Z doteraz známej histórie je zrejmé, že až na posledných cca 500 rokov boli práve východné národy a ich spoločenstvá civilizovanejšie, organizovanejšie, spoločensky aj technologicky vyspelejšie.
Najmierumilovnejšie ľudské filozofie aj náboženstvá sú miestom a učiteľmi lokalizované do Ázie, teda na tzv. Východ. A my si dovoľujeme hovoriť či písať o ľudských právach a civilizovanosti? My si dovoľujeme určovať čo je neprekročiteľnou líniou dohody opäť pod nezmyselnou skratkou – ľudských práv univerzalizovaných bez univerzálnosti práve tými čo stáročia zotročovali porazených a podmanených, čo kolonizovali s jediným cieľom – pripraviť o majetok, pôdu a často aj život tých ktorí tú pôdu kultivovali do stavu, že bola úrodná, tých čo svoje cennosti videli predovšetkým v schopnostiach žiť v súlade so svojim okolím (prírodou aj ľuďmi).
Zlý začiatok nemusí znamenať aj zlý koniec, ale v každom prípade komplikuje nastavenia vyjednávačov a ich tímov, čo znamená riešiť zložitosti ešte predtým ako ku skutočným zložitostiam vymedzeným kultúrou, motívmi a schopnosťami vyjednávačov dôjdeme pri „rokovacom stole“.
V poslednej veľkej/globálnej vojne s nemeckým nacizmom a japonským nacionalizmom (Japonci po storočí napáchnutí americkým expanzionizmom) boli ako vždy rozhodujúce ekonomické/zdrojové faktory, ktoré mali kolonizátorom zaistiť bezstarostný/„šťastný“ život za cenu iných, menejcenných životov zotročených ľudí, dolujúcich vzácne nerasty, pestujúcich exotické rastliny a všestranne sa starajúcich s údelom sluhov o svojich nadradených „civilizovaných“ pánov. Alebo sa nájde niekto kto by spochybnil túto dobovú skúsenosť z britských, holandských, francúzskych, nemeckých, belgických, španielskych, či portugalských kolónií alebo praktík v Rakúsko-Uhorsku v našej oblasti?
Základným rysom západnej dekadentnej civilizovanosti je podobne ako v starorímskej ríši, pocit že práce už bolo dosť a teraz sme dosť silní aby za nás pracovali iní. Lenivosť a zvrátenosť v rôznych oblastiach ľudského spolužitia je nie len znakom úpadku, ale aj zdrojom napätia/odporu a nenávisti voči takejto odpornej civilizácii. Dokonca aj drogy sa stali masovým ekonomickým nástrojom na zlomenie konkurencie a historickým príkladom je likvidácia čínskej konkurencie v exotickej obchodnej komodite tvoriacej dobové bohatstvo a moc Británie. Áno píšem o ópiu a kto iný ako tzv. civilizovaná krajina západu a kto iný ako koloniálne krajiny Západu po faktickom vymiznutí otrokárstva a stredovekom nevoľníctve zaviedli „výhodný“ obchod s lacnou pracovnou silou a „zákonné“ otroctvo. Ešte snáď niekto chce argumentovať civilizovanosťou, kultúrou a oprávnenosťou nášho nároku na vodcovstvo civilizovanosti?
Je mi do smiechu (bohužiaľ aj do plaču lebo to stíha aj mňa nevinného) keď počujem a vidím rozhodnutia EU či USA, ktoré poškodzujú ich samých a najmä ich občanov (to je jeden zo základných znakov nezodpovednosti vygenerovanej samoľúbosťou a neinteligenciou). Vlády a politici odvodzujú svoje postavenie pri moci od princípu všeobecnej voľby občanmi občiny/štátu a väčšinou aj jej zásady dobrovoľnosti. V tejto súvislosti je ale rozhodujúca slobodná vôľa a schopnosť kriticky a zodpovedne posudzovať procesy okolo nás a aj v nás. Práve ona a nie všeobecne vyslovované politické heslo prevzaté z revolučného kvasu na parížskych uliciach, teda pojem/slovo SLOBODA účelovo vyňaté z revolučného hesla buržoáznej revolúcie, ktoré je kompletné aj s heslom ROVNOSŤ a BRATSTVO. Ale ako slobodné je rozhodovanie medzi lžou a lžou marketingovo predostieraných práve tým ktorí majú prejaviť svoju vôľu vo veci naplňovania prosperity svojej otčiny/krajiny skrze svojich volených zástupcov. Akú majú legitimitu občania konajúci politiku (politici) skrze nástroje moci, ktoré charakterizujeme ako vládu a opäť sa klame, lebo to nie je vláda s a v prospech ľudu/občana, ale vláda nad ľudom/občanom.
Aký je rozdiel medzi deklarovanou a časovo nelimitovanou diktatúrou a nedeklarovanou časovo obmedzenou diktatúrou? Z pohľadu ovládaného nie je rozdielu, lebo obe formy moci využívajú direktívne mocenské nástroje legalizované právom (zákonmi).
Jednou z významných exekutívnych mocí je práve tvorba práva, lebo právom a jeho nástrojmi legitimizovali svoju vládu všetci a všetky vlády v histórii. Individuálny ľudský/občiansky rozmer práva ale nie je formálnou záležitosťou, lež životnou a reálnou. Jeden príklad za všetky. Pôvodná Ústava Spojených štátov amerických je o slobode (aj preto ju mnohí nazývajú liberálnou či najliberálnejšou) a jej tvorcovia boli motivovaní veľmi podobne ako revoltujúci občania Paríža pred Bastilou či neskôr Konventom a napriek tomu bola prijatá a uplatňovaná selektívne, len pre niektoré skupiny ľudí/občanov medzi ktorých neboli veľmi dlho zaradení pôvodní obyvatelia severnej Ameriky ani černošskí otroci dovážaný z Afriky. Podobne ako v Aténach aj Americkú ústavu tvorila malá skupina intelektuálov z preferovanej sociálnej vrstvy spoločnosti možno v presvedčení o práve nadobudnutom mocou a ovládaním reštrikčných zložiek organizovanej spoločnosti ako je armáda či polícia.
Je to veľmi podobné ako reklamovaný „boj“ za ľudské práva typu gendrových, kresťanských, tzv. menšinových a napriek tomu je najvyššie ľudské právo, PRÁVO NA ŽIVOT bezprávne odoberané práve ozbrojenými zložkami moci z vôle tzv. demokratickej a slobodnej časti sveta, ktorá chce svoju vládu dosiahnuť nekultúrnou likvidáciou iných kultúr a ich vyznavačov (Kórea, Vietnam, Granada, Panama, Irak, Líbya, Palestína … ale aj invázie do Ruska, Číny, Indie, Iránu, …). Hoc najstaršie kultúry Sveta sú práve tam.
