Ústup demokratického étosu a hrozba nového barbarstva

Podrobnosti

Speciály CFP! / Svět kolem nás|

7. prosinec 2009|

Peter Vittek|

5372 x

Slavoj Žižek v eseji Ako začať od začiatku hovorí, že revolučné obdobie sa v 20. storočí skončilo fakticky v roku 1968. Pre „druhý svet" studenej vojny nádej na demokratické usporiadanie vyprchala zrejme už v roku 1922, len pár rokov po revolúcii, keď sa boľševici rozhodli prijať NEP. Paternalizmus strany tak dostal prednosť pred podporou sovietov, v ktorých sa skrýval demokratický potenciál. Proces koncentrácie moci v rukách straníckeho politbyra znepokojoval Lenina natoľko, že navrhol vytvoriť Ústrednú kontrolnú komisiu, ktorá by od neho bola politicky nezávislá. Žižek si kladie otázku, či sa Lenin pred koncom svojho života podľa vzoru liberálnej tradície nepokúšal vytvoriť systém delenia moci, aby sa ZSSR vyhol stalinizácii.

Delenie moci sa neuskutočnilo, koncentrácia moci prebehla, a výsledok bol pre demokraciu katastrofálny. Západu naopak vývoj po druhej svetovej vojne priniesol bezprecedentnú demokratizáciu verejného života. Univerzálnosť tejto formy demokratického kapitalizmu sa ale končila na hranici USA - Mexiko a pri európskej železnej opone. Jeho skutočný univerzalistický potenciál je veľmi pochybný, keďže svoju „obdivuhodnosť" dotoval vyvážaním vlastných negatív do svojich (od šesťdesiatych rokov údajne bývalých) kolónií. Okrem toho do roku 1989 pôsobil „socialistický" blok ako korektív sociálno-darvinistických tendencií, ktoré si so sebou kapitalizmus nesie od svojich počiatkov. V tomto geopolitickom rámci sa emancipačným silám podarilo demokratický étos v tzv. prvom svete hegemonizovať. V krajinách sovietskeho impéria sa po spustení perestrojky na kratučký čas udialo to isté - celé obdobie jeho rozkladu a zopár okamihov po ňom sa odohrávalo takmer výhradne v duchu demokratizácie spoločnosti.

Po roku 1989 sa procesy konzervatívnej kontrarevolúcie, ktorá nastúpila po porážke revolučného záchvevu z roku 1968, začali prehlbovať a zrýchľovať. Vo verejnej diskusii začali získavať stále väčší priestor elitárske politické koncepcie. Nikto z politickej elity dnes nehovorí o priamej demokracii, zamestnaneckých radách, miestnych radách, ekonomickej a politickej subsidiarite či zvyšovaní participácie občanov na politickom rozhodovaní - teda o témach, o ktorých sa v roku 1968 celkom bežne diskutovalo. V bývalých sovietskych satelitoch bol ústup od demokratického étosu až príliš viditeľný, keďže jeho nástup a úpadok od seba delí približne len desiatka rokov. Ľavica, stojaca kedysi na čele demokratizačného projektu, sa ocitla v kríze. Jej konzervatívnej vetve, ktorú tvoria predovšetkým nereformované stalinistické a časť sociálnodemokratických strán, akýkoľvek demokratizačný potenciál chýba. Projekt sociálnej demokracie sa v mnohých krajinách odcudzil myšlienkam zakladateľov, fatálne zlyhal a pod heslom tretej cesty začal presadzovať antiemancipačnú politiku. Liberálna ľavica je roztrieštená. Dlhoročná tradícia kritiky kapitalizmu odhalila množstvo rôznych foriem nerovnosti a demokratických deficitov a tým privolala k životu záľahu emancipačných hnutí. V nich demokratický étos prežíva a samotné sú názornou ukážkou toho, akú pestrosť životných štýlov by ľuďom ponúkla skutočná sloboda a demokracia. Radikálne demokraticky koordinovaný spoločný odpor týchto hnutí proti decivilizácii, ktorý vyrástol na základoch stretnutia Svetového sociálneho fóra v Porto Allegre a bojov v Seattli, Prahe a Janove (a ktorý vlastne nemá žiadne ostré kontúry), je však pre globálnu efektívne spolupracujúcu antidemokratickú hyperburžoáziu stále príliš slabým protivníkom.

Zdesenie z postupnej likvidácie liberálno-kapitalistickej demokracie zväčša vyvoláva zúfalé výkriky o novom nástupe fašizmu. Vhodnejšie by bolo hovoriť o novej barbarizácii spoločnosti. Neofašisti sú len jedným z viacerých antidemokratických prúdov v spoločnosti. Nový barbarský svetový poriadok, ktorý zatiaľ z rozkladajúceho sa neskorého kapitalizmu vyrastá, môže čerpať z viacerých decivilizačných politických koncepcií a úspešne ich synkretizovať.

Dichotómia barbarstvo/civilizácia odkazuje na ochotu kultúrnych, ekonomických či politických elitárov používať pri spravovaní spoločnosti násilie. V konkrétnych rozhodnutiach sa prejavuje podporou rôznych foriem elitárskeho paternalizmu a odmietaním širokej demokratickej občianskej participácie. Paternalistické opatrenia vytvárajú pevné spoločenské hierarchie a upierajú veľkým častiam verejnosti možnosť spolurozhodovať o vlastnom osude. Elitári ich dokážu v rôznych invariantoch efektívne spájať. Legitimizáciu nadvlády zabezpečuje hegemonizačný diskurz, v rámci ktorého si „nadľudia" skupinovo pripisujú pozitívne vlastnosti a „tým druhým" vyhradzujú negatívne. Zdravý rozum by nás však mal pred takouto esencializáciou ľudských vlastností varovať - pripisovanie rovnakých vlastností všetkým členom obrovskej heterogénnej spoločenskej skupiny (dobrým príkladom je miliarda moslimov v islamofóbnom diskurze) odhaľuje predovšetkým neschopnosť povzniesť sa nad zjednodušujúcu elitársku ideológiu. „Tí druhí" sú pre slabomyseľnú klasifikáciu, ktorej pseudopravdivosť podporujú a zosilňujú paternalistické opatrenia, vystavení procesu dehumanizácie a násiliu.

Zygmunt Bauman v práci Modernita a holocaust upozorňuje, že súčasné formy barbarstva sa od predmoderného líšia. Inštrumentálna racionalita, ktorá nás v období moderny doviedla k rozsiahlej centralizácii, industrializácii a byrokratizácii spoločnosti, sa odštiepila od etiky, znejasnila hranice zodpovednosti a začala produkovať sociálnu vzdialenosť (jej funkciou je neľudskosť, ku ktorej nie je potrebná zvláštna osobnostná výbava, stačí legitimizácia autoritou a sociálna vzdialenosť potenciálnej obete). Každý z nás sa tak ľahko môže stať súčasťou vražednej mašinérie a podieľať sa na dehumanizácii celých sociálnych skupín alebo genocíde - nie je nutné zobrať do ruky zbraň, netreba odchádzať zo svojej kancelárie... Zákazník firmy Shell sa podieľa na vraždení, ktoré táto korporácia pravidelne opakuje v odbojných komunitách, zamestnanec daňového úradu v Birminghame sa podieľa na vraždení nevinných Iračanov či Afgancov, atď. Modernita nie je dostatočnou podmienkou na realizáciu priemyselne organizovanej genocídy, je však podmienkou nutnou. Bezprostredným spúšťačom decivilizácie a genocíd sú priaznivci a obete elitárskych ideológií, ktorým sa podarí ovládnuť alebo vytvoriť mocnú a nekontrolovateľnú hierarchickú spoločenskú štruktúru.

Najviditeľnejším zdrojom moderného barbarstva je dnes, rovnako ako v celých ľudských dejinách, ideológia kultúrnej nadradenosti. „Správne" mysliaci príslušníci vyvolenej rasy, národa, etnika, sexuálnej orientácie, rodu alebo kultúrneho okruhu si uzurpujú právo ovládať nárokované územie a unifikovať ho podľa vlastných predstáv. Výsledkom môže byť jedine proces decivilizácie a likvidácia demokracie - nárast násilia na „tých druhých" v rozsahu od represie po genocídu. Impulzom k nástupu barbarstva a decivilizácie je aj viera v doktrínu „ekonomickej slobody" (t. j. uprednostnenie práva kapitálu na reprodukciu pred akýmikoľvek inými hodnotami). Všade, kde dostala priestor, vytvorila veľké skupiny vylúčených, rozbila sociálnu kohéziu, likvidovala vzdelanosť, kultúrne a prírodné hodnoty a pripravovala ľudí o ich práva. Jej priaznivci dokážu zájsť až tak ďaleko, že odmietajú postihovať znásilňovanie žien alebo otrokárstvo.

Po vypuknutí súčasnej krízy kapitalizmu sa začali ozývať hlasy, ktoré pred paternalizmom kapitálu uprednostňujú paternalizmus štátu či nadnárodných inštitúcií. Niektorí neokeynesiánski ekonómovia napríklad tvrdia, že problémy bankového sektora má vyriešiť jeho zoštátnenie. Príliš silný centralizovaný štát, v ktorom nefungujú žiadne relevantné mechanizmy kontroly moci, je ale tiež nebezpečná hierarchická štruktúra. A dejiny sú plné dôkazov o tom, aké barbarstvo je možné s jeho pomocou vyprodukovať.

Ako teda začať od začiatku? Skutoční demokrati dnes znova musia vytvárať „ostrovčeky pozitívnej deviácie." V ">Argentíne, Mondragone, Barcelone, Christianii či Zaježovej je táto stratégia dlhodobo úspešná. Princípy samosprávy a participácie, ktoré tieto ostrovčeky dôsledne aplikujú, patria k základným demokratickým princípom. Popri vytváraní demokratických samosprávnych štruktúr však netreba zabúdať na „krotenie" hierarchických centralizovaných štruktúr, ktoré splodila moderna. Centralizáciu a nepotrebné hierarchie môže odstrániť dôsledné presadzovanie princípov radikálnej politickej a ekonomickej demokracie a subsidiarity (demokratizácia v žiadnom prípade nemôže zastať pred bránami korporácií). Šéfov, politikov a byrokratov, čiže mocenské elity ako také, ani mamutie hierarchické štruktúry zodpovedné za ich premnoženie spoločnosť na prežitie nepotrebuje. Demokratická revolúcia musí prebehnúť zdola, postupnou premenou spoločenského pradiva, a nie výmenou pánov. A alternatívou k nej je len barbarstvo.

Převzato z Le Monde Diplomatique JTT

Komentáře