Noam Chomsky: Iránska hrozba (I.)

Podrobnosti

Speciály CFP! / Svět kolem nás|

7. červenec 2010|

Noam Chomsky|

8895 x

Generál Petraeus v marci 2010 pred Senátnym výborom pre ozbrojené služby povedal, že „iránsky režim predstavuje na štátnej úrovni primárnu hrozbu pre stabilitu" v oblasti Blízkeho východu a Strednej Ázie. Pre globálne záujmy Spojených štátov amerických je to najdôležitejší región a zodpovedá zaň Centrálne veliteľstvo USA. Termín „stabilita" tu má svoj obvyklý technický význam: pevne pod kontrolou USA.

Kongres v júni 2010 posilnil sankcie proti Iránu a zároveň schválil ešte tvrdšie postihy pre zahraničné spoločnosti. Obamova administratíva veľmi rýchlo rozšírila útočné kapacity na africkom ostrove Diego Garcia. Ostrov vyhlásila za svoje územie Veľká Británia a vyhnala jeho obyvateľov, aby tu USA mohli vybudovať obrovskú základňu, ktorú používajú pri útokoch v oblasti Centrálneho veliteľstva. Námorníctvo oznámilo, že na ostrov poslalo zásobovaciu loď, aby obsluhovala ponorky na atómový pohon s riadenými strelami. Na palube majú aj rakety Tomahawk, ktoré môžu niesť jadrové hlavice. Každá ponorka má mať rovnakú útočnú silu ako štandardná bojová skupina lietadlových lodí. Podľa zoznamu lodného nákladu námorníctva USA, ktorý získal glasgowský Sunday Herald, obsahuje vojenská výzbroj expedovaná Obamom 387 tzv. „bunker busterov" používaných na odstreľovanie podzemných opevnených stavieb. Plány na výrobu „ťažkej penetračnej munície" (massive ordnance penetrators alebo MOP), najničivejších bômb v konvenčnom arzenále, iniciovala Bushova administratíva, ale nechala ich živoriť. Keď prevzal úrad Obama, okamžite plány urýchlil a bomby sa majú rozmiestniť o niekoľko rokov skôr, než bolo pôvodne plánované. Mieria výhradne na Irán.
Dan Plesch, riaditeľ Centra medzinárodných štúdií a diplomacie na University of London povedal: „Pripravujú totálnu deštrukciu Iránu. Bombardéry a rakety s dlhým doletom sú už dnes pripravené zničiť v priebehu niekoľkých hodín 10-tisíc iránskych cieľov... Palebná sila armády Spojených štátov amerických od roku 2003 vzrástla štvornásobne." Celý proces sa urýchlil za Obamovej vlády.

Arabská tlač informuje, že flotila USA (spolu s izraelským plavidlom) na ceste do Perzského zálivu preplávala cez Suezský prieplav. Jej úlohou je „realizovať sankcie proti Iránu a dohliadať na lode, ktoré sa plavia do Iránu a z Iránu." Britské a izraelské médiá prinášajú správu, že Saudská Arábia pripravuje koridor pre izraelské bombardovanie Iránu (Saudská Arábia to poprela). Po návrate z Afganistanu navštívil predseda Zboru náčelníkov štábov admirál Michael Mullen Izrael, aby spojencov NATO uistil, že po výmene generála McChrystala za jeho nadriadeného, generála Petraeusa, sa postup USA nezmení. Mullen sa stretol s náčelníkom štábu IDF Gabim Aškenazim, vojenskými veliteľmi, tajnou službou a plánovacími jednotkami, aby pokračoval v každoročnom strategickom dialógu medzi Izraelom a USA. Podľa denníku Haaretz sa stretnutie zameralo „na prípravu Spojených štátov amerických a Izraela na možnosť, že Irán bude schopný vyrobiť jadrové zbrane." Haaretz ďalej informuje, že Mullen zdôraznil: „Vždy som sa pokúšal na výzvy pozerať z izraelskej perspektívy." Mullen a Aškenazi spolu pravidelne komunikujú cez zabezpečené spojenie.

Pribúdajúce vyhrážky o vojenskom zásahu proti Iránu samozrejme porušujú Chartu OSN. Výslovne porušujú rezolúciu Bezpečnostnej rady OSN číslo 1887 zo septembra 2009, ktorá znovu vyzvala všetky štáty diskutovať o jadrových témach a riešiť ich mierovou cestou. Teda v súlade s Chartou OSN, ktorá zakazuje vyhrážanie silou.

Niektorí analytici, ktorých by sme asi mali brať vážne, opisujú iránsku hrozbu ako apokalypsu. Amitai Etzioni varuje: „USA sa budú musieť postaviť proti Iránu, v opačnom prípade sa budú musieť vzdať Blízkeho východu." Nič menšie. Tvrdí, že ak bude iránsky jadrový program pokračovať, Turecko, Saudská Arábia a ďalšie štáty sa začnú „približovať" k novej iránskej „superveľmoci." Ak použijeme menej zapálenú rétoriku, znamená to, že by sa regionálne spojenectvo mohlo utvárať nezávisle od USA. V Military Review, časopise armády Spojených štátov amerických, Etzioni vyzýva k útoku, ktorý sa nemá zamerať len na iránske jadrové zariadenia, ale aj na ďalšie vojenské ciele vrátane infraštruktúry - čím myslí civilistov. „Takýto vojenský zásah sa podobá na sankcie, i keď sa pri ňom používajú tvrdšie prostriedky - spôsobuje bolesť, aby zmenil správanie."

Ak si na chvíľu nebudeme všímať takéto ohnivé vyhlásenia, aká presne je iránska hrozba? Smerodajnú odpoveď poskytujú vojenské a spravodajské správy pre Kongres z apríla 2010. [Generálporučík Ronald L. Burgess, riaditeľ DIA, vyhlásenie pred výborom Senátu USA pre ozbrojené služby, 14. apríl 2010; Odtajená správa o vojenskej sile Iránu, apríl 2010; John J. Kruzel, tlačová služba americkej armády, „Správa pre Kongres popisuje iránske hrozby," apríl 2010, http://www.defense.gov/news/newsarticle.aspx?id=58833].
Brutálny klerikálny režim je bezpochyby hrozbou pre vlastných ľudí, i keď v tejto veci spojencov USA v oblasti nijak zvláštne neprevyšuje. Tým sa však vojenské a spravodajské hodnotenia nezaoberajú. Skôr ich zaujíma hrozba, ktorú Irán predstavuje pre oblasť a pre svet.

Správy objasňujú, že iránska hrozba nie je vojenská. Vojenské výdavky Iránu sú „v porovnaní so zvyškom oblasti relatívne nízke" a v porovnaní s výdavkami USA samozrejme maličké. Iránska vojenská doktrína je prísne „obranná a navrhnutá tak, aby spomalila inváziu a vynucovala si diplomatické riešenie vojnového stavu." Irán má len „obmedzený potenciál vyslať svoju armádu za hranice." Pokiaľ ide o jadrové možnosti, „iránsky jadrový program a vôľa nechať si otvorenú možnosť vývoja jadrových zbraní je najdôležitejšou súčasťou iránskej odstrašujúcej stratégie."

Hoci Irán nehrozí vojenskou agresiou, neznamená to, že ho Washington môže tolerovať. Iránsky odstrašujúci potenciál sa považuje za nelegitímny výkon suverenity, ktorý je v rozpore s globálnymi plánmi USA. Ohrozuje kontrolu Spojených štátov amerických nad energetickými zásobami na Blízkom východe, čo bola už od druhej svetovej vojny vysoká priorita plánovačov. Istá vplyvná osobnosť upozornila na to (vyjadrujúc tak rozšírené presvedčenie), že kontrola nad týmito zdrojmi prináša „skutočnú kontrolu nad svetom" (A. A. Berle).

Iránska hrozba ale nezahŕňa len odstrašovanie. Irán sa snaží rozšíriť svoj vplyv. „Súčasný päťročný [iránsky] plán sa pokúša rozširovať bilaterálne, regionálne a medzinárodné vzťahy, posilniť iránske väzby so spriatelenými štátmi a zdokonaliť obranný a odstrašujúci potenciál. Keď Irán obhajuje islamskú solidaritu, snaží sa v súlade s týmto plánom zlepšiť svoje postavenie odporom proti vplyvu USA a rozširovaním väzieb s regionálnymi aktérmi." Ak použijeme slovník generála Petraeusa, Irán sa jednoducho snaží tento región „destabilizovať." Invázia USA a vojenská okupácia susedov Iránu znamená „stabilizáciu." Iránske úsilie o rozšírenie vplyvu v susedných krajinách znamená „destabilizáciu," a preto je jednoznačne nelegitímne. Mali by sme poznamenať, že tento vysvetľujúci úzus je celkom bežný. Preto, keď prominentný zahranično-politický analytik James Chace, bývalý redaktor vplyvného časopisu vládnucej triedy Foreign Affairs vysvetľoval, že pre dosiahnutie „stability" v Čile bolo potrebné „destabilizovať" krajinu (zvrhnutím zvolenej Allendeho vlády a nastolením Pinochetovej diktatúry), použil termín „stabilita" v technickom význame správne.

Správy pokračujú tým, že okrem už spomenutých zločinov Irán vykonáva a podporuje terorizmus. Revolučné gardy „stoja za najkrvavejšími teroristickými útokmi posledných troch desaťročí." Patria medzi ne útoky na vojenské zariadenia USA v oblasti a „od roku 2003 mnohé povstalecké útoky na koaličné a iracké bezpečnostné sily v Iraku." Irán navyše podporuje Hizballáh a Hamás, významné politické sily v Libanone a Palestíne (ak by záležalo na voľbách). Koalícia, ktorú založil Hizballáh, ľahko získala hlasy voličov v posledných libanonských voľbách (2009). Hamás zvíťazil v palestínskych voľbách v roku 2006, čo presvedčilo USA a Izrael odštartovať krutú a surovú blokádu Gazy a potrestať tých darebákov za to, že v slobodných voľbách volili nesprávne. Tieto voľby boli jedinými relatívne slobodnými voľbami v arabskom svete. Podľa presvedčenia elity je normálne obávať sa demokratickej hrozby a snažiť sa ju odvrátiť, tento prípad je ale pomerne nápadný. Najmä keď USA zároveň dôrazne podporujú regionálne diktatúry, čo zdôraznil Obama, keď po ceste na svoj slávny prejav k moslimskému svetu v Káhire mimoriadne chválil surového egyptského diktátora Mubaraka.

Převzato z Utopia.sk

Komentáře