“Zo všetkých nepriateľov verejnej slobody, vojny sa treba asi obávať najviac, pretože obsahuje a rozvíja zárodok každého iného.” James Madison (1751-1836), štvrtý Americký Prezident.
Severoatlantický pakt (North Atlantic Treaty Organization – NATO) je reliktom Studenej Vojny. Bol založený 4. Apríla 1949 ako obranná aliancia krajín Západnej Európy plus Kanady a USA na ochranu uvedených štátov proti zasahovaniu zo strany Sovietskeho Zväzu.
Ale od roku 1991, odkedy Sovietske impérium neexistuje, Rusko odvtedy ekonomicky kooperuje s krajinami Západnej Európy, dodávajúc im plyn a ropu a rôzne iné typy komodít. To zvýšilo vzájomnú ekonomickú závislosť Európy a tým významne zredukovalo potrebu takej obrannej vojenskej aliancie nad a mimo vlastný vojenský obranný systém Európskych krajín.
Ale vláda USA takto veci nevidí. Dala by prednosť udržiavaniu svojej roly povýšeneckého patróna Európy a jedinej svetovej superveľmoci. NATO predstavuje vhodný nástroj pre tento účel. Ale možno by sa svet mal obávať takých, ktorí chodia okolo celej planéty s kanistrom benzínu v jednej ruke a krabičkou zápaliek v druhej, a predstierajú že predávajú poistenie proti požiaru.
K dnešnému dňu je faktom, že vláda USA a Americká nomenklatúra pre zahraničné záležitosti vníma NATO ako dôležitý nástroj Americkej zahraničnej politiky intervencií hocikde vo svete. Keďže mnohí Americkí politici už de facto nepodporujú OSN ako vrcholnú medzinárodnú organizáciu oddanú udržovaniu mieru vo svete, NATO ovládané USA sa im zrejme zdá, v ich očiach, najatraktívnejšia náhrada za OSN na poskytovanie legálneho krytia pre ich ináč nelegálne ofenzívne vojenské podujatia v celom svete. Radšej budú ovládať celkovo menšiu organizáciu, napríklad ako NATO, napriek tomu že sa stalo nadbytočnou inštitúciou, ako by museli robiť kompromisy v OSN, kde pritom USA má jeden z piatich hlasov veta v Bezpečnostnej Rade.
Toto je ten silný logický základ pod návrhmi na reštrukturovanie, preorientovanie a zväčšenie NATO, aby sa transformovalo na pružný nástroj Americkej zahraničnej politiky. To je ďalšia ukážka toho, že nadbytočné inštitúcie majú vlastný život. Skutočne, keď už neexistuje účel pre ktorý boli pôvodne založené, vymyslia sa nové účely aby mohli fungovať ďalej.
Čo sa týka NATO, plán je zmeniť ho na prikrášlenú ofenzívnu politicko-vojenskú imperiálnu alianciu ovládanú USA proti zvyšku sveta. Podľa plánu, NATO by bolo zväčšené v regióne Strednej-Východnej Európy aby zahrnovalo nielen väčšinu z bývalých členov Varšavského Paktu, (Poľsko, Česká Republika, Slovensko, Bulharsko, Rumunsko, Albánsko a Maďarsko) a mnohé z niekdajších republík Sovietskeho Zväzu (Estónsko, Litva, Lotyšsko, Gruzínsko a Ukrajina), ale tiež v Ázii aby zahrnovalo Japonsko, Austráliu, Nový Zéland, Južnú Kóreu, a možno prijať Izrael na Strednom Východe. Dnes, pôvodne s 12 členmi, sa NATO rozrástlo ako huba na organizáciu s 26 členmi. V budúcnosti, ak to pôjde podľa USA, NATO by mohlo byť 40-člennou organizáciou.
V USA, ako Republikáni, tak aj Demokrati vnímajú toto staré NATO transformované na túto novú ofenzívnu vojenskú alianciu ako dobrý (neokonzervatívny) nápad na presadzovanie Amerických záujmov po celom svete, ako aj záujmy svojich blízkych spojencov, ako napríklad Izrael. Táto myšlienka nie je aktívne podporovaná len administráciou neokonov Bush-Cheney, ale aj neokonzervatívnymi poradcami obidvoch prezidentských kandidátov v roku 2008, Senátormi Johnom McCainom a Barackom Obamom. Skutočne, obidvaja prezidentskí kandidáti v roku 2008 sú nadšení vojenskí intervencionisti, a to je v podstate preto, že obidvaja sa spoliehajú na poradcov pôvodom z toho istého tábora neokonov.
Napríklad, náhlivosť s ktorou Bush-Cheney administrácia nezodpovedne sľúbila členstvo v NATO bývalej Sovietskej republike Gruzínsku, a Americká vojenská podpora a zásobovanie sú dobrým príkladom ako je NATO vnímané vo Washingtone D.C. obidvomi hlavnými Americkými politickými stranami. Napríklad Republikánsky prezidentský kandidát John McCain si predstavuje nový svetový poriadok okolo neokonmi inšpirovanej “Ligy Demokracií”, ktorá by fakticky nahradila OSN a prostredníctvom ktorej by USA vládli svetu.
Po druhé, pozícia Senátora Baracka Obamu [August 2008] nie je ďaleko od návrhov zahraničnej politiky Senátor McCaina. Skutočne, Senátor Obama podporuje použitie US vojenskej sily a multilaterálnych vojenských intervencií v regionálnych krízach, z “humanitárnych dôvodov”, dokonca aj keby pri týchto činoch musela byť obídená OSN. Takže, ak sa niekedy dostane k moci, stávka na to, že Senátor Obama by nemal žiadne škrupule ohľadne prijatia pohľadu na svet Senátora Mc Caina, je bezpečná. Napríklad, obidvaja prezidentskí kandidáti by pravdepodobne podporili vyškrtnutie klauzuly „prvého úderu“ zo Zmluvy o NATO. Možno považovať za isté, že s ktorýmkoľvek politikom (z týchto dvoch) v Bielom Dome by bol svet menej právny a menej bezpečný, a nebol by pokrokovejší ako pod bezprávnou administráciou Bush-Cheney.
Avšak, je ťažko si predstaviť, ako by táto nová ofenzívna úloha pre NATO bola v záujme Európskych krajín, alebo Kanady. Zvlášť Západná Európa sa má čoho obávať pri oživení Studenej Vojny s Ruskom, a prípadne s Čínou. Transformácia NATO zo Severoatlantickej obrannej vojenskej organizácie na svetovú ofenzívnu vojenskú organizáciu vedenú USA bude mať hlboké medzinárodné geopolitické dôsledky po celom svete, ale špeciálne pre Európu. Európa má značnú ekonomickú atraktívnosť pre Rusko. Potom načo naštartovať agresívnu taktiku Bush-Cheney administrácie obkľučovania Ruska vojensky rozširovaním NATO až na Ruský prah a umiestňovaním protiraketovej obrany priamo na hranicu Ruska? Nebolo by lepšie pre Európu rozvinúť harmonické ekonomické a politické vzťahy s Ruskom? Prečo sa pripravovať na ďalšiu vojnu?
A čo sa týka Kanady, je smutné, že pod neokonzervatívnou menšinovou vládou Harpera sa stala de facto Americkou kolóniou pokiaľ ide o zahraničné veci, a to bez akejkoľvek serióznej debaty alebo referenda na túto tému v rámci Kanady. Kráčať ďalej po tom mínovom poli je posledné čo Kanada potrebuje.
Na záver, zdalo by sa, že humanistická idea – že by sme mali mier, voľný obchod a medzinárodné právo ako základ svetového poriadku – sa odhadzuje nabok v prospech návratu k politike veľkej mocnosti a diplomacii delových člnov. Toto je návrat skokom o 100 rokov späť.
Je to hanba.
zdroj:http://ihsken17.blog.pravda.sk/2018/07/31/co-tak-zrusit-nato-relikt-studenej-vojny/
