Bojím sa toho, čoho všetkého sú ešte schopní...

Našťastie ten je vždy veľmi príjemný a čas ubieha. Pýtal som sa na kadečo, mimochodom aj na to, ako je možné, že v prostredí ako je nemocnica, po mne nikto nechce potvrdenie o očkovaní alebo platný test. A tak som sa dozvedel, že niečo také nepovažujú za nutné, pretože darcovia krvi sú väčšinou nadštandardne zdraví ľudia so silnou imunitou.

Potešený z toho, aký som to ja Übermensch, som zjedol bagetu, vypil čaj z nemocničnej bandasky a utekal do práce. Teraz premýšľam.. Na jednej strane som pre štát chodiaca krvná konzerva, ktorá kedykoľvek na požiadanie otrčí žilu, aby tí menej šťastní mohli žiť, prípadne sa vyliečiť z nemoci.

V tej chvíli ma štát ľúbi, pohladká ma, dá mi napiť a najesť, zaplatí za mňa parkovné... O pár hodín ma ten istý štát nepustí do reštaurácie na obed, pretože mňa, nezaočkovaného, vyhodnotí ako nebezpečného a iste nakazeného renegáta, prípadne pre istotu ešte voliča Kotlebu.

Niektorí osvietenci dokonca razia teóriu, že by som nemal mať nárok na zdravotnú starostlivosť, keď sa tak bojím jednej malej ihličky. Tak si tu teraz prezerám diery po ihlách z dnešného rána a musím sa smiať. Majú priemer menšej ihlice na pletenie...

Nie, nebojím sa ihličky páni. Bojím sa toho, čo všetko ste schopní spraviť, len aby ste ma presvedčili, že bez nej to nejde.