Islandská revolúcia a jej inšpirácie pre slovenskú spoločnosť

Naopak, tábor odporcov neoliberálnych teórií, tzv. neviditeľnej ruky trhu, nefunkčnej zastupiteľskej demokracie a diktátu finančno-mocenskej elity obhajuje mimoriadnosť islandskej cesty ako občianskej revolúcie či priekopníckeho projektu priamej demokracie. Ponúka možnosť skoncovať s nedotknuteľnosťou zvolených politikov, poslušne slúžiacich len a len bankovým kartelom a nadnárodným korporáciám, či inštitúciám, iba nie vlastnému obyvateľstvu, až na svetlé výnimky ako napr. islandský prezident Olafur Ragnar Grimsson.

Tak ako je to vlastne? Záleží na tom, či uveríte tvrdeniam profesora politických vied a riaditeľa Centra pre európske štúdiá na Bifrost univerzity Eiríkura Bergmanna, že protesty nemožno nazývať revolúciou, vlastne len menšina Islanďanov chcela novú ústavu, krajina sa zmenila k horšiemu a na Islande vládne nenávisť. To je jeden uhol pohľadu.

Iný pohľad ponúka občiansky aktivista Hordur Torfason, ktorý všetko svoju energiu a skúsenosti venoval organizovaniu protestov, neúnavne podnecoval nespokojných spoluobčanov k činom, hovorí o zmenách na Islande, prepojení finančného sektoru na politickú sféru a cestuje po svete, pričom radí aktivistom a protestujúcim v iných krajinách.

Zatiaľ čo hlavný mediálny prúd veľmi o Islande neinformuje – to sa viac dozviete aké lietadlá nakupuje islandská letecká spoločnosť Icelandair a o operácii hlasiviek speváčky Bjork a popri tom niečo o protestoch, referendách či prezidentských voľbách. No internetové stránky alternatívnych mediálnych zdrojov, ktoré častokrát suplujú činnosť verejnoprávnych médií, niekedy až s nekritickým nadšením islandskú revolúciu predstavujú ako správny model na dosiahnutie spoločenských a systémových zmien.
Pravda, ako to už zvyčajne býva, je kdesi uprostred – no aktivita, odvaha a odhodlanosť Islanďanov zmeniť pomery, v ktorých žijú, vzbudzuje záujem a stojí za zamyslenie. Proces, ktorý sa začal krízou v roku 2008 pokračuje až do dnešných dní v súvislosti s vypracovaním a prijímaním novej ústavy.

K čomu teda došlo na Islande? Pred desiatimi rokmi jedna z najbohatších krajín sveta, takmer pozemský raj – ideálna pre život, s nízkou nezamestnanosťou, sociálnymi istotami, vysokým HDP a minimálnou kriminalitou. Takáto krajina napriek všetkému predsa len skrachuje. Ako je to možné? Kto to spôsobil?
V prípade krachu Grécka médiá nás hneď informovali, že si Gréci za to môžu sami, svojou lenivosťou a plytvaním, nadmernými príjmami a falšovaním ekonomických ukazovateľov. V prípade Islandu sa tak neponáhľali s označením vinníka. Islandskú bublinu totiž nafúkli banky, politici a médiá, a to by bolo možné vystopovať takmer v každej krajine zmietanej finančnou a dlhovou krízou.

Vláda dereguláciami finančného trhu umožnila, že islandské banky navŕšili stratu vo výške 120 miliárd dolárov, teda dlh vo veľkosti desaťnásobku islandského HDP . Predchádzala tomu privatizácia všetkých bánk v krajine, aj tých najväčších, vlastnených štátom. Dostali sa do rúk ľuďom, ktorí s vidinou obrovských ziskov uskutočňovali pochybné transakcie. V snahe pritiahnuť zahraničných investorov ponúkli onlinebanking s minimálnymi nákladmi. Účty nazvané Icesave pritiahli anglických a holandských malých investorov. Ponúkali výhodné úvery a nalákali obrovské množstvo zahraničných klientov. Zároveň islandské firmy expandovali do zahraničia a požičiavali si od najväčších bánk v krajine, ktoré ich kryli pôžičkami od zahraničných bánk. No ako investície rástli, rástol aj zahraničný dlh bánk. Zároveň došlo k úverovej expanzii a banky podnecovali Islanďanov, aby sa zadlžovali – brali si na hypotéky veľké domy, úvery na drahé autá a luxusný tovar. Banky nikto nekontroloval, dozeralo na ne len málo zamestancov a politici sa o situáciu vôbec nezaujímali.

Všetko fungovalo na princípe neoliberálnych poučiek, ako netreba zasahovať do vývoja trhu v záujme konkurencieschopnosti. Médiá označovali manažérov bánk za „úspešných čarodejníkov“, keď banky údajne výborne prosperovali. Islanďania si žili svoj islandský sen a užívali si pohodlie na dlh. Hypotéky a úvery si brali v zahraničných menách vzľadom na silnú islandskú korunu. Hospodársky rast sa však zastavil, zvýšila sa inflácia a islandská mena klesala. Islanďania začali narýchlo a lacno predávať majetok, na ktorý si požičali a paralyzovali tak trh s nehnuteľnosťami, s automobilmi a kríza sa šírila do celej spoločnosti. Banky svoju expanziu nezvládli, preúverované nedokázali splácať svoje dlhy a a ich krach bol neodvratný. V roku 2008 skrachovali, ľudia prišli o úspory a nezamestnanosť stúpla trojnásobne. Musel zasiahnuť štát a banky znárodniť. Zrazu sa regulácia a odstraňovanie následkov nesprávnych transakcií hodili. No ešte je tu splácanie dlhov? Kto ich má splácať za banky zahraničným veriteľom? Predsa štátny rozpočet a verejnosť, tak ako je to naordinované veľkou trojkou ECB,EK a MMF v európskych krajinách najviac postihnutých dlhovou krízou.

Aj tu pôsobí trojka – finančné korporácie, politici a médiá, no platí radový občan.

To však Islanďania odmietli. Rozhodli sa neplatiť za niečo, čo nespôsobili. A v tom je práve revolučnosť, či inšpirácia islandskej cesty.

Neidealizujme si situáciu, pretože na finančnej bubline jedni profitovali a druhí sa celkom príjemne zviezli, kým nepraskla. Finančníci špekulovali a bohatli, médiá chválili čarovných manažérov a obyvatelia si brali úvery na luxus bez romýšľania alebo v naivnej predstave, že vždy budú slušné príjmy na splácanie dlhov. No rozprávky o tom, že za to môžu imaginárne trhové sily sú zavádzajúce, pretože za to môžu konkrétne osoby. Nepripomína nám to niečo, či už u nás alebo v iných európskych krajinách? Rozdiel je v tom, že konkrétni a tí najväčší vinníci na to najmenej doplatia, krytí systémom a jeho právnou mašinériou.

Viď islandský príklad – jedni z najvplyvnejších mužov britského biznisu – bratia Robert a Vincent Tchenguizoví (iránskeho pôvodu) patrili k najvýznamnejším klientom najväčšej islandskej banky Kojpthing. Tesne pred jej krachom, ako vlastníci časti jej akcií, si požičali viac ako miliardu libier a nakúpili za ňu podiely v iných spoločnostiach. Sú podozriví, a okrem nich ďalší magnáti, že prispeli k pádu banky a vytunelovali ju. Pripravili tak 320 tisíc holandských a britských vkladateľov o ich celoživotné úspory. Polícia ich najprv zatkla, potom prepustila a vyšetrovatelia ich z ničoho neobvinili.

Islandský postoj vystihuje reakcia 63ročného operného speváka Kristjána Johanssona: „Neviem, prečo by sme mali platiť dlhy za darebákov, ktorí si stále žijú v luxuse.“

Islanďania sa preto rozhodli v dvoch referendách, podporovaný prezidentom Grímssonom, že nebudú platiť za dlhy, ktoré vytvorili bankári a politici. Zatiaľ čo Európa a Spojené štáty sa rozhodli postaviť banky na nohy finančnými injekciami z peňazí daňových poplatníkov, Island ide inou cestou. Zaručil síce vklady svojich vlastných občanov, ale odmietol zaplatiť zahraničným investorom.

Na rozdiel od Grécka, Írska či Portugalska odmietol s obrovskými výdavkami pre celú krajinu udržať pri živote skrachovaný bankový sektor a plniť príkazy z bruselskej centrály. V opačnom prípade by Island vyplatil 8 miliárd dolárov vládam Británie a Holandska, ktoré odškodnili svojich obyvateľov, ale chceli zahojiť tým svoje banky. Keďže Island nie je členskou krajinou Európskej únie, nemohli britskí a holandskí politici cez Brusel vyvíjať nátlak ako to platí v krajinách únie, že štátny rozpočet dotuje zbankrotované finančné inštitúcie, aby tie mohli platiť svoje dlhy zahraničných bankám.

Samozrejme, že svetové finančné inštitúcie tlačili na Island, aby sa podvolil ich diktátu a konal podľa pokynov medzinárodnej bankovej elity, no islandský prezident reagoval svojsky a pre kanadskú rozhlasovú stanicu CBC Radio vyhlásil: „Bolo nám povedané, že ak odmietneme podmienky medzinárodných inštitúcií, staneme sa Kubou severu. No ak by sme to akceptovali, boli by sme Haiti severu.“

Islandskú stratégiu ocenil aj americký ekonóm Paul Krugman, ktorý v N.Y. Times napísal: „Zatiaľ čo všetky ostatné západné krajiny chránia záujmy bankárov a nútia svojich občanov platiť za ich záchranu, Island ich nechal skrachovať a naopak rozšíril svojim občanom sociálnu pomoc. Zatiaľ čo všetky ostatné krajiny sa snažia upokojiť zahraničných investorov, Island zaviedol dočasnú kontrolu pohybu kapitálu a získal tak väčší finančný manévrovací priestor.“

Island vlastne naplnil v praxi princíp, ktorý politici krajín Európskej únie i v Spojených štátoch nedokážu, či skôr nechcú realizovať – chrániť v prvom rade občanov a nie záujmy bánk a finančných skupín. Bude to tým, že sú vzájomne tak prepojení, že jeden druhého udržiavajú pri moci. I keď treba priznať, že ani islandskí politici nie sú výnimkou, pretože parlament najprv schválil splácanie miliárd eur pre Britániu a Holandsko, ale keďže 70 percent Islanďanov nesúhlasilo s takýmto rozhodnutím a neváhalo to dať najavo protestmi, petíciou a v referende, tak plány vlády na splácanie dlhov skrachovaných bánk stroskotali.

Islanďania dokázali pomenovať aj konkrétnych vinníkov – podľa vyšetrovacej správy, najväčšiu vinu za krach bánk nesú siedmi bývalí politici a ekonómovia z centrálnej banky. Išlo o hrubú nedbalosť bývalého premiéra Geira Haardeho a šéfa centrálnej banky Davida Oddssona. Pred súdom mali skončiť aj bývalá ministerka zahraničných vecí, bývalí ministri obchodu a financií. Obvinení bankári z krajiny ušli a z politikov skončil pred súdom len expremiér Haarde, no nikto neskončil za mrežami. Čo je však opäť typicky islandské – správu o vinníkoch krízy čítali herci na javisku Mestského divadla v Reykjavíku štyri dni.

A teraz to hlavné – inšpirácia pre Slovensko!

Či už bola islandská revolúcia, alebo nebola – islandský vzdor a reakcia značnej časti verejnosti ukazuje, že pasivita nás vedie k poslušnosti, otroctvu a ponižovaniu, takže aktivita, angažovanosť a odvaha je riešením, hoci to neznamená, že sa všetko môže zmeniť k lepšiemu okamžite alebo na počkanie. Dôležitý faktor je vytrvalosť. Aj na Islande od protestov v roku 2009 sa ešte stále rodí nová ústava a schválená bude až na budúci rok.

Priznám sa, že na Slovensku som neobjavil oficiálne úvahy, či už mediálne (myslím hlavný informačný prúd), politické alebo ekonomické nad aplikáciou islandskej cesty v našich podmienkach. U susedov v Českej republike dvaja politológovia Jiří Pehe a Lukáš Jelínek i bankový expert Petr Záhradník dumali nad takouto možnosťou. Konštatovali, že Česko sa nemôže uberať islandskou cestou.

Nezavrhujú určitú formu protestu proti nezodpovednému konaniu bánk a vlád či formy nesúhlasu s politikou, ktorá prenáša zodpovednosť na ľudí, ktorí za chyby politikov a korporácií nemôžu. V súvislosti s islandskou cestou uviedli faktory – zemepisnej polohy, počtu obyvateľstva a už vytvorenej prepojenosti s ostatnými krajinami i v rámci európskej štruktúr. Česko, podobne ako Slovensko, vzhľadom na svoju polohu nemá šancu existovať v ostrovnej izolácii, takým ostrovom vzhľadom na ekonomiku nemôže byť. Island má tristotisíc obyvateľov, čo je u nás prípad jedného mesta. Navyše susedné európske štáty sú spolu tak prepojené, že sú do určitej miery bábkami v rukách nadnárodných bánk a silných vlád veľkých krajín. Navyše dodám, že ak by sa ktorákoľvek krajina v Európskej únii vymkla stanoveným pravidlám, čelila by takému bruselskému nátlaku a hlavných protagonistov z EK, Berlína či Paríža, že by si vzdor vyžiadal veľké obete a otázne je, či by to verejnosť vydržala.

Navyše v porovnaní so Slovenskom má Island dlhodobú tradíciu osobnej a komunitnej angažovanosti s najstaršou parlamentnou tradíciou od desiateho storočia, keď si Vikingovia založili politické a zákonodárne zhromaždenie Althing. Pretrváva tu tradícia priamej demokracie a politickej zodpovednosti.

No môžeme si z Islandu zobrať príklad, ktorý vystihuje aj jedna z myšlienok na pozvánke tejto konferencie – svornosť a vytrvalosť. Pravý opak toho, čo, žiaľ je našou národnou chorobou – kde sú dvaja Slováci, vzniknú tri politické strany. Trieštenie síl – to je naše historické prekliatie, ako neustále zdôrazňovanie silného zväzku svätoplukových prútov, ktoré len výnimočne naplníme v praxi.
Organizátor islandskej revolúcie, už v úvode spomínaný Hordur Torfason radí – „začnite slovami, prejdite k činom. Nie je to o tom, koľko ľudí žije v štáte, ale o spôsobe myslenia, ako a kde chceme vidieť spoločnosť. Nebojte sa čísel, ide o idey.“

Aj na Islande zo začiatku pochybovali – keď im Torfason hovoril – vláda by mala odstúpiť, rada guvernérov národnej banky a rada pre bankový dozor by mali odstúpiť – ľudia vraveli: „To je šialené, nepodarí sa to.“ Ale pokúsili sa o to. Stáli pred parlamentom každý týždeň, každú sobotu o tretej. Trvalo to päť mesiacov. A dosiahli svoje. Uspeli na sto percent – vláda padla, ľudia nezaplatia za transakcie špekulantov a nová ústava by mala nahradiť starú, napísanú ešte pod diktátom Dánska, ktorá by mala zmeniť systém.

Tú odvahu, odhodlanosť a vytrvalosť ľudí môžeme čerpať od Islanďanov. V prvom rade prekonajme to, o čom hovorila slovenská humoristická dvojica, ktorá nikdy neoplývala národným cítením, ale v jednej scénke vysvetľuje – Slováci v živote viac trpeli, ako žili, preto by sa mali volať trpákmi. No trpák vo výkladovom slovníku znamená aj hlupák, truľo, či trkvas. Nebuďme teda trpákmi a trkvasmi, ale hrdými a aktívnymi strojcami svojej súčasnosti i budúcnosti, aby sme sa v panteóne národov nemuseli hanbiť, že sme sa nechali unášať, kam nás osud zavedie, či skôr pasívne prijímali, čo nám iní nadelia.

PhDr. Ľubomír Huďo

Prejav prednesený na 21. konferencii SSI Korene, dňa 15.12.2012

zdroj:http://www.protiprudu.org/islandska-revolucia-a-jej-inspiracie-pre-slovensku-spolocnost/#more-653