vďaka nulovej pamäti a novému mozgu má nedosľubovateľnú predvolebnú i povolebnú hranicu. A perspektívu ako samotný kapitalizmus. S nim sa narodil, s nim aj padne. Smolu má len v tom, že nevie kedy a ako. Ak by nemal domy a byty zo socializmu, neraz vybavené mladomanželskými a bezúročnými pôžičkami, už dávno by spásal burinu na neobrobených slovenských poliach. Celý tento úspech koncentrovane vyjadrujú osudy tisícok našich žien, ktoré robia ako slúžky v Rakúsku, Nemecku a inde. Pre ponovembrový režim hanebné, pre ne samotné, a ich rodiny, nedôstojné. Ako však prežiť?

 

Koncom 80. rokov socialistické Československo malo rozpracované kontrakty len s Čínou v objeme okolo 500 mld. USD, vo vtedajších cenách. A čo ešte trhy bývalého Sovietskeho zväzu a ďalšie? Najúspešnejšia ekonomika Euroúnie, Nemecko, je takou vďaka obchodu s komunistickou Čínou. Oficiálny údaj. Zázrak sa nestal, nemecký kapitalizmus nie je lepší ako náš či rumunský. Len nás starí kolonizátori, prezlečení z našich peňazí za investorov, umne vyradili z hry. A prevzali naše trhy a naše pozície. Volič hlupáčik, bravó! Zhodili nás na úroveň subdodávateľov a montážnikov. Z našich úrodných polí si urobili sklady a montážne haly. Za odmenu nám dali hru na demokraciu a slobodu. Play station do každej rodiny. Na Slovensku, ale aj v Čechách, Bulharsku, Maďarsku atď. Všade. Americká havlárna je globálna.

 

Darebácka základňa má i darebácku nadstavbu. Právo ako nástroj spravodlivosti sa stalo svetom samým pre seba. Vyhlásili sa za nezávislých, aby sa v skutočnosti mohli chovať nezávisle od zákonov a morálky. Dovolať sa spravodlivosti už nie je vecou právnych noriem a elementárnej morálky, ale množstva peňazí. Moci a pri moci. Majetkový a právny totalitarizmus.

 

Do právneho systému zároveň zaviedli skupinu parazitov a príživníkov, ktorá zneužíva chyby, či nešťastie iných. Exekútori sú štátom organizovanou teroristickou skupinou. Ako to v kapitalizme chodí, všetko je v súlade so zákonom. Že to nie je v súlade so všeľudskými hodnotami, či obľúbenou kresťanskou morálkou, nikoho nezaujíma. Darebáctvo a zločin má prednosť. Ako to vyjadrili humanisti už pred Marxom: Človek človeku vlkom.

 

Skvelým bytovým doplnkom je naša Ústava. Garantuje nám bezplatnú zdravotnú starostlivosť i vzdelanie. Bodaj by nie, veď bola šitá krátko po prevrate. A to si ešte volič hlupáčik všeličo zo socializmu pamätal. Za recept bola jedna koruna, dnes mu niekedy toľko zostane, keď všetko poplatí. S nádejou, že o mesiac či dva, znova. Darebáctvo a zločin na recept. Starším ľuďom a chudobným tak Ústava garantuje ľudské práva ako v stredoveku. Alebo v USA. Volič hlupáčik nie je bez viny.

 

O zdravotnom či sociálnom poistení väčšina národa za socializmu ani nevedela. Fungovali bez toho, aby nás od útleho veku zaťažovali a šikanovali strachom o dôchodky, či krachom nemocníc. Štát mal v rukách jednoduchý a efektívny systém. Ten gentlemani nahradili komplikovaným. Len tak sa dá jednoducho a efektívne kradnúť z vyzbieraných peňazí. Že nejdú tam kam by mali je vedľajšie, lebo vedľajšia je starostlivosť o zdravie i starobu.

 

Topom je dôchodkový systém. Volič hlupáčik sa musí dožiť vždy vyššej a vyššej hranice, aby mu dali almužnu na nové volebné obdobie. Bratia Poliaci si už vybojovali skvelých 67 rokov. Solidarita v praxi. Dezorientovaná mládež ani netuší, že ich starí rodičia pracovali len do 60 či menej. Viac ako jedna tretina mladých nemá prácu (reálna, nie štatistická), nezamestnanosť všeobecne a dlhodobo je dvojciferná (a znova, reálna, nie štatistická). Logickým riešením by bolo znižovanie hraníc, aby sa uvoľnili miesta pre mladších. Produktivita práce to umožňuje. Štát by však musel mať majetok, aby to z jeho výnosov zaplatil. Ten vyvolení demokrati rozkradli, za neprovízie rozdali zahraničiu a domácim arizátorom. Zisky, ktoré štát mal z vlastného majetku, tečú do súkromných rúk. Národné nie je. Nič sa stalo realitou, i radostnou perspektívou.

 

Darebáctvo a zločin vyššej hranice pre dôchodok je v tom, že sa vedome kalkuluje s tým, že časť budúcich poberateľov sa dôchodku nedožije. Dobrý je každý rok, a ušetrí sa. V kombinácii s permanentnou hrozbou nezamestnanosti, to jest chudoby a biedy, zdravie čakateľa na dôchodok nemá veľké šance. Stres a šťastie z neho sú morbídnym pilierom HDP. Čím vyššia hranica, tým viac mŕtvych, tým viac peňazí pre papierový štát. Štatistický úrad by nám dal presné čísla. Len sa treba opýtať. Volič hlupáčik, bez toho aby o tom len tušil, si vlastnými rukami vybudoval koncentračný tábor, s pecou na individuálne likvidovanie.

 

Medzi najväčšie darebáctvo a zločiny ponovembra patrí zvrátený systém hodnôt, ktorý nám denne vnucujú. Popri permanentnom a všadeprítomnom násilí dominuje mamon, peniaze a majetky. Tie boli dôležité aj za socializmu, lebo život je materiálny. Človek potrebuje niekde bývať, jesť, obliekať sa, vzdelávať, kupovať veci, ktoré ho tešia a pomáhajú mu dôstojne žiť. Zároveň je to základňa pre jeho duchovný a celkový kultúrny vývoj. Všestranný rozvoj človeka je nemysliteľný bez uspokojovania jeho materiálnych potrieb. Materiálne bohatstvo nie je zločin. Zločinom je vtedy, ak cesta k nemu je darebná a zločinecká. Ak je postavená na vykorisťovaní a okrádaní. Nie na práci, na ume, talente či výnimočnosti. Ak pozícia v politickom, či štátnom mechanizme je viac ako každodenná poctivá práca, ako zodpovedná výchova detí, ako starostlivosť o starých a bezmocných.

 

Zmiešavanie dobra a zla, povrchnosť vo všetkom, vzdelanie bez poznania, neznalosť histórie, či jej účelová, až primitívna interpretácia, sú dnes na oveľa nebezpečnejšej úrovni, než akú stvoril darebácky a zločinecký nemecký fašizmus. Židia zabudli kto a kedy koncentračné tábory staval, a kto ich z nich, a za akých podmienok, oslobodzoval. Kresťania zabudli, že nepokradneš je jeden z desiatich pilierov ich nedeliteľnej morálky. Všetci zabudli, že človek sa modlí svojou prácou a celým svojim životom. Nie tým, koľko hodín denne či ročne je na kolenách v kostole, mešite, synanóge či inom chráme.

 

Vyrastajú generácie, ktoré ani netušia, že 8 hodinová pracovná doba nebola vždy samozrejmosťou. Že pracovať museli aj celkom malé deti. Že v USA do polovice 60. rokov m.s. nemohol černoch sedieť v tom istom kine či kaviarni ako beloch. Že najväčšiu chemickú vojnu v histórii ľudstva , viac ako 11 rokov, viedli USA. Že sme tu len dočasne. A že svet, jeho prírodné zdroje, polia, lesy, voda patria všetkým. Nie len vyvoleným darebákom. Že každý, kto pracuje má právo na dôstojný a plnohodnotný život. Vrátane voliča hlupáčika.

 

P.S. USA sa slovne zaviazali (leto 2013), že ak im Rusko vydá Snowdena, že ho nebudú mučiť. V akom storočí žijeme? Netrestá sa zločin, ale ten, kto naň poukáže. Aká civilizácia, s akými hodnotami, nám chce vládnuť? Zomrel Mandela, americký prezident a britský premiér ronili povinné krokodílie slzy. Pričom ich krajiny boli spoluautormi i piliermi apartheidu. K fraške chýbal už len telegram od Ku-Klux-Klanu.

 

Ponovembrový režim je darebácky a zločinecký, lebo masovo porušuje ľudské práva. Za celú dobu existencie, t.j. 30 rokov, nepriniesol nič, čo by náš život, život pracujúceho a čestného človeka, urobilo dôstojnejším a šťastnejším. Práve naopak. Celé naše bytie zredukoval na boj o prežitie. Budúcnosť neexistuje, snáď len ako filozofická kategória.

 

Talentovaní gentlemani, ktorí sa postavili na čelo jednotlivých skupín,