S ponovembrovým si najmä Pražáci spájajú mastné hrnce a lacno zakúpené, dnes drahé, byty.
V takejto atmosfére česká ľavica nemala šancu uspieť. Naviac keď jej nepresvedčivá reprezentácia predvádzala politickú ekvilibristiku- ani z voza, ani na voz… ˇUdajne zaplatili za pomoc Babišovej vláde. Pritom sa priam núkalo reinterpretovať podporu Babišovi: Nešlo, totiž (keby to ľavicoví kandidáti vyslovili) o podporu multimiliardára, ale išlo primárne o zablokovanie vlády renegádskej úderky Kalousek & Schwarzenberg! Súdny volič musel pripustiť, že to bola jediný rozumný variant ľavicovej politiky v českom parlamente.
Aj tu je poruke historická paralela: nikomu sa asi nepáčila intervencia v roku 1968, ale doba ukázala, že nám vstup sovietskych vojsk doprial ešte dvadsať rokov socializmu ( síce guľášového, ale aspoň bolo „guľášu“!). Aj zato, rovnako, ako teraz „zaplatila“ ľavica veľkú cenu …
Myslím, že voliči ľavici, vcelku logicky, spočítali aj jej ponovembrový oportunizmus. (Na Slovensku to odskákala už dávno SDĽ)
Asi, ani sociálnodemokratickí lídri ČSSD a KSČM to nemysleli vážne s tézou, že budú loajálni k reštaurovanému kapitalizmu. (Veď nemá logiku ponúkať voličom svoje „ľavicové“ sily pri budovaní kapitalizmu, keď tí čo chceli kapitalizmus mali v ponuke plejádu „pravých“, militantných fanúšikov drsného imperialistického kapitalizmu, v zelenom, modrom aj čiernom prevedení...) A tí, čo kapitalizmus odmietali, nemali koho voliť!
Oportúnna politika (eufemizmus pre termín sociálno-demokratická) bola tri desiatky rokov postavená na hlúpej premise. Na myšlienke, že zanikol triedny boj a civilizačný konflikt zanikol, lebo všetci sme „strednou triedou“ (až na pár multimiliardárov, ktorí ten obraz nekazia). Deficity programu vyplnila LGBT a gender politika, či greendeep fanatizmus klietkového chovu a kravských prdov… Ľavicoví lídri sa vykašlali na proletárov (proletariát nie sú iba makači 19. storočia, ale všetci nemajetní!). Triedny boj, „lídri ľavice“ preformátovali na zápas o konzumné nároky „strednej triedy“. Biele límčeky, (dnes „manažment“ a malí podnikatelia – malý podnik je obecne do 500 zamestnancov!) nemôžu podporovať ani rovnosť, ani slobodu pre zamestnancov a ich rodiny, ani verejnú politiku solidarity voči deťom, či dôchodcom. Sú v žolde kapitálu (v našom prípade zahraničného bankového a korporátneho) a ich existenčné nároky bezvýhradne závisia na „voľnom trhu“ a loajalite k režimu…
Ľavicoví politici sa teda programovo orientovali „mimo mísy“ (v Čechách hanlivé označenie tých, ktorí tlačia mimo WC misy). Občas ich síce pozvali na Hrad, zaplatili zahraničný zájazd, či poskytli trafiku pre rodinných príslušníkov, ale to všetko splácali verejnou hanbou…
Iste, definujeme otázku: čo s tým? Aj vadný počítač sa s chybou vysporiadava tak, že sa vráti do bodu, keď dobre fungoval!
Ľavica sa musí vrátiť k autentickým hodnotám a k obhajobe práv proleteriátu…
K bratstvu (ako schopnosti vzájomnosti, spolupráce, paricipácie)! K rovnosti (ako spoločenskej povinnosti zabezpečiť dôstojné životné podmienky pre všetkých, k dostupným verejným službám- jednotnej škole a všeobecnej lekárskej starostlivosti)! K slobode (ako odstráneniu otroctva, odstráneniu ekonomicky vynucovanej poslušnosti a k reálnej ľudovej demokracii)!
zdroj: https://redwing.blog.pravda.sk/2021/10/11/ceska-povolebna-opica/
