Ukrajinský zákaz zameraný na pravoslávnu cirkev napojenú na Moskvu ohrozuje pomoc USA

Zelenskyj tým riskuje prístup Ukrajiny k západnej vojenskej pomoci, najmä kľúčovej pomoci USA. Podpísanie zákona poskytne muníciu pre najhoršie nadávky protiukrajinských síl v americkom politickom živote.

Ruská pravoslávna cirkev má svoj pôvod v Kyjeve z deviateho storočia, ktorý je teraz hlavným mestom Ukrajiny. Väčšina Ukrajincov sú pravoslávni kresťania, rozdelení medzi dve cirkevné orgány: novšiu cirkev vytvorenú s ukrajinským nacionalizmom a staršiu cirkev viazanú na Moskvu. Ukrajinskú pravoslávnu cirkev tvorili cirkvi, ktoré sa vymanili spod ruskej kontroly počas ukrajinskej nezávislosti. Jurisdikcii udelil autokefáliu alebo nezávislosť v roku 2019 ekumenický patriarcha Konštantínopolu, ktorý je medzi východnými pravoslávnymi vodcami nazývaný „prvý medzi rovnými". Toto uznanie narušilo storočia náboženskej dominancie Moskvy na Ukrajine, keď si farnosti vymenili lojalitu, a jeho legitimitu ostro odmietli ruský patriarcha Kirill a Ukrajinská pravoslávna cirkev, čo vyvolalo hlboký konflikt v rámci globálneho pravoslávia.

Zatiaľ čo UOC sa tri mesiace po ruskej invázii v roku 2022 vyhlásila sa za nezávislú od Moskvy, mnohí veria, že cirkev zostáva kánonicky spojená s ruskou pravoslávnou cirkvou a stále prechováva lojalitu k Rusku. Ukrajina má viac ako 100 duchovných UOC, pričom obvinenia siahajú od protiukrajinských prejavov až po špionáž.

Obvinenie kňazov zo špionáže sa môže zdať ako neopodstatnený útok na členov nepopulárnej náboženskej skupiny, ale ruská pravoslávna cirkev má za sebou históriu vyzbrojovania sa ako mäkkej sily pre štát. Existujú aj dôkazy, že Ruská pravoslávna cirkev je často využívaná ako základňa pre ruské spravodajské služby. To viedlo Estónsko k prijatiu podobnej legislatívy proti cirkvi.

Problém je v tom, že ukrajinská legislatíva prekračuje hranicu medzi riešením legitímneho záujmu národnej bezpečnosti a potláčaním náboženskej menšiny len preto, že má poškvrnu „cudzieho". Každý, kto sa zaujíma o slobodu svedomia a viery, môže nájsť legitímne dôvody na odsúdenie trestných obvinení za názory vyjadrené na sociálnych sieťach alebo z kazateľnice, čo bol prípad mnohých duchovných UOC uväznených od invázie.

Ukrajinský parlament schválil legislatívu s veľkou rezervou napriek možným následkom. Obranné úsilie krajiny sa opiera predovšetkým o veľké množstvo vojenskej pomoci, ktorú dostala od západných krajín, väčšinou od USA. Pri získavaní tejto pomoci sa Ukrajina výrazne oprela o sebaobraz ako novo liberalizovanej demokracie, bašty proti ruskej agresii a autoritárstva. Práve ako liberálna, pluralitná demokracia sa Ukrajina usilovala o členstvo v NATO a Európskej únii, ktoré ešte nebolo udelené.

To, že toto sebareprezentovanie na medzinárodnej scéne nebolo úplne presvedčivé, nie je nikdy tak evidentné ako to, aké sporné zostáva pokračovanie americkej pomoci Ukrajine. Republikáni sú väčšinou proti alebo ľahostajní voči ukrajinskej veci. Republikánsky nominant na viceprezidenta J.D. Vance dokonca vyhlásil, že ho nezaujíma, čo sa stane s Ukrajinou.

Mnohí z americkej pravice nevnímajú Ukrajinu ako demokraciu oddanú ochrane slobody doma aj v zahraničí, ale namiesto toho vidia Ukrajinu ako svojprávny autoritársky štát. Pred odchodom z Fox News pravičiar Tucker Carlson povedal, že Zelenskyj sa nezaujíma o „slobodu alebo demokraciu". Kolega z Cato Institute Ted Galen Carpenter nazval Ukrajinu „falošnou demokraciou". Americká poslankyňa Marjorie Taylor Greeneová tlieskala Rusku za „ochranu kresťanstva" a opísala ho s uznaním v porovnaní so „svetskou Ukrajinou".

Greeneovej komentáre poukazujú na väčší bod v americkom protiukrajinskom pohľade, postavenom na viere v sebapropagáciu Ruska ako ochrancu kresťanstva a tradičných hodnôt. Ruský prezident Vladimír Putin nedávno ponúkol v zjednodušenie imigračného procesu, aby prilákal cudzincov, ktorí zdieľajú ruské „tradičné hodnoty".

Výsledkom týchto súbojových sebapopisov slovanských národov je, že Rusko a Ukrajina sa stali zástupcami každej strany rozdelenej Ameriky. Rovnako ako americkí pokrokári možno príliš rýchlo pripisujú Ukrajine pluralizmus a sociálny progresivizmus, o ktorý sa usilujú v USA, americkí konzervatívci a tradicionalisti rýchlo veria, že Rusko - a v niektorých prípadoch konkrétne ruská pravoslávna cirkev - je baštou toho istého. V tradicionalizmus, ktorý dúfajú v Amerike chcú brániť. Pre nich dáva zmysel, že Rusko bolo nútené ísť do vojny s Ukrajinou, aby ju bránilo pred „pride parades". Obávajú sa (akokoľvek iracionálne), že by mohli byť donútení do rovnakej vojny v Amerike.

Pre týchto ľudí sú ukrajinské snahy o potlačenie UOC napojeného na Moskvu dôkazom ich presvedčenia nielen o tom, že Ukrajina je antidemokratický, protikresťanský a protirodinný štát, ale navyše, že Američania, ktorí Ukrajinu podporujú, sú tieto veci ako dobre. Platí to najmä preto, že Američania sú notoricky zlí pri oddeľovaní vlastných vnútorných bojov od zahraničných. „Náboženská sloboda" je píšťalkou medzi mnohými americkými tradicionalistami.

Pravda je taká, že Ukrajina sa nachádza v takmer nemožnej situácii, pokiaľ ide o UOC. Aspoň na papieri je UOC nezávislou a plne ukrajinskou cirkvou. Je to tiež cirkev mnohých obyčajných Ukrajincov, ktorí z akýchkoľvek dôvodov (vrátane jazyka, zvyku, kanonickej a tradičnej lojality) zostávajú súčasťou obliehanej jurisdikcie. Zároveň takmer každý vie, že nezávislosť UOC je prinajlepšom plytká, možno len ozdobou okien, a že zatiaľ čo UOC podporuje ukrajinských vojakov a utečencov, prinajmenšom niektorí duchovní UOC sú zapojení do úsilia podkopať ukrajinskú vec a podporiť ruskú ideológiu.

Zelenskyj sa chystá otestovať nielen starostlivo vytvorený globálny obraz Ukrajiny, ale aj jej vlastnú cestu k liberálnej demokracii. V dôsledku toho zostáva budúcnosť Ukrajiny ešte nejasnejšia.

Autorka Katie Kelaidis je výskumná pracovníčka na Inštitúte ortodoxných kresťanských štúdií v Cambridge v Anglicku.

Zdroj: http://voltaire.netkosice.sk/index2.html