Facebook Twitter RSS

O CFP!  | 

ads

Objatie východnej Európy NATO evokuje históriu nacistického koloniálního násilia

Joseph Massad

11.11.2022
 
Takáto politika je súčasťou dlhodobej koloniálnej stratégie územnej expanzie, ktorá má svoje Korene v ideológii bielej rasy a nacizmu. Od roku 1991 NATO a EÚ naďalej pohlcujú stále viac východoeurópskych krajín - nie je to však prvý takýto integračný pokus západnej Európy v novodobej histórii. Dôležitosť východnej Európy pre světovládu bola od samého začiatku uznaná nemeckým nacistickým režimom, ktorý ju plánoval dobyť a premeniť na nemeckú osadnícku kolóniu.

Desivému rozsahu nacistickej genocídy a vojnových zločinov sa po druhej svetovej vojne dostalo oveľa väčšej pozornosti ako nacistickým plánom a akciám na osadnícku kolonizáciu východnej Európy.

Pre nacistov však bolo dobytie Východu na začiatku naliehavým cieľom, pretože bolo vnímané ako súčasť obnovy germánských dejín a Prvej ríše. Heinrich Himmler sa stotožňoval s Rádom nemeckých rytierov 14. storočia - dobyvateľmi východných krajín a na dobytých územiach používal staroveké germánske mená.

  • objatie-vychodnej-europy-nato-evokuje-historiu-nacistickeho-kolonialniho-nasilia2

Nacistický osadnícky kolonializmus

Nemecká invázia do Sovietskeho zväzu v roku 1941 niesla kódové označenie „Operácia Barbarossa", čo je meno, pod ktorým bol známy Frederick I., nemecký cisár Svätej ríše rímskej (Prvá ríša) v 12. storočí. Samotná príčina druhej svetovej vojny, ktorá stála viac ako 50 miliónov životov, bola v skutočnosti realizácia staro/nového grandiózneho nemeckého rasovo-koloniálneho projektu, ktorý sa nacisti rozhodli uviesť do života. Ale pretože osadnícky kolonializmus (typ kolonializmu, pri ktorom sú pôvodní obyvatelia kolonizovaného regiónu vysídlení/zlikvidovaní osadníkmi, ktorí tam následne trvalo tvoria novú spoločnosť, pozn.red.) bol stálou politikou Spojených štátov, Británie, Francúzska, Talianska a ďalších európskych koloniálnych ríš, nemeckí nacisti sa z týchto precedensov poučili, aby vytvorili svoje vlastné plány pre Európu.

USA boli obľúbeným modelom na napodobňovanie.

Napríklad ideologický pojem lebensraum alebo „životný priestor", ktorý sa stal ústredným bodom nacistického kolonializmu, prvýkrát formuloval nemecký geograf Friedrich Ratzel (1844-1904), ktorý sa inšpiroval bielou-nadradenou osadníckou koloniálnou expanziou Spojených štátov. V roku 1901 Ratzel publikoval esej nazvanú Lebensraum, v ktorej argumentoval zásadnou rolou priestoru a pôdy pre moderný štát a pre biele pokročilé rasy, ktorú nazval „biogeografia".

Koncept „zjavného osudu" („manifest destiny") prvýkrát použitý v roku 1845 americkým novinárom, ktorý vyzval USA k anexii Texasu (a odsudzoval britské a francúzske pokusy zmariť expanziu USA na Západ) bol skutočne inšpiráciou nielen pre Ratzelov neologizmus „lebens aj pre nacistickú ideológiu, ktorá tento termín neskôr prijala.

Inšpirujte sa USA

V roku 1893 biely americký historik Frederick Jackson Turner odôvodnil takú územnú expanziu ako zásadnú, životne dôležitú pre americký (biely) charakter a tvrdil, že západná hranica predstavuje „bod stretnutia divošstva a civilizácie". Medzitým Ratzel sám pripustil, že bol inšpirovaný spismi Turnera pre vlastné neskoršie poňatie „životného priestoru".

V tom istom roku, kedy vyšla Turnerova práca v roku 1893, napísal nemecký ekonóm Max Sering knihu Vnútornej kolonizácie nemeckého východu v odkaze na provinciu Posen (Poznaň) a ďalšie poľské regióny v Prusku. Sering pred napísaním svojej knihy tiež navštívil Spojené štáty a chválil bielych amerických osadníkov ako vzor pre nemeckých kolonistov Východu.

Tieto rasistické ospravedlnenia koloniálnych osadníkov mali na Adolfa Hitlera taký vplyv, že prirovnal „nemecký východ" k americkému západu: „Naša Mississippi musí byť Volga, nie Niger". Dodal, že genocídni koloniálni osadníci USA, ktorí "zredukovali milióny červenokožcov na niekoľko sto tisíc a teraz držia tento skromný zvyšok pod dohľadom v klietke", vytvorili inšpiratívny precedens pre to, čo čakalo slovanských ľudí vo východnej Európe, ale najmä Rusov, ktorých Hitler nazýval „červenokožci".

Hitler vyhlásil, že nemeckí osadníci-kolonisti a dobyvatelia musia „ponemčiť túto krajinu imigráciou Nemcov a pozerať sa na domorodcov ako na červenokožcov". Dodal, že na nemeckom východe „sa bude druhýkrát opakovať podobný proces ako dobytie Ameriky". Dokonca aj nemecká eugenika bola natoľko požičaná od USA, že nacistickí a americkí eugenici trvalo spolupracovali až do konca 30. rokov 20. storočia a americkí eugenici boli „najhorlivejšími zahraničnými zástancami nacistickej rasovej politiky".

Americké zákony sú príliš rasistické
Nacisti sa pri príprave svojich vlastných norimberských zákonov predovšetkým pozerali na americké rasistické zákony, hoci, ako poznamenal americký právny historik James Whitman, „keď nacisti odmietli americký príklad, bolo to niekedy preto, že si mysleli, že americké praktiky sú príliš kruté: pre nacistov zo začiatku 30. rokov, dokonca aj pre tie radikálne, americké rasové právo niekedy vyzeralo príliš rasisticky". Bolo to tak najmä v prípade „pravidla jednej kvapky krvi" na definovanie černochov, pri ktorom sa aj nacisti „otriasli" vzhľadom na „ľudskú krutosť", ktorú spôsobilo a prijali menej prísne kritérium pre rasovú klasifikáciu nemeckých Árijcov.

Celkovo si nemecký historik Albrecht Wirth (1866-1936) vo svojej knihe napísanej pre nacistov o svetových dejinách z roku 1934 dobre uvedomoval, že „najdôležitejšou udalosťou v dejinách štátov druhého tisícročia - až do prvej svetovej vojny - bolo založenie Spojených štátov. Boj Árijcov o svetovládu v tom získal svoju najsilnejšiu oporu."

Ďalšie inšpirácie pre nacistické rasové zákony a zákony o občianstve pochádzali z nadvlády bielych britských osadníkov a koloniálnych domínií Kanady , Južnej Afriky, Austrálie a Nového Zélandu, ktorých imigračné zákony vylučovali nebelošských ľudí, rovnako ako zákony USA.

Poľnohospodárska expanzia
Ale skutočnými ideológmi nacistického „lebensraumu-životného priestoru" boli Ratzelovi kolegovia geografi, ktorí na jeho prácu nadviazali po jeho smrti. Švédsky politik Rudolph Kjellen teoretizoval o dôležitosti získania nového územia ako prirodzenosti pre akýkoľvek štát a britský geograf Sir Halford Mackinder v roku 1919 napísal o nadradenosti kontinentálnych štátov v porovnaní s tými námornými. Mackinder sa na konci prvej svetovej vojny obával možného spojenia sovietskeho Ruska a Nemecka a varoval, že ktokoľvek ovláda východnú Európu, môže ovládnuť celý svet.

Bol to nemecký geograf Karl Haushofer, profesor na mníchovskej polytechnickej univerzite, kto tieto diela v 20. rokoch 20. storočia syntetizoval. Spojil myšlienky lebensraumu ako prirodzeného a organického pre štát a nutnosti ovládnuť východnú Európu na nastolenie svetovej nadvlády. Haushofer zdôraznil Ratzelov názor o dôležitosti pre štát zakoreniť v pôvodnej pôde, ale zúžil tento koncept na poľnohospodárstvo. Práve od Haushofera, ktorého jeho oddaný študent Rudolf Hess v roku 1924 predstavil Hitlerovi, Hitler a nacisti prijali predstavu o Lebensraume a trvali na tom, aby sa celá východná Európa stala poľnohospodárskou kolóniou, ktorá bude slúžiť Tretej ríši.

Desivá genocídna história nemeckého dobytia východnej Európy a Sovietskeho zväzu je stelesnením týchto plánov za cenu desiatok miliónov životov.

Nacisti napadli Poľsko 1. septembra 1939. O päť týždňov neskôr, 7. októbra, vydal Hitler dekrét o vytvorení „Ríšskej komisie pre posilnenie nemectva" a do jej čela menoval Himmlera.

Medzi jej úlohy patril „návrat" Nemcov z krajín mimo Ríši (z oblastí, ktoré Nemecko neplánovalo dobyť, ako Taliansko a pobaltské štáty) do nacistického štátu; predchádzanie škodlivému vplyvu cudzích populácií (Židov a Slovanov); a vytvorenie nových oblastí osídlených nemeckými kolonistami (najlepšie tými etnickými Nemcami, ktorí sa „vrátili" z ktoré neboli obsadené) na novo okupovaných územiach východnej Európy.

Pokrytectvo priaznivcov bielej nadradenosti

História nemeckého osadníckeho kolonializmu na východe Európy nebola odchýlkou v európskej koloniálnej histórii, okrem toho, že jeho cieľom bola Európa a nie Amerika, Ázia, Afrika alebo Oceánia. V hrôze, ktorú po vojne vyjadrovali bieli kresťania v Európe alebo jej kolónie osadníkov ohľadom úrovne devastácie a zabíjania v Európe, kolonizované národy Ázie, Afriky a Ameriky nevideli nič iné ako pokrytectvo bielej nadradenosti. Snáď najlepšie to vyjadril maurský básnik a mysliteľ Aime Cesaire.

Pre Cesairea bol nacizmus európskym kolonializmom obráteným dovnútra. Tvrdil, že to, čo európska „humanistická, veľmi kresťanská buržoázia 20. storočia nemôže Hitlerovi odpustiť, nie je zločin sám o sebe, zločin proti človeku, nie je to ponižovanie človeka ako takého, ale to, že ide o zločin proti „bielemu", poníženie bieleho človeka a skutočnosť, že v Európe sa uplatňovali koloniálne metódy, ktoré boli do tej doby vyhradené výhradne Arabom z Alžírska, Coolies z Indie a černochom z Afriky".

Súčasné rasistické západné mainstreamové spravodajstvo o brutalite vojny na Ukrajine a hrôze, ktorú vyvolala, pretože sa odohráva v európskej krajine, v porovnaní so zobrazením západných vojen proti krajinám mimo Európy, pokračuje v rovnakej tradícii.

Že je to dôsledok toho, že po páde Sovietskeho zväzu západná Európa a USA trvali na nastolení hegemónie naprieč východnou Európou, je ťažko poľahčujúcou okolnosťou.˘

Autor Joseph Massad je profesorom modernej arabskej politiky a intelektuálnej histórie na Kolumbijskej univerzite v New Yorku. Je autorom mnohých kníh a akademických a publicistických článkov. Medzi jeho knihy patria Colonial Effects: The Making of National Identity in Jordan; Túžba po Araboch; Pretrvávanie palestínskej otázky: eseje o sionizme a Palestínčanoch a najnovšie o islame v liberalizme. Jeho knihy a články boli preložené do tucta jazykov.

Zdroj: http://voltaire.netkosice.sk/index2.html

PodporteCFP QR 22 KAFE KÁVAS

Komentáře

Přidat komentář

Bezpečnostní kód Obnovit

Facebook komentáře