Pravdivý príbeh solúnskych bratov
- Podrobnosti
- Speciály CFP! / Téma týdne|
- 7. červenec 2013|
- Jozef Krško|
- 4832 x
Keď v čase príchodu Konštantína a Metoda do strednej Európy sa niektorý náčelník chcel vydať na zboj - lúpiť, vraždiť, znásilňovať, podmaňovať si územia s vidinou dlhodobého daňového príjmu - najlepšie bolo, keď to urobil pod znamením kríža. Pokresťančovanie bolo medzi vtedajšou európskou spoločenskou elitou prijateľným ospravedlnením hocičoho. Povedané slovami profesora Matúša Kučeru (Stredoveké Slovensko), „kto sa v tom čase dal na výboj do okolitých krajín a nemal na to pápežov súhlas, toho považovali za obyčajného zbojníka a zlodeja. Ak však dostal pápežovo požehnanie, pokojne vystupoval ako »kresťanský kráľ«, ktorý sa podujal šíriť kresťanstvo v susedných pohanských krajinách, pričom vôbec neprekážalo, že sa to dialo ohňom a mečom".
Moravský Rastislav po nástupe na vladársky stolec po Mojmírovi (zjednotiteľovi Veľkej Moravy) nehľadal niekoho, kto by do jeho ríše priniesol kresťanskú vieru. Naopak, potreboval človeka, ktorý by postavil hrádzu pred franskými kresťanskými misionármi, ktorí do krajiny prúdili už minimálne niekoľko desaťročí. (Podľa archeológov bol murovaný kostol v Nitre postavený niekedy okolo roku 828, pričom bolo zvykom, že murovaný kostol sa staval až po tom, čo potreby prevýšili možnosti drevenej stavby. Dodajme, že solúnski bratia prišli na Moravu až roku 863, teda takmer dve generácie po postavení spomínaného murovaného kostola...) Rastislavovi robili starosti predovšetkým franskí misionári, ktorí prichádzali v čoraz hojnejšom počte a reprezentovali záujmy nebezpečného a rozpínavého suseda.
Rastislav vedel, že ak má krajina na medzinárodnom bojisku prežiť, musí sa stať kresťanským subjektom - samostatnou cirkevnou jednotkou; potrebuje vlastného slovanského kresťanského biskupa. A ak ho nezíska, bude len otázkou času, kedy mladú ríšu zhltnú. Buď Frankovia, ktorí si na to misiami už vytvárali predpoklady, alebo časom niekto iný.
Rastislav dobre poznal pozadie starostlivosti Bavorov o „spásu duší" slovienskeho ľudu. Preto sa najskôr obrátil na rímskeho pápeža (roku 861) a žiadal ho o vyslanie biskupa s pôsobnosťou pre Moravu. Keď mu pápež (majúc zrejme na zreteli predovšetkým záujmy Frankov a rodiacej sa Východofranskej ríše) nevyhovel, Rastislav sa s podobnou žiadosťou obrátil na konkurenčné kresťanské centrum - na byzantského panovníka Michala III. Ako všetci vieme, byzantský cisár prijal kompromisné riešenie a v spomínanom roku 863 poslal na Veľkú Moravu nie biskupa, ale „len" vzdelancov Konštantína a Metoda.
Pre jeho objasnenie je znova potrebné pátrať nie v náboženských otázkach, ale v materiálnych záujmoch tak byzantského cisárskeho dvora ako aj rímskej biskupskej kúrie. V čase, keď Rastislavovi vyslanci cestovali do Byzancie sa totiž už začali písať prvé kapitoly budúcej hlbokej krízy medzi Konštantínopolom a Rímom. Nebola ešte taká rozvinutá, aby pozorovatelia mohli vycítiť, že zhruba o dvesto rokov vyvrcholí vzájomnými exkomunikáciami a ešte neskôr vojnami a masovým vraždením (napríklad roku 1204 západokresťanské križiacke vojsko brutálne dobylo a vyplienilo východokresťanský Konštantínopol, čím v podstate otvorilo dvere islamizácii časti Európy). Napätie však už bolo badať. Rím tvrdo útočil na osobu, ktorá mala v organizovaní misie Konštantína a Metoda na Veľkú Moravu hrať významnú úlohu.
Dajme v naznačenej súvislosti slovo Andrejovi Škovierovi (Svätí slovanskí sedmopočetníci): „Cyrilo-metodská misia prišla na Veľkú Moravu hájiť politické záujmy Byzantskej ríše, treba mať na zreteli, že to bola misia vyslaná cisárom, a je jasné, že aj v cirkevnej oblasti bolo ich poslaním hájiť a šíriť záujmy byzantskej cirkvi; ťažko si teda predstaviť, že by v politickej oblasti misia hájila záujmy Byzantskej ríše a v oblasti cirkevnej záujmy Frankov, resp. Ríma. Štát a cirkev boli v Byzancii silne previazané. Záujmom cisárskej misie by rozhodne skôr zodpovedalo použitie byzantského obradu než latinského. Rovnako zo strany kniežaťa Rastislava sa javí byzantský obrad ako logickejšie a vhodnejšie riešenie - Rastislav sa potreboval vymaniť zo sféry vplyvu franskej cirkvi, čomu by prijatie byzantského obradu výrazne pomohlo. Rastislav sa dokonca asi chcel dostať pod byzantskú cirkevnú jurisdikciu, keďže si v Konštantínopole pýtal biskupa: ...»pošli nám teda, vladár, takého biskupa a učiteľa.«"
Podľa zachovaných prameňov (legiend) začali misionári na plnení úlohy pracovať hneď po jej prijatí. Je zrejme osobná zásluha Konštantína či Metoda, možno oboch, že - úprimne predchnutí ideálmi raného kresťanstva (k tomuto fenoménu sa ešte vrátime) - chceli zaviesť do bohoslužobnej liturgie slovanský jazyk. Postupne vytvorili nové písmo hlaholiku a na základe macedónskeho nárečia prvý spisovný slovanský jazyk! Revolučný čin mal pokračovanie. Do staroslovienčiny preložili byzantské zákonníky, liturgické texty - položili základy pôvodnej slovanskej literárnej tvorby. Jazyk pritom neváhali obohacovať o moravské prvky a o slová už skôr preložené zo starej hornej nemčiny.
Bratia vykonali veľa v prospech našich predkov (hoci veľká časť z nich to ešte netušila a búrila sa - predovšetkým proti novému náboženstvu). Nič však nie je len biele či čierne. Revolučný prerod spoločnosti prinášal do života bežných ľudí aj negatíva. Dokumentujme to na príklade švagrovského manželstva. Azda všetky ľudské kmene prešli podobným vývojom. Muži sa v historických časoch stávali obeťou častých vojen, boli nedostatkovým „tovarom". Ak malo spoločenstvo prežiť, bolo potrebné zriadiť niečo ako inštitút švagrovského manželstva. Poznáme ho trebárs aj zo Starého zákona. Biblický Onán musel podľa obyčajov (ktoré sa dostali do spisov) vojsť do postele k žene nebohého brata ako „švagor", uzavrieť „s ňou povinné manželstvo" a tak „vzbudiť" potomstvo. Aj podľa staroslovanských zákonov mal žijúci brat povinnosť postarať sa o rodinu nebožtíka - ženu a deti - a ponúknuť švagrinej manželstvo. Aj takto vznikalo viacženstvo. Nie z rozkoše, ako by si mohol myslieť súčasník. Nové veľkomoravské zákony to však zakazovali. Zákon sudnyj ljudem nepoznal zľutovanie a kompromisy: „Kto má dve manželky, nech vyženie tú, ktorú si vzal neskôr, aj s deťmi. Potom nech ho zbičujú a kajá sa sedem rokov." (Už vtedy sa v „zápale boja s pohanstvom" začal presúvať majetok do lona cirkvi: „Každá dedina, v ktorej sa konajú obety alebo prísahy pohanské, nech je odovzdaná Božiemu chrámu so všetkým majetkom, ktorý patrí pánom v tejto dedine." Alebo: „Vojaci, ktorí boli zajatí a zapreli svoju kresťanskú vieru, sa pri návrate do svojej krajiny a k svojmu občianskemu právu majú odovzdať cirkvi.")
Celkove solúnski bratia šírkou záberu oveľa prevýšili pôvodnú objednávku Rastislava. Nesplnili však jeho hlavné očakávanie - nepriniesli samostatnú cirkevnú provinciu a nezávislú pozíciu štátu. Ba situácia sa ešte skomplikovala.
Príchodom bratov sa totiž neskončila činnosť západných misionárov. Naopak, vyburcoval ich k zvýšenej aktivite. Jednotlivé skupiny mali vlastné záujmy a predstavy, ako ich dosiahnuť. Robili si prieky. Hľadali zámienky, ako konkurenta znevážiť. Namiesto potrebného pokoja a zdania, že ríša je „za vodou", teda „pokrstená", situácia vyvolávala medzinárodnú pozornosť. Jednou zo zámienok bol bohoslužobný jazyk.
O nadvládu sa usilujúci Rím či Konštantínopol nemali záujem šíriť iné liturgické jazyky ako latinčinu resp. gréčtinu (východní kresťania však boli inojazyčnosti otvorenejší, rešpektujúc tak aj stav zdedený z antiky). Zdá sa, že zavedenie slovanského jazyka do liturgie bola vlastná iniciatíva Konštantína a Metoda. Nuž a práve to sa ukázalo ako Achillova päta ich úsilia. Pre západné kresťanstvo, usilujúce sa o nadvládu nad svetom, bolo prihováranie sa k bohu v inom ako latinskom jazyku ťažkým hriechom. Západokresťanskí - predovšetkým nemeckí - misionári zneužívali Konštantínom a Metodom umožňovanú komunikáciu s bohom v slovanskom jazyku. Upozorňovali na ňu ako na jasný dôkaz herézy. Dožadovali sa, aby Rím zasiahol.
Pozvanie z Ríma, hoci išlo o pozvanie „na koberec", prišlo bratom, ktorí sa rozhodovali, čo robiť, vhod.
Metodovi a Konštantínovi (ktorý medzitým v Ríme prijal meno Cyril a krátko po tom umrel) bolo v podstate jedno, podľa akého obradu sa modlia k bohu. Záležalo im na inom. Nie všetci však mali na vec rovnaký názor.
Nemecká katolícka cirkev bola na „spáse" slovanských duší tak zainteresovaná, že neváhala Metoda na jeho spiatočnej ceste na Moravu zlapať, mučiť, postaviť pred cirkevný súd a odsúdiť na doživotie... Koceľ a Svätopluk intervenujú u pápeža a až na jeho naliehanie (to už na stolci sedel Ján VIII.) sa Metod po dvojročných útrapách (pobyte na úrovni chytenej zveri v hlbokej jame či kláštornej kobke) dostáva na slobodu. Na Morave sa chopí úradu biskupa.
Žiaľ, náklonnosť Ríma mnohojazyčnej oslave boha dlho nevydržala.
K rímskej cirkvi sa pridáva aj Svätopluk. Kým západná všeobecná cirkev má záujem predovšetkým na materiálnych statkoch a toleruje šľachte laxný prístup k dodržiavaniu cirkevných pravidiel, Metod má naopak vysoké morálne nároky a vládcov často napomína, čo sa im, samozrejme, nepáči. Okrem toho sa zdá, že Svätopluk sa chcel čím skôr stať takým vladárom, akých svojho času poznal na západe. Nechcel, aby bolo vidieť, že mu „slama trčí z čižiem" a v tejto súvislosti mu zrejme bola milšia latinčina ako slovanský jazyk.
Vplyv všetkých spomínaných síl (hegemonizmus Ríma, mamonárstvo a bezzásadovosť franskej cirkvi, roztopašnosť a pýcha slovanskej šľachty na jednej strane a principiálnosť Metoda a jeho žiakov a ich priľnutie k slovanskému ľudu na druhej strane) vyúsťuje do tragédie.
Stovky Metodových žiakov a nasledovateľov - vraj nahých a v mrazivom vetre - hnali vojaci krajinou. Časť sa uchytila v Bulharsku, ďalšiu (asi dvesto duchovných) mali doviesť do Benátok a chceli predať moslimom za otrokov (vykúpil ich vraj vyslanec byzantského cisára). Materiálne zvyšky cyrilo-metodskej slovanskej kultúry na území veľkej Moravy skončili v ohni a v rozvalinách.
Bez podielu Svätopluka na týchto skutkoch by to nebolo možné. Ťažko dnes posúdiť, do akej miery sa na likvidácii cyrilo-metodského dedičstva podieľal z vnútorného presvedčenia a do akej z donútenia vonkajšími okolnosťami. V každom prípade „Metodova strana" videla vec jednoznačne. Podľa jej odkazu bol Svätopluk „celkom tupý... nerestnou rozkošou zbavený rozumu".
Náš svet je plný paradoxov!
V Ústave má Slovensko zakotvené cyrilo-metodského duchovné dedičstvo, a pritom na Bratislavskom hrade, vraj ako symbol štátnosti, sedí na koni spolulikvidátor tohto dedičstva...
Dielo Konštantína a Metoda i pamiatka naň žilo najmä vo východných kresťanských cirkvách. Časť ich práce sa neskôr pretavila do cyriliky a azbuky, ktorú používajú aj Mongoli. Pravoslávne cirkvi si odkaz Konštantína a Metoda pripomínajú nepretržite. Slovanské pravoslávne cirkvi tak robia 24. mája (súvislosť s príchodom solúnskych bratov na územie Moravy, ktorý mal byť „na jar roku 863").
Ojedinele sú zaznamenané niektoré pripomienky na solúnskych bratov aj na území Slovenska, pravdepodobne v súvislosti s byzantskými mníchmi (neskôr nazývaní baziliáni). V Česku a na Morave i na úrovni katolíckych biskupov (od štrnásteho storočia). Zmienok o bratoch pribúdalo úmerne s rastom zabúdania podstaty ukončenia ich existencie v regióne.
Piaty júl nemá ku Konštantínovi či Metodovi žiaden priamy vzťah (alebo má ho taký istý ako väčšina bežných dní v roku). Má vzťah s iným čiernym dňom katolíckej cirkvi...
Poďme však po poriadku a vráťme sa na začiatok akceptovania solúnskych bratov Rímom...
Zásadnému obratu Vatikánu vo veci Cyrila a Metoda predchádzala iniciatíva Márie Terézie. Na základe jej žiadosti pápež Pius VI. roku 1777 nariadil sláviť 14. marca vo všetkých kostoloch monarchie liturgickú spomienku na solúnskych bratov.
Pri príležitosti osláv tisícročnice príchodu byzantskej misie (1863) požiadal olomoucký arcibiskup Friedrich Fürstenberg pápeža Pia IX. o zmenu termínu osláv. Navrhoval 5. júl. Argumentoval nevhodným marcovým počasím a pôstom. Ako však predpokladajú viacerí autori (trebárs Martin Votruba, Holiday date, University of Pittsburgh), zmena bola s Vatikánom konzultovaná už skôr a skrývalo sa za ňou čosi podstatnejšie ako počasie. Obe strany, zdá sa, sa rýchlo zhodli na potrebe „vybiť klin klinom". Za riekou Moravou sa totiž množili spomienkové akcie na disidentského kňaza Jána Husa ako symbol protihabsburskej opozície. A s tým bolo treba čosi robiť! (Hus sa okrem iných „hriechov" dopustil aj toho, že i on sa veriacim prihováral v materinskej reči.) Umiestnením osláv solúnskych bratov na piateho júla sa mala oslabiť sila šiesteho júla (v ten deň roku 1415 v Kostnici upálili Jána Husa)...
Už napísané vzbudzuje v človeku odpor. Opýtajme sa však ešte inak. Nezaslúžili by si solúnski bratia od nás toľko slušnosti a úcty, aby sme si pripomínali ich dielo v termíne bezprostredne s nimi zviazanom? Neboli by oni sami nespokojní, že ich odkaz - vzhľadom na rovnako úprimnú vieru solúnskych bratov i Husa v podobné ideály - sa vlastne zneužil na boj s podstatou tohto odkazu? Do značnej miery spoločného odkazu?
Paradoxom je aj to, že oslavy organizované rímskou cirkvou predbehli vývoj v nej samej. (Tento paradox spochybňuje úprimnosť organizovania osláv už od devätnásteho storočia.) Lebo napriek tomu, že Vatikán oslavy protagonistov božích služieb v slovanskom jazyku režíroval desaťročia, súbežne s oslavami až do polovice dvadsiateho storočia (do Druhého vatikánskeho koncilu v rokoch 1962-1965) používanie národných jazykov v katolíckych kostoloch potláčal! Kňazi vykonávali obrady v latinčine. Až po roku 1965 sa katolícka cirkev dostala na tú úroveň, o ktorú sa solúnski bratia usilovali pred vyše tisíc rokmi!
* * *
Väčšina dedičstva po Konštantínovi a Metodovi sa síce nenávratne stratila a násilne prerušený proces chýbal a nezvratne bude chýbať, ale na mieste ríše, ktorú obaja bratia chceli pozdvihnúť, vzniklo viacero vyspelých národov. Nakoniec je teda takmer všetko tak, ako malo byť. Až na tú cestu.
Komentáře
Facebook komentáře
Nejčtenější za poslední týden
- Putin o "útoku" na Evropu aneb Co žádná česká televize neodvysílá...
- Strašidelná scéna se žlutou a oranžovou oblohou v Řecku – Nevysvětlitelný prach „ucpává“ dokonce i klimatizace
- Ruská reakce na rozšiřování NATO: Severozápad bude bránit nová raketová brigáda
- Prof. Peter Stanek s Dr. Josefem Skálou - "elitám" chaosu a zkázy dochází dech
- Americká reakce na ruskou, jadernou výstrahu „MONOLITH“:
- NOUZE – Kód „MONOLITH“ na ruských ponorkách: Ruské ponorky byly převedeny do fáze připravenosti odpálit balistické rakety