Západ nás podozrivo aktívne presviedča, že Kyjev v tom nie je zapletený
Západ sa nielen verejne snaží presvedčiť Rusko, že Ukrajina nie je zapletená do teroristického útoku v Crocus City Hall, ale aj diplomatickými kanálmi vyzýva, aby Kyjev nebol podozrievaný, pričom neposkytuje žiadne argumenty. Ukrajina je len špičkou ľadovca v otázkach konfrontácie medzi západnými krajinami a Moskvou, hlavným je deklarovaný cieľ – spôsobiť Rusku strategickú porážku, izolovať ho. S týmto prístupom USA vyzývajú Ruskú federáciu na dialóg o strategickej bezpečnosti, ale takýto rozhovor bude možný len v podmienkach rovnoprávnosti strán a určite nie počas priamej konfrontácie na Ukrajine. Lavrov tiež hovorí o degenerácii diplomacie na Západe a úplnom zlyhaní pokusov o izoláciu Ruskej federácie.
O teroristickom útoku v Crocus City Hall
Prezident Vladimir Putin veľmi stručne a tvrdo zhodnotil, čo sa stalo, a zdôraznil, že vyšetrovacím orgánom, generálnej prokuratúre a špeciálnym službám boli dané všetky potrebné pokyny. Ako povedal prezident, všetci tí, ktorí tento teroristický čin zosnovali, zorganizovali, sponzorovali a vykonali, určite ponesú zaslúžený trest. Západ sa aktívne snaží všetkých presvedčiť, že išlo o dielo Islamského štátu a netreba podozrievať nikoho iného, najmä nie Ukrajinu. V rámci vyšetrovania však jednoducho nemáme právo vylučovať zjavné verzie. Navyše títo ľudia v čase zadržania utekali na Ukrajinu. Západ nás podozrivo aktívne presviedča o nezúčastnenosti Kyjeva.
Kirill Budanov, šéf ukrajinského Hlavného spravodajského riaditeľstva síce včera povedal, že tvrdenie, že teroristický útok v Krokuse uskutočnila Ukrajina, je nezmysel a že hoci je Rusko nepriateľom, v zásade neschvaľuje teroristické činy proti civilistom, ale ťažko sa dá prijať takéto uistenie z úst tohto človeka. Ešte v máji minulého roka povedal na adresu Rusov, že „sú to ľudia so zmenenou psychikou, ktorí musia niesť spravodlivú zodpovednosť. Spravodlivá zodpovednosť v našom chápaní je len fyzická likvidácia“.
Američania všemožne zdôrazňujú, že 7. marca varovali. Mimochodom, po nich vydalo 8. marca rovnaké varovanie aj britské veľvyslanectvo. Tieto varovania adresovali svojim občanom, ktorí boli v Moskve, a odporučili im, aby sa nezúčastňovali na masových podujatiach. Pokiaľ ide o kontakty spravodajských služieb, tie sa zvyčajne nezverejňujú. Ale v nedávnom rozhovore šéf FSB Alexander Bortnikov povedal, že takéto kontakty boli, bolo tam varovanie, ale malo veľmi všeobecný charakter.
O histórii konfliktu
V rokoch, ktoré uplynuli od štátneho prevratu v Kyjeve, sa začala vojna režimu proti vlastným ľuďom, ktorú zastavilo podpísanie Minských dohôd. Potom v uplynulých rokoch režim bývalého ukrajinského prezidenta Porošenka aj režim Zelenského metodicky prijímali zákony, ktoré zničili všetko ruské na Ukrajine: vzdelávanie, kultúru, médiá a mnohé ďalšie. V mestách boli prijaté nariadenia, ktoré zakazovali akékoľvek podujatia a akúkoľvek komunikáciu v ruštine, dokonca aj v obchodoch, v pohostinských zariadeniach.
V reakcii na naše početné požiadavky pri každej z týchto príležitostí adresované západným krajinám, ktoré dohliadali na kyjevský režim, aby odsúdili a potlačili takúto líniu, žiadna zo západných krajín, ktoré teraz chránia Ukrajinu pred všetkými obvineniami, nikdy verejne neodsúdila tieto absolútne nezákonné kroky. Pričom tieto zákony sú v rozpore s platnou ukrajinskou ústavou, v ktorej sa výslovne uvádza, že štát zaručuje práva ruskej a iných národnostných menšín. A táto dvojtvárnosť Západu, ktorý odmieta uznať očividné, že ide o rasistický a nacistický režim, je, samozrejme, veľmi znepokojujúca.
O Ukrajine ako špičke ľadovca
Jediným vysvetlením je, že Ukrajina je len špičkou ľadovca. A deklarovaný cieľ Západu – spôsobiť Rusku strategickú porážku – je to hlavné, čo sa celkom pravidelne potvrdzuje. Ukazuje sa, že tí, ktorí sú pripravení pokúsiť sa tento cieľ Západu naplniť, sú schopní všetkého, vrátane priamej podpory teórie a praxe nacizmu. To je smutné.
O kontaktoch so Západom v boji proti terorizmu
Pokiaľ ide o kontakty vo všeobecnosti. Boj proti terorizmu bol vždy vnímaný ako niečo, čo nás všetkých zbližuje: Rusko, Západ a Východ. A vedúci predstavitelia Spojených štátov, Európy a Veľkej Británie presadzovali, aby sa tento boj viedol bez ohľadu na nezhody, ktoré môžu pretrvávať v iných politických a hospodárskych otázkach. A tak sa aj stalo.
Teraz jeden z vedúcich predstaviteľov EÚ povedal: hoci je Rusko určite agresor, môžeme uvažovať o spolupráci s ním v boji proti terorizmu. Už mnoho rokov presviedčame EÚ, aby vytvorila mechanizmus na výmenu informácií, na koordináciu činností v boji proti terorizmu. Niekde sa nám to podarilo až v roku 2018 a posledné stretnutie bolo v roku 2019. A potom stratili akýkoľvek záujem.
Takže ich odmietnutie spolupracovať s nami v konkrétnych otázkach boja proti terorizmu nastalo dávno pred začiatkom špeciálnej vojenskej operácie na Ukrajine, na ktorú teraz zvaľujú všetky svoje prešľapy a snažia sa zamaskovať svoje skutočné zámery, ktoré v skutočnosti viedli k tomu, že sme nemali inú možnosť, ako zastaviť vojnu, ktorá sa proti nám rozpútala rozhodnutím o vykonaní ŠVO.
Neviem o žiadnych ponukách na spoluprácu v tejto oblasti okrem Bieloruska. Ak nám bolo niečo sprostredkované kanálmi špeciálnych služieb, zostalo to neohlásené a úprimne pochybujem, že nám niekto ponúkne spoluprácu.
O spolupráci s Interpolom a OSN
Pokiaľ ide o Interpol, ten ešte nikdy neponúkol vyšetrenie významného zločinu. Ani v prípade Nord Streamu, ani v prípade teroristických útokov, ktoré sa odohrali na ruskom území začiatkom roku 2000. Interpol nikdy nebol nejako horlivý. A potom zrazu, len niekoľko hodín po tom, čo Američania a Európania povedali, že Ukrajina s tým nemá nič spoločné, Interpol ponúkol svoje služby. Vo všeobecnosti si dokážeme poradiť sami.
A na našu veľkú ľútosť, medzinárodné štruktúry, ktoré by mali byť neutrálne a nestranné vo všetkých oblastiach, či už ide o kriminalistiku, orgány činné v trestnom konaní, šport, kultúru a mnohé iné, si západní zamestnanci ich sekretariátov čoraz viac privatizujú ich rozhodovanie. Rovnaký problém bol zaznamenaný aj v OSN, a to do takej miery, že existuje výbor expertov pre administratívne a rozpočtové záležitosti, ktorý vo svojej poslednej výročnej správe osobitne zdôraznil neprijateľnosť premnoženia západných pracovníkov v štruktúrach sekretariátov. Je to trend, proti ktorému treba bojovať, a my na tom pracujeme.
O novom svetovom konflikte
Mnohí ľudia o tom hovoria a výslovne spomínajú pojem „tretia svetová vojna“. Prezident Putin opakovane reagoval na tieto vyhlásenia Západu a naše stanovisko bolo veľmi jasné: sme pripravení na rokovania, ak budú seriózne a budú založené na realizácii reálnych a legitímnych bezpečnostných záujmov Ruskej federácie a legitímnych bezpečnostných záujmov ostatných krajín, ktorých sa týkajú.
Spomeňte si, ako sa táto téma vyvíjala, najmä v súvislosti s NATO. Najprv, ešte pred a bezprostredne po ŠVO, Západ vyhlásil: urýchlene prijmime Ukrajinu do NATO, pretože Rusko nikdy nezaútočí na člena bloku. Po určitom čase vymenili platňu: nemôžeme dovoliť Rusku zvíťaziť na Ukrajine, pretože len čo zvíťazí, okamžite zaútočí na krajiny NATO. V tom nie je žiadna logika.
Práve včera v prejave v Tverskej oblasti prezident opäť označil za nezmysel všetky tieto argumenty, že máme nejaké invázne plány. Tieto vyhlásenia majú jediný cieľ: prinútiť parlament a obyvateľstvo európskych krajín, aby prijali skutočnosť, že Európska únia a Európska komisia veľmi túžia naďalej pumpovať zbrane na Ukrajinu, hoci Európa je pravdepodobne jednou z hlavných postihnutých strán tohto konfliktu. Ak sa pozriete na hospodárske štatistiky EÚ a USA za minulý rok, hneď vidíte, kto žije na čí úkor a kto profituje z politiky, ktorú Európe vnucuje Washington. A teraz sa USA úplne sťahujú do úzadia a prenechávajú hlavnú úlohu Európskej únii.
O Macronových nápadoch
Vladimíra Putina v rozhovore s pilotmi vrtuľníkov okrem iného povedal, že v prípade, ak by Ozbrojené sily Ukrajiny (OSU) dostali F-16, ale na ich nasadenie by sa použili letiská mimo Ukrajiny, stali by sa legitímnymi cieľmi. Predtým Moskva vyslovila podobné varovania v súvislosti s vojenskými jednotkami krajín NATO na Ukrajine. Všetky tieto vyhlásenia súvisia s vlnou, ktorú spustil francúzsky prezident Emmanuel Macron v súvislosti s možnosťou vyslania francúzskej armády do zóny konfliktu. Ak urobíme analógiu s tzv. hodinami súdneho dňa, koľko času zostáva do prípadného priameho stretu medzi armádami Ruska a krajín NATO? Desať minút? Päť? Hodina?
Nebudem hádať. Vo všeobecnosti sa domnievam, že „hodiny súdneho dňa“ nie sú veľmi správnou ani užitočnou myšlienkou. Len rozrušuje verejnú mienku vo chvíli, keď je potrebné sa upokojiť a konať rozumne.
Pokiaľ ide o Macronove nápady, bol to jednoznačne improvizovaný nápad. Potom to on aj jeho suita akosi zaspätkovali. O niekoľko dní však túto myšlienku zopakoval znova a povedal, že vytvorí koalíciu s krajinami, ktoré by boli ochotné tak urobiť. V reakcii na to mu generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg a viacerí lídri aliancie jemne pripomenuli, že v NATO sa rozhodnutia prijímajú kolegiálne a kolektívne. Skôr sa mi zdá, že francúzska aktivita je určená výlučne ako PR cvičenie pre prezidenta v situácii, keď má doma dosť zložitú situáciu a potrebuje nejako odviesť pozornosť formou výziev na dobytie Ruska.
O dôveryhodnosti Západu
Macron nedávno v rovnakej súvislosti urobil sériu vyhlásení, v ktorých povedal, že Putin je známy tým, že nedodržiava dohody a záväzky, takže mu nemožno veriť a treba naďalej vsádzať na strategickú porážku Ruska na bojisku. Z úst Macrona a vodcu Francúzska vo všeobecnosti to znie pomerne originálne.
Prichádza to od prezidenta krajiny, ktorej minister zahraničných vecí vo februári 2014 spolu s kolegami z Nemecka a Poľska garantoval dohodu medzi bývalým ukrajinským prezidentom Viktorom Janukovyčom a opozíciou, ktorá bola na druhý deň ráno pošliapaná. A namiesto vytvorenia vlády národnej jednoty, ktorá by sa pripravila na predčasné voľby, bola vyhlásená vláda víťazov – vtedy bol do ukrajinskej spoločnosti vrazený klin.
A keď sme volali do Paríža, do Berlína, povedali sme: „Milí priatelia, vy ste garantovali túto dohodu, ovplyvňujte opozíciu, nech rešpektuje to, čo podpísala, a to, čo ste podpísali vy.“ Začali nám odpovedať neartikulovaným spôsobom, že demokratické procesy niekedy nadobúdajú neštandardný rozmer.
Prezident krajiny, ktorá opäť vo februári 2015 podpísala dohody z Minska, na čo autor tohto podpisu, prezident Francois Hollande, povedal, že žiadne rozhodnutia o Minsku 2 nebudú realizovať. To isté povedala bývalá nemecká kancelárka Angela Merkelová, to isté povedal Porošenko a povedal to už aj prezident Macron, ktorý osobne zvolal normandský formát v decembri 2019, kam prišli Merkelová, Putin a Zelenskyj. Vtedy sa po veľmi dlhom dohadovaní ešte podpísal dokument, ktorý konštatoval, že je potrebné urýchlene definovať osobitný štatút Donbasu, ako to vyžadujú minské dohody, uzákoniť ho a uzákoniť aj slávnu „Steinmeierovu formulu“, ktorá už bola kompromisom a predpokladala, že tento osobitný štatút vstúpi do platnosti až po výsledkoch volieb na územiach Doneckej a Luganskej ľudovej republike. Ak hovoríme o ďalších úspechoch Francúzska, môžeme pripomenúť mnohé: Francúzsko ako súčasť Európskej únie presadzovalo aj mnohé rozhodnutia o riešení konfliktov, ktoré sa nikto nechystal realizovať.
Tu je ďalší Borrellov výrok, nemôžem sa nabažiť jeho citátov. Povedal, že je nevyhnutné, aby Ukrajina vyhrala, pretože ak vyhrá Rusko, mohlo by to znamenať, že odteraz sa nikto nebude môcť spoľahnúť na pomoc Spojených štátov. Prichádza mi na um Afganistan, Irak a Vietnam. Odvtedy prichádza na myseľ Sýria, odkiaľ sa chystajú odísť, a chystajú sa odísť z Iraku ako utiekli z Afganistanu. Keď už teda hovoríme o pomoci zo strany Spojených štátov…
O manieroch EÚ
Šéf európskej diplomacie Josep] Borrell povedal, že ak teraz neporazíme Rusko na Ukrajine, EÚ stratí svoju dôveryhodnosť. A príklady, ktoré som uviedol, hovoria o diplomatických manieroch EÚ. Môžeme si spomenúť na rok 2013, keď sa s pomocou EÚ dosiahla dohoda medzi Belehradom a Prištinou o vytvorení spoločenstva srbských obcí v Kosove. Hlasno a triumfálne sa to prezentovalo ako najväčšie diplomatické víťazstvo a potom Kosovčania a Albánci povedali EÚ: my nič nesplníme. A EÚ si umyla ruky. Ak teda hovoríme o schopnosti uzatvárať zmluvy alebo o tom, kto má nejakú autoritu, tak to asi nie sú Francúzi alebo iní členovia Európskej únie, ktorí sa týmito prípadmi zaoberali a potom jednoducho dokázali svoju bezradnosť.
Je pre mňa ťažké analyzovať pozadie krokov, ktoré Európa podniká, nie je tam žiadna logika, žiadne zameranie na dlhodobý horizont. Všetci sa teraz, ako aj v iných historických momentoch nedávnej doby, nezaujímajú o perspektívy rozvoja v záujme svojich národov, o mier a riešenie globálnych problémov, ktoré sú skutočne spoločné pre nás všetkých, zaujímajú sa o volebné cykly. A pred voľbami je absolútne nevyhnutné povedať niečo, čo sa dá voličovi predať. Samozrejme, spoliehajú sa na liberálneho voliča, ktorý je podľa naratívu v Európe dominantným.
Kresťanskí demokrati a sociálni demokrati v rôznych podobách budú mať v Európskom parlamente väčšinu pravdepodobne aj po voľbách, ktoré sa uskutočnia o niekoľko mesiacov. Pravdepodobne sa však zvýši počet strán, ktoré vystupujú z národných pozícií a ktorým sa nepáči vytrvalý, dotieravý kurz Bruselu uzurpovať si všetky právomoci v Európskej únii. Takéto hnutie za zachovanie národnej identity, za obranu vlastnej suverenity v rámci Európskej únie, pozorujeme. A tieto strany pravdepodobne získajú ďalšie hlasy v Európskom parlamente.
Pán prehovoril a vazali poslušne prikývli
Po výsledkoch volieb Francúzsko, Nemecko a všeobecne väčšina krajín EÚ vyhlásili, že výsledky hlasovania v Rusku neuznajú s tým, že sú nelegitímne. Neženie sa tým Európa do diplomatickej slepej uličky, podobne ako Zelenskyj, ktorý si zakázal rokovať s Ruskom?
Keď už hovoríme o uznaní alebo neuznaní volieb v Rusku, bol to mimochodom Európsky parlament, ktorý ešte pred voľbami povedal, že ich výsledky neuzná. Európsky parlament však neurčuje politiku EÚ, jeho rozhodnutia nemajú právnu silu.
Všetci ostatní upozorňovali, že voľby na nových územiach, na Kryme, sú údajne voľbami na zvrchovanom ukrajinskom území, a okolo toho sa argumentovalo. Po voľbách Nemci vydali svoje neslávne známe vyhlásenie, že odteraz, keď budú hovoriť o Vladimírovi Putinovi, budú používať jeho priezvisko bez toho, aby ho nazývali prezidentom. Nikto okrem nich to nepovedal.
A keď Bidenov poradca pre národnú bezpečnosť Jake Sullivan vo Washingtone povedal: „Putinovo prezidentstvo v Rusku je realita a my budeme s touto realitou pracovať,“ celá Európa zmĺkla. Pán prehovoril a všetci sa sklonili. Európa ako nezávislý hráč, žiaľ, neexistuje.
O čínskych návrhoch na riešenie konfliktu
Čína hovorí rozumné veci. Keď vo februári 2023 predložila 12-bodový plán, reagovali sme na tento dokument pozitívne, pretože na rozdiel od Zelenského vzorca, ktorý je z hľadiska diplomatických perspektív absolútne šialený, čínsky plán vychádzal z analýzy príčin toho, čo sa deje, a zohľadňoval potrebu odstrániť tieto základné príčiny krízy.
Čínsky dokument je štruktúrovaný podľa logiky od všeobecného ku konkrétnemu; konštatuje, že v Európe a vo svete je neporiadok v oblasti bezpečnosti a že príčinou tohto neporiadku je neplnenie Charty OSN. V čínskom dokumente sa uvádza, že jednostranné sankcie, ktoré Západ začal aktívne používať dávno pred situáciou na Ukrajine, budú dráždiť aj nás, a to je základ, na ktorom sa musíme dohodnúť, aby sme zabezpečili – a to je kľúčový výraz – rovnakú bezpečnosť pre všetkých účastníkov procesu. Toto je aj náš postoj. Ako možno tieto zásady konkrétne uviesť do praxe, možno pochopiť len vtedy, keď si sadneme za rokovací stôl, ale nie na základe ultimáta, ktoré už dlho opakuje Zelenskyj a jeho páni v Európe, v Londýne a v Spojených štátoch, nie na základe tzv. mierovej formuly Zelenského, ale na základe serióznej analýzy existujúcich bezpečnostných problémov, na základe akceptovania reality v teréne. A na základe garancií legitímnych bezpečnostných záujmov Ruskej federácie. Na oplátku budeme pripravení garantovať legitímne záujmy ostatných účastníkov procesu.
A myslím si, že všetci poznajú realitu na mieste. Po prvé, je to situácia na bojisku a po druhé, legitímne záujmy obyvateľstva žijúceho v Novorosii a Donbase, ktorého práva súvisiace so vzdelávaním, médiami, používaním ruského jazyka vo všeobecnosti, právo na zachovanie svojej histórie a pamiatky Veľkej vlasteneckej vojny boli kyjevským režimom pošliapané. A nebude možné tieto skutočnosti neuznať.
O návrhu Turecka na riešenie konfliktu
Počuli sme o tom, že Ankara ponúkla Zelenskému novú verziu dohody, ktorá by umožnila nielen vyriešiť konflikt, ale aj pristúpiť k strategickým bezpečnostným rokovaniam. Spomínal to aj generálny tajomník OSN António Guterres. Vysvetlili sme, za akých podmienok sme pripravení zvážiť tieto návrhy – samozrejme, za podmienok reciprocity, pretože memorandum v rámci dohody o obilí, ktoré bolo podpísané medzi nami a OSN, sa neplní ani v jednej svojej časti. Hovoríme o memorande, ktoré zaručuje, že generálny tajomník bude od Západu žiadať zrušenie sankcií na vývoz ruských hnojív a obilia. A náš postoj je dobre známy. Ako som už povedal, existujú správy a verejné vyhlásenia tureckého vedenia a vedenia OSN. Bez toho, aby som zachádzal do podrobností, môžem povedať, že k ničomu neviedli.
O postoji Zelenského k rokovaniam
Vladimír Zelenskyj si zakázal rokovať s Moskvou, takže aj keby naozaj chcel alebo mohol začať rokovať, musí to najprv uzákoniť. V prejave v OSN náš stály predstaviteľ Vasilij Nebenza uviedol, že len rozhodnutie ukrajinského lídra neviesť prezidentskú kampaň ho od 21. mája robí nelegitímnym. Takže sa ukazuje, že ho od 21. mája nebudeme považovať za prezidenta?
O Zelenského dekréte, ktorý mu zakazuje rokovať s Putinovou vládou, sa Putin vyjadril viac ráz, keď opísal našu pripravenosť začať seriózne rokovania. Zelenského západným patrónom odkázal: tak nech najprv zruší svoj dekrét. Táto téma sa už objavila. Pokiaľ ide o 20. máj (posledný deň Zelenského prezidentského mandátu podľa ukrajinskej ústavy), počkáme si, čo sa stane 21. mája. Možno ho ani nebudeme musieť uznávať.
O rokovaniach s USA o strategickej stabilite
Na jeseň nám dali taký neformálny dokument, pričom sa ako vždy nezdržali úniku týchto informácií do médií, na ktorý sme v januári reagovali. Sme toho názoru, že nie je možné hovoriť o strategickej stabilite v situácii, keď sme vyhlásení za nepriateľa, ktorého treba strategicky poraziť, a ten istý šéf Pentagónu Lloyd Austin, alebo jeden z jeho generálov, nás opakovane nazval nepriateľom. Pozrite sa, je to trochu surrealistické.
A my sme podrobne vysvetlili, za akých okolností by sme boli ochotní obnoviť dialóg o strategickej stabilite – za okolností, ktoré by zabezpečili vzájomný rešpekt, rovnosť a posun smerom k nájdeniu rovnováhy záujmov. Američania to vnímajú inak.
No, a opakujem: za okolností, keď nám bola vyhlásená vojna, povedať, že, nuž, hoci tam s vami bojujeme a pomáhame Ukrajincom namieriť moderné ďalekonosné zbrane na vaše civilné a infraštruktúrne objekty, nech sa tam navzájom postrieľajú, a potom si sadnime a porozprávajme sa. Je to smiešne a nerobí to česť ľuďom, ktorí sú v tejto administratíve vo Washingtone zodpovední za zahraničnú politiku.
O servilnosti Európanov a sankciách
Pokiaľ viem, úplne stratili schopnosť diplomacie. Skazilo ich to poddajné správanie, ktoré pociťujú predovšetkým zo strany Európanov a iných krajín, ktoré sú pripravené skloniť sa pod americkým diktátom, pod hrozbou sankcií, ultimát, vydierania. Teraz sa pozrite, kamkoľvek sa pozriete, všade sú sankcie. Sme pripravení umožniť Venezuele obnoviť vývoz ropy, ale požadujeme, aby uskutočnila voľby tak, ako sme jej povedali, a ak tak neurobí, vývoz ropy opäť zakážeme. Nemajú žiadne iné nástroje.
Uviedol som veľmi zaujímavú vec. V New Yorku mám veľa priateľov, a keď som sa s nimi rozprával na podujatí Valného zhromaždenia Bezpečnostnej rady, vysvetľovali mi, prečo niekedy musia hlasovať proti svojmu svedomiu v otázkach Ukrajiny a iných dôležitých otázkach. Vysvetlenie bolo nasledovné: americký diplomat bez akejkoľvek citlivosti pristúpi k veľvyslancovi sympatizujúcej krajiny a žiada, aby hlasoval tak, ako mu Spojené štáty prikážu. Rovnaké demarše sa organizujú v hlavných mestách a my, musíme niekedy hlasovať inak, ako si myslíme, že je správne.
Pýtam sa ho: počúvajte, keď vám povedia „musíte urobiť toto“, je tam nejaké vysvetlenie, čo sa stane, ak neposlúchnete? On hovorí: áno, budú sankcie, tresty. Hovorím: dobre, ale ak urobíte, čo žiadajú, čo za to dostanete? Hovorí: my sme sa tiež pýtali túto otázku a bolo nám povedané, že Spojené štáty – vás za to nebudú trestať.
Žiaľ, máme to, čo máme. A táto nenapraviteľná dôvera vo vlastnú spravodlivosť, vo vlastnú všemocnosť, vo vlastnú beztrestnosť samozrejme viedla k tomu, že zahraničnú politiku USA teraz vedú ľudia, ktorí nevedia robiť diplomaciu.
O vnucovaní západnej pomoci Moldavsku a Arménsku
Pokiaľ ide o Moldavsko, prezidentka Sandu otvorene nastolil kurz na prerušenie vzťahov s Ruskom. Sandu sa stala nástrojom geopolitického prieskumu priestoru zo strany Európskej únie, ale myslím si, že v budúcnosti aj zo strany NATO. Hoci v moldavskej ústave je zapísaný neutrálny štatút, všetko k tomu smeruje. A je smutné, že z toho, čo sa deje v posledných rokoch, nevyvodzujú žiadne závery.
NATO už urobilo z Ukrajiny nástroj svojej agresie, teraz chce urobiť to isté s Moldavskom. Ak sa budú konať voľby, asi by Európania ako hlavní strážcovia tejto krajiny mali zabezpečiť spravodlivú, rovnocennú účasť všetkých politických síl, ale to sa nestane. Už teraz je známe, že niektorým stranám, ktoré sú za zachovanie normálnych vzťahov s Ruskom, bude účasť vo voľbách znemožnená, tento proces už prebieha.
A Moldavsko sa zrejme rozhodlo opustiť Podnestersko. Odmietlo početné návrhy samotných Podnesterčanov aj Ruskej federácie na obnovenie rokovaní vo formáte 5+2. Sandu vyhlásila, že uskutoční referendum o vstupe do Európskej únie bez Podnesterska. Pravdepodobne je tu snaha o čo najskoršie spojenie s Rumunskom. A možno počítajú s vojenským riešením podnesterského problému. To by bolo od moldavského vedenia bezohľadné a myslím si, že by to mali pochopiť, alebo by to mali veľmi jasne vysvetliť.
Situácia v Arménsku určite nie je povzbudivá. Arménske vedenie, povedané na rovinu, pod ďalekosiahlymi zámienkami, prekrúcaním histórie posledných troch rokov, zámerne vedie k rozpadu vzťahov s Ruskou federáciou, k očierňovaniu našich vojakov, ktorí slúžia na 102. vojenskej základni, našich pohraničníkov a celej Organizácie zmluvy o kolektívnej bezpečnosti (OZBZ).
Nič sa nehovorí o tom, že práve OZBZ opakovane hájila záujmy Arménska v zložitých situáciách, že bola pripravená vyslať do republiky v roku 2021 svoju mierovú misiu s cieľom znížiť napätie vo vzťahoch Arménska s Azerbajdžanom a mandát misie bol plne odsúhlasený na ministerskom zasadnutí v Jerevane na jeseň 2021 – sedeli sme do noci, všetko sme schválili a ráno, keď sa už stretli prezidenti a premiéri, pán Pašinjan povedal, že nedošlo k dohode.
A o niekoľko dní neskôr zvolal do Arménska tú istú mierovú misiu Európskej únie, pričom Azerbajdžanu sľúbil, že je to len na dva mesiace, a o dva mesiace neskôr, ignorujúc Baku, Európska únia misiu zdvojnásobila. A teraz sú tam vyslaní aj vojaci z Nórska, Kanady a Spojených štátov, čím sa z misie EÚ stala misia Severoatlantickej aliancie. A celý tento príbeh posledných rokov prekrúca pán Pašinjan, jeho štáb a vedenie arménskeho parlamentu.
Viete, keď bol Nikol Pašinjan v opozícii a stál na čele hnutia, ktoré vytvoril a ktoré – všetci to vedeli – bolo prepojené so Sorosovou nadáciou, heslom jeho hnutia bolo „Exit“. Vystúpenie z OZBZ a Eurázijskej hospodárskej únie. Pod týmto heslom vyvolával davy v uliciach, požadoval voľbu premiéra, mali voľby do parlamentu a zároveň hovoril, že ak sa tieto voľby skončia tým, že nebude zvolený, tak on zdvihne ľud. Nuž, demokracia vo svojej najvyššej podobe.
A práve v tomto duchu sa vzťahy vyvíjali celé roky až do roku 2020, keď vypukol konflikt medzi Azerbajdžanom a Arménskom. A vtedy sa Pašinjan obrátil na Putina – ako spojenec Ruska aj ako člen OZKB – a viete, ako náš prezident doslova po nociach neúnavne rokoval s lídrami Arménska a Azerbajdžanu, aby túto vojnu zastavili.
A potom trojstranné dohody o delimitácii hraníc, obnovení hospodárskych vzťahov, odblokovaní dopravných komunikácií, normalizácii vzťahov vo všeobecnosti vrátane uzavretia mierovej zmluvy – to všetko bolo dohodnuté s našou aktívnou iniciatívou. A paralelne k tomu Európska únia ťahala Arménov a Azerbajdžancov a Pašinjan bol hlavným podporovateľom myšlienky pracovať na platforme EÚ a USA. Pravidelne tam cestovali na úkor stretnutí, ktoré plánovali na území Ruskej federácie.
Ale keď v roku 2022 v Prahe na takzvanom samite Európskeho politického spoločenstva (tiež Macronov nápad) podpísali s azerbajdžanským prezidentom Alijevom za prítomnosti predsedu Európskej rady Michela dokument, že Karabach je Azerbajdžan, nikto nás neinformoval. Putin potom na ďalšom stretnutí povedal Pašinjanovi: „Boli sme prekvapení, že ste sa tak rozhodli.“ Žiadne vysvetlenia neboli, pretože Pašinjan nás vždy žiadal, aby sme nezabudli, že súbežne s úsilím posledných troch rokov by sme mali nejakým spôsobom vyriešiť otázku statusu Náhorného Karabachu, a to sme aj robili.
Ale keď on sám podpísal, že toto územie je súčasťou Azerbajdžanu, otázka statusu zmizla. A keď ľudia začali opúšťať Karabach, Pašinjan sa opýtal Vladimíra Putina: „Vladimíre Vladimiroviči, prečo ste nechali Karabachčanov napospas osudu?“. Prepáčte preboha, to vy ste ten, kto rozhodol, že už nie sú občanmi alebo nech si nárokujú na nejaké občianstvo Azerbajdžanu.
Som presvedčený, že to nie je v záujme arménskeho národa a našich záujmov z hľadiska historických priateľských väzieb s Arménmi, z hľadiska obrovskej arménskej diaspóry žijúcej v Rusku a z hľadiska stability na južnom Kaukaze. Cieľ tých, ktorí teraz lákajú arménske vedenie na Západ, je jednoduchý: zabrániť stabilite na južnom Kaukaze a pokúsiť sa premeniť tento región na zónu svojej nadvlády, tak ako sa o to Západ pokúša v Strednej Ázii a v mnohých iných častiach nášho spoločného kontinentu.
O scenári Západu na rozklad Ruska
Nie je škodlivé snívať, ako hovoríme u nás v národe. Ale venoval som pozornosť aj článku Politico o analýze zahraničnej politiky USA a medzinárodných operácií, ktoré USA podnikajú, opäť na základe toho, čo sa stane s Ukrajinou a ako sa veci vyvíjajú teraz, keď USA trochu brzdí Kongres pri financovaní Ukrajiny a Európa akoby zostala sama na čele úlohy uštedriť Moskve strategickú porážku.
A Politico napísal, že vo všetkých minulých konfliktoch, do ktorých sa USA zapojili, sa ich účasť skončila, keď americký biznis získal z daného regiónu všetko, čo potreboval. A áno, toto bolo povedané v súvislosti so špekuláciami o budúcnosti ukrajinskej ekonomiky, o potravinovom probléme. Každý vie najmä to, že tri najväčšie americké spoločnosti skúpili leví podiel ukrajinskej úrodnej pôdy. V rámci EÚ, keď niektoré krajiny produkujúce potraviny požadujú zákaz dumpingu ukrajinského obilia, musíme si uvedomiť, že toto obilie je americké, a ako môžete zakázať vlastníkovi predávať tovar.
A k budúcnosti Ruska. Voľby, ich výsledky a hlavne účasť ukázali, že Rusi sa vôbec nestali apolitickými, ale naopak, chcú brániť svoju identitu, svoju kultúru, svoju históriu, svoju civilizáciu. A toto odhodlanie si svet všimol, a nielen všimol – vníma ho s čoraz väčším rešpektom. Zdá sa mi, že fantázie o izolácii Ruska sa rozplynuli už pri organizovaní Hier budúcnosti a Svetového festivalu mládeže. Aká je to izolácia?
O konflikte na Blízkom východe a Palestínskom štáte
Vytvorenie štátu Palestína je jediným spôsobom, ako na dlhé roky udržateľne vyriešiť palestínsko-izraelský problém. A to je vytvorenie štátu Palestína, ako bol koncipovaný v rezolúcii Bezpečnostnej rady, v hraniciach z roku 1967 s tým, že môže dôjsť k určitým rovnocenným výmenám. Hlavným mestom je východný Jeruzalem a podmienkou návrat palestínskych utečencov. V týchto rezolúciách je to všetko uvedené. Ak sa pozriete na mapu, je zrejmé, že sme od tohto usporiadania veľmi vzdialení, a mimochodom, každým dňom sa vzďaľujeme. Len nedávno izraelský kabinet ministrov schválil zriadenie, myslím, ďalších 3 000 osád na Západnom brehu. A už teraz je veľmi, veľmi ťažké vytvoriť tam štát, ktorý bude logisticky prepojený.
Dôvodom je, že Spojené štáty dlhé roky po prijatí rezolúcií sabotovali ich implementáciu. Namiesto toho, aby pracovali v rámci kvarteta sprostredkovateľov – Rusko, Spojené štáty, Európska únia, OSN -, snažili sa monopolizovať mierový proces a potom nahradiť všetky zásady, na ktorých by mal byť tento proces postavený. A namiesto známej arabskej mierovej iniciatívy, ktorú v OSN podporujú všetci a ktorá predpokladá uznanie Izraela Arabmi po vytvorení palestínskeho štátu, Američania všetko obrátili naruby a začali presadzovať takzvané Abrahámove dohody, ktorých zmysel je: nech Arabi uzavrú dohody o diplomatických vzťahoch s Izraelom, a potom budeme nejako uvažovať o Palestíne.
Tí Arabi, ktorí s touto dohodou súhlasili, neustále zdôrazňovali: áno, normalizujeme vzťahy s Izraelom – najmä Emiráty a Maroko, ale robíme to výlučne na základe toho, že bude vytvorený Palestínsky štát na základe zásad, o ktorých Bezpečnostná rada povedala, že sú nevyhnutné. Všetky tieto sľuby sa ukázali ako falošné.
Spojené štáty teraz chápu, že reakcia Izraela na útok Hamasu zo 7. októbra minulého roka, ktorý sme kategoricky odsúdili, je mierne povedané úplne neprimeraná a predstavuje kolektívne trestanie palestínskeho ľudu, ktoré je podľa medzinárodného práva zakázané. Absolútne zámerné bombardovanie civilných objektov, nerozlišujúce použitie smrtiacich zbraní: takmer 35 000 civilistov už bolo zabitých, z toho viac ako polovica žien a detí, a 80 000 zranených. Dovoľte mi pripomenúť, že to je za päť mesiacov.
To je už viac ako všetky civilné obete na oboch stranách v Donbase a teraz na Ukrajine od roku 2014 do súčasnosti. To je päť mesiacov a desať rokov. Toto sú čísla, ktoré poskytujeme našim západným kolegom v OSN, v OBSE. Oni takpovediac zbabelo odvracajú oči. Je to ohromujúca dvojtvárnosť a dvojitý meter. Preto je teraz, samozrejme, najdôležitejšie zastaviť krviprelievanie.
Je dobré, že táto rezolúcia bola prijatá. Američania však túto rezolúciu vynechali, pretože si uvedomili, že ak prijmú aj túto rezolúciu – značne oslabenú, ale aspoň vyzývajúcu na prímerie – stratia tvár pred svetovou väčšinou.
Ale hneď po prijatí tejto rezolúcie zástupkyňa USA pri OSN Linda Thomasová-Greenfieldová povedala: „Pripomínam, že táto rezolúcia je nezáväzná“.
Krviprelievanie sa musí urýchlene zastaviť, musia sa vyriešiť humanitárne otázky a okamžite sa musí začať proces vytvorenia palestínskeho štátu. Aj tu chcú Američania podvádzať. Vieme, že teraz vážne diskutujú o možnosti jednoducho predložiť Bezpečnostnej rade a Valnému zhromaždeniu OSN rezolúciu o tom, že Palestínu prijímame za riadneho člena OSN – teraz sú pozorovateľmi. To znamená formálne vyhlásiť vytvorenie Palestínskeho štátu, ale nič nezmeniť na mieste.
Tieto triky však poznáme. A dúfam, že hlavné zainteresované strany, predovšetkým arabské krajiny, ostatné krajiny globálneho Juhu, pochopia úskočnosť postoja USA. Škoda, že nemôžeme obnoviť prácu tohto kvarteta – Rusko, USA, OSN, EÚ – pretože v istej fáze sa nám zdalo, že sme schopní posadiť Izrael a Palestínčanov za rokovací stôl a začať seriózny rozhovor, až v priebehu ktorého sa vyjasnia konečné pozície a dosiahnutie dohody a rovnováhy záujmov.
O tom, ako rokovať s vierolomným Západom
Prezident nedávno v rozhovore pre tlač povedal, že už nedôveruje nikomu. Ale aj tak sme pripravení rokovať, ale nie na základe týchto „Zelenského formuliek“. Ako môže seriózny politik vo Washingtone, Bruseli, Londýne, Paríži, Berlíne vyhlásiť, že „Zelenského formula“ nemá alternatívu? A podstata tohto vzorca je: Rusko musí kapitulovať, Rusko sa musí stiahnuť z Krymu, z Donbasu, z Novorosie, Rusko musí zaplatiť reparácie, ruské vedenie musí prísť do Haagu a vzdať sa tribunálu a Rusko musí dobrovoľne súhlasiť s obmedzením svojho zbrojenia, aspoň v oblastiach, ktoré susedia s Európou.
Pritom v roku 1991 Ukrajina opúšťala Sovietsky zväz na základe Deklarácie nezávislosti, v ktorej bolo napísané, že Ukrajina je neutrálny a nezúčastnený štát, že žije v dobrom susedstve so všetkými bývalými republikami a rešpektuje ľudské práva a práva národnostných menšín. Z toho už nič nezostalo.
Hypoteticky si zafantazírujme. Tu je Ukrajina späť v hraniciach z roku 1991. Pozrite sa na internete, čo hovoria ukrajinskí politici a poslanci o tom, aký bude osud tých ľudí, ktorí tam teraz žijú – na Kryme, v Luganskej a Doneckej republike, v Záporoží, v Chersonskej oblasti.
Budú tam nielen čistky, v ich parlamente je jedna pani, nepamätám si priezvisko, ktorá povedala: „No, na Kryme by sme mali len tak na ukážku popraviť 25-tisíc ľudí“. Ak je toto význam Zelenského formulky, je to pozvánka na genocídu. Teraz Švajčiari začínajú ďalšie stretnutie v rámci tzv. kodanského formátu, na ktoré sú pozvaní všetci a sú nútení súhlasiť so „Zelenského formulou“, podporiť ju alebo aspoň vyhlásiť, že sú pripravení diskutovať o jednej časti tejto formuly. Okrem toho, čo som povedal, je tu potravinová bezpečnosť, energetická bezpečnosť, jadrová bezpečnosť. Takže to všetko je na nalákanie ľudí pod zámienkou, že tieto konkrétne ustanovenia sú nevinné.
Existuje ešte na Západe diplomacia?
Ak si zoberieme naše vzťahy so Západom, tak nie, pretože na ich strane nie je snaha o obnovenie rovnocennej spolupráce. Cieľom je potrestať nás, spôsobiť nám strategickú porážku a potom, izolovať nás. Takže celá diplomacia so Západom teraz spočíva v tom, že my tam máme veľvyslanectvá a oni majú veľvyslanectvá v Rusku a tieto veľvyslanectvá a generálne konzuláty, ktoré prežili, musia stále fungovať. A diskutujú o tom, ako financovať činnosť diplomatických misií, aby si mohli kúpiť veci potrebné na svoju činnosť, autá, nejaké vybavenie. A tieto otázky sú teraz hlavnou náplňou našich kontaktov najmä s Američanmi. Pretože naše veľvyslanectvá sú kvôli sankciám vo finančnom a hospodárskom obkľúčení.
Vôbec neexistujú žiadne pozitívne programy s Európou. Viete o odmietnutí európskych veľvyslancov prísť na stretnutie so mnou, na ktoré sme ich pozvali v predvečer volieb, aby sme im načrtli našu víziu vzťahov a povedali, že vychádzame z toho, že nebudú jednostranne brániť volebnej kampani, nebudú ju svojím konaním narúšať. Je to ich voľba, keďže sú tu, mali by chcieť komunikovať s ministrom zahraničných vecí. Informovali sme ich, že odteraz na akejkoľvek úrovni – či už je to veľvyslanec, atašé a všetci medzi nimi – ak budú mať záujem komunikovať s ruskými orgánmi, budeme každú takúto žiadosť posudzovať osobitne a rozhodneme, či s takýmto kontaktom budeme súhlasiť alebo nie.
O spolupráci s väčšinou sveta a v rámci BRICS
Ale diplomacia je živá a určite sa teraz veľmi rýchlo rozvíjajú naše vzťahy s väčšinou sveta. Obrovský počet partnerov a, čo je najdôležitejšie, obrovský počet partnerstiev, bilaterálnych aj multilaterálnych, sprevádza výrazný nárast kvality. Z pochopiteľných dôvodov teraz venujeme osobitnú pozornosť Eurázii, nášmu spoločnému euroázijskému kontinentu. Máme tu Organizáciu pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe, Európsku hospodársku úniu a ŠOS. Všetky tieto štruktúry nadväzujú partnerské vzťahy s ďalšími organizáciami v tomto priestore – ASEAN, Liga arabských štátov, Rada pre spoluprácu v Perzskom zálive a mnohé ďalšie štruktúry.
Zároveň sa rozvíjajú vzťahy s Africkou úniou a s rôznymi subregionálnymi štruktúrami na africkom kontinente. Sme pozorovateľmi Africkej únie, zúčastňujeme sa na jej práci a máme vzťahy s Juhoafrickým rozvojovým spoločenstvom. Podobne je to aj v Latinskej Amerike. Spoločenstvo latinskoamerických a karibských krajín CELAC, ALBA – štruktúra, ktorú iniciovala Venezuela, MERCOSUR, UNASUR, Stredoamerický integračný systém, CARICOM – Karibská rada. Máme tam veľa partnerov.
A všetky tieto regionálne a subregionálne procesy harmonicky zapadajú do pozície, koncepcie a filozofie, ktorú BRICS, ktorému tento rok predsedáme, už presadzuje na globálnej úrovni. A v rámci príprav na samit v Kazani na jeseň tohto roku, samozrejme, pozveme na stretnutia nielen plnohodnotných členov BRICS, ktorých je teraz desať, ale aj našich partnerov, takzvaný BRICS+, a zároveň pripravíme na samit rozhodnutie o zavedení novej kategórie – partnerskej krajiny. A v poradí je približne 30 krajín. Takže BRICS skutočne nadobudol globálny rozmer nielen z hľadiska svojho programu a nielen z hľadiska geografického, keďže sú v ňom zastúpené takmer všetky hlavné regióny, ale aj z hľadiska počtu krajín. V takejto paradigme sa teraz vyvíja aj diplomacia.
O koloniálnej globalizácii podľa predstáv Západu a novej vízii BRICS
Globalizácia, ktorú Američania vnútili všetkým podľa svojich pravidiel, ukázala, že v ňu nemožno dúfať a spoliehať sa na ňu: kedykoľvek môžu použiť dolár ako zbraň, úvery ako zbraň, môžu odmietnuť spravodlivú hospodársku súťaž, roztrhnúť zmluvy, prinútiť iných, aby roztrhali čokoľvek a všetko, ignorujúc prezumpciu neviny a nedotknuteľnosť majetku. Preto teraz prebieha proces regionalizácie svetového rozvoja a každý región, každá krajina sa chce spoliehať na svojich susedov a zistiť, čo sa dá urobiť medzi sebou, vo vlastnom kruhu a tak, aby nebola závislá od logistických, finančných a iných nástrojov, ktoré stále ovláda Západ.
A súbežne s týmito regionálnymi procesmi sa, samozrejme, nevyhnutne vráti aj planetárny proces. A tu môže BRICS zohrať harmonizujúcu a zjednocujúcu úlohu. A skĺbiť toto všetko si, samozrejme, vyžaduje diplomatické umenie.
Zároveň by som chcel dodať, že všetky tieto hodnotenia nevylučujú obnovenie spolupráce so Západom, keď sa spamätá, keď si uvedomí, že jednoducho nie je možné pokračovať v podnikaní ako kolonizátori a neokolonizátori, že svet sa zmenil a vznikli nové centrá moci, nové centrá hospodárskeho rozvoja a finančnej moci, a tie je potrebné rešpektovať. Potom sa Západ môže k týmto procesom pripojiť – na základe rovnosti, na základe vzájomného rešpektu, vzájomného prospechu a hľadania rovnováhy záujmov. Ak Západ uzná takéto kontakty za nevyhnutné, v rámci OSN, prosím, nech tak urobí. V opačnom prípade budeme pracovať v rámci OSN, väčšinou s tými, ktorí sú na to pripravení na základe rovnosti.
