Sadista, rasista a masový vrah

Winston Churchill a demokracia

Zástancovia Churchilla vyčítajú Hitlerovi, že neuznával a neustále kritizoval parlamentnú demokraciu. Aký názor mal na ňu samotný Churchill? Ak neberieme do úvahy fakt, že parlamentná demokracia slúžila Churchillovi ako prostriedok, ktorý mu zaistil politickú moc a celoživotné živobytie (v poslaneckej lavici strávil vyše šesťdesiat rokov), neuvidíme žiadny iný významný prínos, ktorý by Churchill na demokraciu niekedy vyzdvihol. Naopak. Dňa 13. mája 1901 predniesol ako poslanec v britskej poslaneckej snemovni (Dolná snemovňa, House of Commons) tento výrok:

"Demokracia je oveľa pomstychtivejšia než panovnícke vlády. Vojny národov budú oveľa desivejšie než boli tie (vojny) kráľov."

Jednalo sa o prejav, v ktorom Churchill predvídal negatívne prepojenie demokracie a budúcich vojen v Európe. Nové vojny vraj vplyvom rozmáhajúcej sa demokracie budú údajne oveľa krutejšie, rozsiahlejšie a ničivejšie, než mali byť vojny v časoch vládnucich panovníkov. Ďalší Churchillov výrok na adresu demokracie je oveľa známejší. Predniesol ho v Dolnej snemovni 11. novembra 1947:

"Mnoho foriem politických zriadení už bolo vyskúšaných a ešte bude vyskúšaných v tomto hriešnom a zbedačenom svete. Nikto nepredstiera, že demokracia je perfektná alebo dokonalá. Vlastne, v skutočnosti je potrebné povedať, že je to tá najhoršia forma vlády. Až na tie ostatné formy, ktoré už boli čas od času vyskúšané."

Churchill ako politik rád zneužíval moc a presadzoval silu, ako sa ešte ostatne presvedčíme. Nikdy neprejavil záujem dopriať vlastnú demokraciu otrokom národom britského Impéria. Jeho názory na parlamentnú demokraciu sa nelíšili od názorov predstaviteľov nacistického Nemecka. Churchill nikdy demokratom nebol. V otázke parlamentnej demokracie môžu zástancovia Churchilla ťažko niečo vyčítať nacistickému vodcovi.

Winston Churchill: Rasizmus a eugenika

Anglicko čelilo v polovici 50. rokov minulého storočia nárastu imigrácie zo svojich kolónií. Churchill to ako premiér niesol nevôľou a obhajoval návrh nového protiimigračného zákona. V prejave na zasadnutí vlády 20. januára 1955 okrem iného predniesol:

"Udržte Anglicko biele, to je výborný slogan."

Tento slogan vtedy používali menšie a radikálnejšie strany. Churchill si však pohrával s myšlienkou, že by slogan prevzala jeho Konzervatívna strana. Ešte prekvapivejší je ďalší z jeho návrhov:

"Neprirodzený a stále rýchlejšie nárast slabých a duševne chorých skupín obyvateľov, páriacich sa na úkor úspešných, energických a nadradených (v origináli - superior) ľudí, predstavujú národné a rasové nebezpečenstvo, ktoré už nemožno podceňovať. Cítim, že musí byť uťatý zdroj tejto šialenosti a zničený, ako sa rok s rokom zíde."

Tieto slová predniesol Churchill, v tom čase minister vnútra, k britskému premiérovi Asquithovi pri debate o nutnosti sterilizácie "slabých a duševne chorých", v roku 1910. Pre vyvrátenie akýchkoľvek pochybností a špekulácií na danú tému, pridáme ešte konkrétnejší písomný návrh ministra vnútra Churchilla z rovnakého roka. Dokument je uložený v oxfordskej knižnici Bodleian Library:

"Navrhujem, aby mohlo byť 100 tisíc degenerovaných Britov násilne sterilizovaných a aby ostatní mohli byť zavretí do pracovných táborov, v záujme zastavenia úpadku Britskej rasy (v origináli - British race)."

Zhodné vyjadrenie povedané o pätnásť až dvadsať rokov neskôr niektorými predstaviteľmi nemeckého nacistického hnutia, sú zástancami pána Churchilla označované za "výplody zrúd a chorých mozgov". Aj keď možno ťažko poprieť fakt, že následné návrhy nemeckých politikov mohli čerpať inšpiráciu práve u Churchilla. Rasizmus je podľa zástancov Churchilla záležitosť hlúpych, primitívnych, patologicky nenávistných ľudí. Avšak, ako inak než eugenikou a rasizmom nazvať návrhy, v ktorých sa volá po násilnej sterilizácii "slabých" ľudí v záujme ľudí "nadradených", po internácii v koncentračných (pracovných) táboroch a argumentuje sa zastavením úpadku "Britské rasy"?

Winston Churchill: Okupačná politika a Indický holokaust

Ako už bolo vyššie napísané, Churchill nemal ani ten najmenší záujem na darovaní slobody a demokracie otrokom národom britského impéria. Bol známy svojím radikálne odmietavým postojom voči indickej nezávislosti. Počas druhej svetovej vojny, už ako premiér, tvrdo bojoval proti Indom požadujúcich slobodu. V roku 1942 mal dokonca vyhlásiť pri rozhovore s Leo Amerym, britským ministrom pre Indiu:

"Nenávidím Indov. Je to odporný národ (v origináli - beastly people) s odporným náboženstvom."

Túto neskrývane rasistickú a nenávistnú vetu mal Churchill predniesť rok pred tým, než v Indii (konkrétne v Bengálsku) vypukol hladomor, na ktorého následky zomrelo do roku 1945 podľa oficiálnych zdrojov až 4 milióny ľudí, podľa indických zdrojov až 7 miliónov ľudí. Indovia dnes stále viac volajú po prešetrení tejto tragédie a nazývajú ju ako Indický (prípadne Bengálsky) holokaust. Paradoxne bolo slovo "holokaust" prvýkrát použité pre obdobie Druhej svetovej vojny práve v súvislosti s indickým hladomorom, spisovateľom N. G. Jogom v jeho knihe "Churchillove miesto nezáujmu: India" z roku 1944. Táto smutná udalosť sa nápadne podobá na o desať rokov staršiu tragédiu na Ukrajine, kedy nezodpovedným rozhodnutím Stalina zahynulo od hladu až 8 miliónov porobených Ukrajincov. Mal teda Churchill priamy podiel na smrti miliónov nevinných ľudí, ktoré o rok skôr nazval "odporným národom"? Zdá sa, že áno.

Churchill v Indii tou dobou uskutočňoval politiku spálenej zeme (ktorú nazýval Denial policy). Osudným sa stalo jeho rozhodnutie zbaviť sa v Bengálsku značných zásob ryže v obave, že by mohli v budúcnosti padnúť do rúk Japoncom. Tragédia bola odštartovaná. Napriek tomu nie je žiadnym tajomstvom, že hladomor Churchillovi vrásky na hlave neprirobil. Ako si Leo Amery po vypuknutí tragédie povzdychol:

"Winston môže mať pravdu, keď tvrdí, že hladovanie podvyživených Bengálcov je menej závažnejšie než hladovanie statných Grékov. Lenže on sa nesnaží dostatočne pochopiť pocit zodpovednosti Impéria v tejto krajine."

Leo Amery narážal na Churchillove rozhodnutie odmietnuť zaslanie pomoci hladujúcim Bengálcom a namiesto toho lode s potravinami poslať Grékom, ktorým sa Churchill v tej dobe snažil lichotiť. Indický holokaust bol len ďalší z radu smutných momentov Churchillovej drsnej koloniálnej politiky. Pri nej dochádzalo k absurdnej situácii: Churchill označoval boj proti Nemecku ako boj oslobodzujúcich národov od neľútostného útlaku okupantov; v rovnakej dobe potláčal v Indii za pomoci krutého násilia odpor miestnych obyvateľov proti koloniálnemu útlaku britského impéria.

Churchill sa násilnej okupačnej politiky nevzdal ani po Druhej svetovej vojne. Keď v roku 1952 vypuklo v africkej Keni povstanie miestnych obyvateľov proti britskej koloniálnej nadvláde, nariadil premiér Churchill tvrdý vojenský zásah. Tento vojenský zásah sa preslávil nielen svojou brutalitou, vysokým počtom civilných obetí, ale aj koncentračnými tábormi, v ktorých Briti dlhé roky väznili a trýznili desiatky tisíc miestnych obyvateľov. Podobný priamy vojenský zásah v Malajzii, ktorý požadoval v roku 1955 proti tamojším odporcom britskej koloniálnej nadvlády, bol už rozpovedaný. Ihneď potom opustil post premiéra a odišiel do dôchodku. Churchill si v oblasti okupačnej politiky evidentne nebral žiadne servítky a pokiaľ zachováme premisu o počtoch civilných obetí nacizmu, nenechal sa Hitlerom ani trochu zahanbiť. Smrť miliónov indických obyvateľov, či zavedenie koncentračných táborov na likvidáciu civilistov v Keni, desať rokov po skončení Druhej svetovej vojny, zostávajú naďalej smutným mementom Churchillovej reálnej politiky.

Winston Churchill: Zabíjanie a splynovanie civilistov

Snáď najkontroverznejšou témou Druhej svetovej vojny je nemecké užívanie jedovatého plynu s cieľom usmrtiť civilistov. Cieľom textu nie je túto tému akokoľvek revizionisticky rozoberať, preto hodlám ignorovať celý rad dodnes nezodpovedaných otázok. Len pripomeňme, že podstatná časť historikov priznala neexistenciu, čo i len jediného dôkazu, ktorý by s návrhom na splynovanie civilistov spájal osobu Hitlera, či by dokonca dokazoval, že Hitler o týchto praktikách niečo vedel. Napriek tomu je Churchillovými stúpencami táto téma Hitlerovi najhlasnejšie vyčítaná. Nemá ale sám Churchill maslo na hlave?

Už Churchillov nezáujem o milióny mŕtvych Indov nám napovedal, že tento politík s aureolou humanistu mal v reálnom živote k ľudským bytostiam len veľmi vlažný vzťah. To koniec koncov potvrdzuje aj návrh, ktorý predniesol v decembri 1919 ako prezident leteckého výboru Air Council, patriaceho pod kanceláriu ministerstva obrany. Návrh mal reagovať na silnejúci odpor proti britskej okupácii Iraku. Údajný demokrat a humanista Churchill si s irackou túžbou po nezávislosti ihneď vedel rady:

"Nechápem tú hystériu okolo používania bojových plynov ... Som bezvýhradným zástancom použitia jedovatého plynu proti necivilizovaným národom."

Toto šokujúce vyhlásenie sa zástancovia Churchilla snažili skôr tlmiť ospravedlnením, že Churchill nemal na mysli jedovatý plyn (aj keď užil termín "Poisoned gas", čo v preklade doslova znamená jedovatý plyn), ale že mal na mysli "tear gas", slzný plyn. Táto obhajoba však vzala za svoje po tom, čo sa na internete objavil kompletný prepis tohto Churchillovho návrhu. V ňom sa dočítame, ako Churchill po vzbudení údivu mierni svoje vyjadrenia:

"Nie je nutné užiť IBA tie najviac smrtiace plyny. Môžu byť použité aj plyny, ktoré spôsobia veľké problémy, a ktoré by šírili dostatočný teror."

Nie je teda nutné LEN zabíjať, môžeme šíriť aj teror ... Je smutné čítať tieto slová. Hoci sa deti v školách učia pravý opak, Churchill k ľudským bytostiam evidentne žiadne sympatie nikdy prechovávať nemohol. Čo preukázala aj nasledujúca vojna. Aj vtedy potvrdil, že jeho návrh z roku 1919 nebol len momentálnou stratou súdnosti, ale že nehumánne prostriedky vojny mu boli veľmi blízke. Od začiatku Druhej svetovej vojny nechal vyrobiť ohromné ??množstvo jedovatého plynu. V roku 1944, 6. júla, prehovoril takto k najvyššiemu generálnemu štábu:

"Mal by som byť pripravený urobiť čokoľvek, čo by zasiahlo nepriateľa na najcitlivejšom mieste. Budem vás zrejme musieť požiadať o pomoc kvôli použitiu jedovatého plynu. Mohli by sme zamoriť mestá Porúria aj mnoho ďalších miest v Nemecku ... a ak to urobíme, urobme to na sto percent."

Chemický útok mu bol vyhovorený s tým, že by to bolo propagandistickou chybou a nahrávkou na smeč nepriateľovi, ktorý sa po celú vojnu k použitiu plynu neodhodlal. Churchill si nakoniec túžbu nariadiť hromadné vraždenie civilistov predsa len splnil. Aj keď "iba" bombardovaním nemeckých miest zápalnými bombami. Napríklad Drážďan, kde zahynulo až pol milióna civilistov. Preto nás nemôže prekvapiť Churchillov list z roku 1916. Adresoval ho svojmu priateľovi a komentoval v ňom svoje pocity počas prvej svetovej vojny:

"Myslím, že by som mal byť prekliaty. Pretože milujem túto vojnu. Viem, je ochromujúca a drví tisíce životov v každom okamihu. A napriek tomu, nemôžem si pomôcť, užívam si z nej každú sekundu."

Je smutné, že sme nútení žiť v dobe, ktorá velebí bezcitné masových vrahov sa sadistickým sklonmi a za pomoci klamstiev z nich robí hrdinov.

W. Churchill: Židia a komunizmus. Antisemitizmus.

Ďalšie veľmi dôležité a kontroverzné témy, ktoré zástancovia Churchilla vyčítajú Hitlerovi. Takmer v každej publikácii a v každom dokumente je Hitler napádaný za "nechutné a ničím nepodložené obviňovanie Židov z podielu na tvorbe a šírení komunizmu", ktoré sa malo stať zdrojom Hitlerovej kritiky Židov. Tieto názory vraj dokazujú, že Hitler bol "blázon a fanatický antisemita". Naozaj, ale tieto názory zastávali len údajní blázni a fanatickí antisemiti? Nemá aj v tomto prípade Churchill maslo na hlave?

"Netreba preháňať úlohu, ktorú hrali medzinárodní a z väčšej časti ateistickí Židia pri tvorbe boľševizmu a aktuálnym nastolením Ruskej revolúcie. Samozrejme je obrovská; zrejme prevažuje nad ostatnými. S výnimkou Lenina, väčšina vedúcich postáv sú Židia. Navyše, hlavné inšpirácie a hnacia sila pochádza od židovských vodcov. Trebárs Čičeryn, čisto ruský, je zatienený jeho formálnym podriadeným Litvínovom. Vplyv Rusov ako Bucharin alebo Lunačarskij nemožno porovnávať s mocou Trockého alebo so Zinovievom, diktátorom Červenej pevnosti (Petrohrad) alebo Krassinom či Radkom - všetci Židia. V sovietskych inštitúciách je prevaha Židov ešte viac alarmujúca. A onú prominentnú, ak nie priamo vedúcu úlohu v teroristickom aparáte Mimoriadna komisia pre boj s kontrarevolúciou (ČEKA) prevzali Židia, v niektorých konkrétnych prípadoch Židovky. Tá istá odpudivá výnimočnosť bola Židmi uplatnená počas krátkej doby teroru, kedy Béla Kun vládol Maďarsku. Ten istý fenomén bol prítomný v Nemecku, osobitne v Bavorsku, do takej miery, kým tomuto šialenstvu bolo dovolené trápiť dočasne pokorené nemecké obyvateľstvo. Aj keď je v týchto krajinách určite veľa nežidov rovnako zlých ako tí najhorší židovskí revolucionári, percento posledne menovaných je vzhľadom na ich počet zastúpenia v populácii ohromujúce."

Nie. Toto nie je "nechutné a ničím nepodložené obviňovanie Židov" zlým Hitlerom, či inými predstaviteľmi nemeckého nacizmu. Jedná sa o vety z článku Sionizmus verzus boľševizmus, ktorý nenapísal nikto iný, než Churchill, pre časopis Illustrated Sunday Herald. Článok vyšiel vo februári 1920. Len klamár by mohol tvrdiť, že Churchill pochytil tieto názory od vtedy úplne neznámeho Hitlera. Naopak, názory detailne kopírujúce článok významného britského politika Churchilla sa o päť rokov neskôr objavili v Hitlerovej knihe Mein Kampf.

W. Churchill: Lebensraum a sionizmus

Tretia z najviac diskutovaných tém týkajúcich sa Hitlera a nacistického Nemecka je téma životného priestoru, nemecky Lebensraum. Hitler ho pre nemecký národ chcel hľadať vo východnej Európe, na území vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Keď Hitler zaútočil v júni 1941 na ZSSR, komentoval to Churchill v rozhlasovom vysielaní z 22. júna slovami:

"Hitler je zlovestná obluda, s nenásytnou túžbu po krvi a drancovaní. Neuspokojil sa s nadvládou nad celou Európou, on teraz musí svoje mäsiarske a devastujúce dielo preniesť aj na obyvateľov naprieč Ruskom a Áziou ..."

Nasledovalo ešte mnoho nadávok. Prejav by pre fakty nepoznajúcich poslucháčov musel byť po pravde strhujúcim emotívnym zážitkom. Bolo to majstrovské dielo Churchillovskej propagandy. Nikoho totiž nenapadlo, že Veľká Británia v tej istej dobe okupovala a ovládala cez polovicu sveta. A, že tento obrovský životný priestor a nadvládu nad ním nezískala mávnutím čarovného prútika, ale desiatkami rokov krutého a nemilosrdného bojovania, plienenia a zabíjania. Churchill sa už nechválil do rozhlasu tým, že v Indii v rovnakom momente existuje odpor voči britskej okupačnej nadvláde, ktorý Británia a on sám potláča tými najbrutálnejšími prostriedkami.

Ako čerešničku na torte tejto propagandistickej blamáži uvedieme Churchillov prejav z roku 1937. Ten strháva z tohto politika jeho falošný závoj humanistu, demokrata a bojovníka za slobodu všetkých národov. Ukazuje nám jeho skutočnú tvár. Tvár chladnokrvného, ??vypočítavého pokrytca:

"Nesúhlasím s tým, že pes pri koryte má konečné právo na to koryto, aj keď ho môže obývať po veľmi dlhú dobu (pozn. autora - Churchill tu naráža na starú grécku bájku, obľúbenú v anglosaských krajinách: je o psovi ležiacom dlhú dobu v koryte s kŕmením, ku ktorému odmietol pustiť prichádzajúceho hladného koňa; aj keď pes sám jesť nepotreboval). Také právo neuznávam. Z toho dôvodu neuznávam, že by sa stala nejaká veľká krivda červeným Indiánom v Amerike alebo černochom v Austrálii. Neuznávam, že by sa týmto národom stalo niečo hrozné len z toho dôvodu, že silnejšia rasa, nadradená rasa (higher-grade race), oveľa vyspelejšie rasa vykročivšia svojou cestou, prišla a zabrala ich miesto."

Prejav z roku 1937 smeroval Churchill k Peelovej komisii pri riešení otázky "Židovský domov v Palestíne" (Jewish Homeland in Palestine). Churchill touto lichotivou argumentáciou podporil snahu židovských sionistov zabrať (Britmi okupovanú) arabskú Palestínu a vytvoriť tam svoj vlastný židovský štát. Ako Churchill naznačuje, v niektorých prípadoch nie je politika Lebensraumu vôbec kontroverzná. Keď potrebovali Anglosasi svoj ??nový Lebensraum, životný priestor, bolo to úplne v poriadku. Keď nový Lebensraum žiadali Židia, bolo to tiež úplne v poriadku. Keď sa Lebensraum Anglosasov a Židov obhajoval právom silnejšej a nadradenej rasy, bolo to tiež v poriadku. Ako náhle však obdobným spôsobom požiadali o životný priestor Nemci, bol oheň na streche. Prečo? Nedosahovali takých rasových kvalít ako Anglosasi a Židia? Bájka o psovi a koryte pre nich neplatila? Je zvláštne, ako samozvaní humanisti a demokrati až nápadne často využívajú systém dvojakého metra a výlučnosti práv pre výlučné skupiny ľudí. Hitler iba opakoval Chuchillovu argumentáciu. Napriek tomu bol Churchillom tvrdo skritizovaný a je kvôli téme Lebensraum tvrdo kritizovaný nielen Churchillovými zástancami dodnes.

Záverom: Aké sme teda získali poznatky?

Po prvé. Churchill nikdy nebol humanista v tom duchu, v akom toto slovo chápe súčasný svet. Bol to rasista a jeho rasistické názory sa ničím nelíšili od priemeru tej doby. Aj keď je dnes vyzdvihovaný voči Hitlerovi takmer ako svätec, boli v skutočnosti názory oboch politikov v otázke ochrany a budúcnosti vlastnej rasy prakticky zhodné.

Po druhé. Churchill nikdy nebol ani naozajstný demokrat. Parlamentná demokracia sa mu stala zdrojom obživy, v poslaneckej lavici strávil drvivú časť svojho života. Ako inštitúciu ju vnímal s dešpektom, opovrhoval jej. Ani v tomto smere sa nijako nelíšil od Hitlera. Churchill opakovane získal post všemocného vládcu, kedy rozhodoval o životoch celých národov. V tejto pozícii mohol preukázať, že sa líši od totalitných vládcov, ktorí jeho stúpenci toľko kritizujú. Nestalo sa tak. Churchill ako vodca Impéria nikdy neprejavil demokratického ducha. Bol to on, kto proti vôli svojich poradcov a spolupracovníkov navrhoval tie najbrutálnejšie a najkrvavejšie riešenia pre politicko-vojenské krízy. Či už to bola jeho túžba hromadne splynovať irackých civilistov, túžba hromadne splynovať nemeckých civilistov alebo jeho rozhodnutie brutálnym násilím potlačiť odpor proti britskej okupácii v Indii, Keni a Malajzii. Každé toto rozhodnutie ukazuje skôr na jeho skryté sadistické sklony diktátora, na hony vzdialeného skutočnému demokratickému uvažovaniu.

Po tretie. Churchill nemohol byť nikdy bojovníkom za slobodu a nezávislosť ľudí. Táto lož povojnovej propagandy je výsmechom všetkým tým desiatkam porobených národov, ktoré Churchill počas svojho vládnutia držal železnou päsťou pod nadvládou britskej koruny. Mal na svedomí životy milióny civilistov a osobne zastával názor, že okupácia či zaberanie cudzích území "nadradenou rasou" na úkor ostatných národov je úplne v poriadku. Vyzdvihovať Churchilla nad Hitlera je nezmysel. Obaja politici sa primárne starali o osudy svojich ríši a svojich rás. Obaja sa pozerali na politiku z praktického hľadiska. Obaja zastávali politicky nekorektné názory, obaja nenávideli komunizmus. Obaja urobili rad kontroverzných rozhodnutí. Churchill napriek tomu dnes na rebríčku popularity zaberá vysokú priečku. Vďaka cielene zmanipulovaným faktom, ktoré takmer 70 rokov šíri povojnová propaganda. V čele s jeho oficiálnym životopiscom, britským spisovateľom židovského pôvodu, Martinom Gilbertom.

Ako náhle však tejto propagande nastavíme zrkadlo, falošný závoj humanistu a demokrata spadne, a ukáže sa nám skutočná tvár bezcitného masového vraha so sadistickými sklonmi. Ak sa dnes niekto snaží kriminalizovať prejavy Hitlera, mal by v rámci spravodlivosti a túžbe po rovnosti kriminalizovať rovnakou mierou aj prejavy Churchilla. Obaja štátnici sa vo všetkých dôležitých bodoch zhodujú. A nakoniec - nemožno predsa vylúčiť podozrenie, že Hitler svoju ideológiu mohol čerpať práve od vtedy už slávneho politika Veľkej Británie, ktorú Hitler veľmi obdivoval, a ktorú považoval za vzor budúcej nemeckej ríše.

zdroj: nassmer.blogspot.sk

http://voltaire.netkosice.sk/index2.html