Disent žiadal dialóg a rovno dostal moc… Ľud žiadal viac slobody a dostal dickensovský kapitalizmus… A áno, máme sa najlepšie, ako sme sa kedy mali, obzvlášť teraz za vlády komisárov z Bruselu, tí všetkému najlepšie rozumejú, ale zaujímalo by ma, ako by sme sa mali, keby sme si ten dnešný blahobyt nezaobstarali na miliardové dlhy… Alebo je to násobok dlhov? Okrem štátneho dlhu existujú aj súkromné dlhy a to je celkom pekná suma. Pekné domy sme postavili… pekné kuchynské linky v nich máme, pre tupáňov točíme rodinné seriály…
Od začiatku nie je sedemnásty november pre každého. Ponovembrový vývoj sa nepáči dvom tretinám ľudí.
Pred pätnástimi rokmi bola tých neúspešných jedna tretina. Ale rozbehli sa všetky tie moderné kotly, odstrihnutie od ruského plynu, ktorý sem prúdi ďalej, len je drahší, zdvojnásobili sa ceny potravín a „komisár“ sa nám vyškiera priamo do tváre, ľudia sa nemajú hanbiť si žiadať o sociálne dávky, dnešný vysokoškolák vie menej ako kedysi stredoškolák a učiteľky na základke nevedia pravopis… ale za to sú uvedomelé, pretože inak si na ne došliapnu rôzne mimovládky, rovnako ako na pani ministerku kultúry.
Sviatok, ktorý nie je pre každého, ten je na „ocot“. Sviatok sa vyhlasuje a oslavuje, aby sa na ňom národ zjednotil. spoločnom národe, štátu aj režimne. Aby sa stretli na uliciach a povedali si, že toto majú všetci spoločné a aj keď sa hádajú o výške daní, mieru štátneho vlastníctva či o zdravotnej starostlivosti, všetci majú úctu pred týmito sviatočnými atribútmi. Ale kdeže, oni začali lustrovať. Začali vytvárať zoznamy tých, ktorí sú hodní prevádzkovať Weby a ktorí nie sú. Dnešný režim oslavuje sviatok a sám sa ešte stará, aby to bol sviatok pre čo najmenej ľudí… Na čo taký sviatok je? Stále viac k ničomu.
Koľko ľudí ešte dnešný sviatok oslavuje? Tik, tak, tik, tak… Presne takto to vyzerá, keď sa pracuje na vlastnej skaze… Za tridsaťpäť rokov sa sedemnásty november sviatkom všetkých nestal.
