Facebook Twitter RSS

O CFP!  | 

ads

Hranice a obranné zóny Spojených štátov európskych


  • EU_3
Onedlho príde chvíľa, keď aj oficiálne vyhlásia Spojené štáty európske (SŠE). Samozrejme sa znovu neopýtajú ani členských krajín ani národov. Okrem menej očividných vecí to má viac, veľmi ľahko viditeľných znakov.

1. Ostrá zmena v smerovaní západnej propagandy. Západný hlavný mediálny prúd (mainstream) predtým ospevoval necentralizované hospodárstvo a pri každej príležitosti zdôrazňovali, že štát nesmie zasahovať do ekonomiky.

 

Malo to viac významov, ale predovšetkým pomocou prispôsobenia domácich médií hlavným princípom určeným medzinárodnými médiami chceli dosiahnuť, aby obyvateľstvo legalizovalo odbúravanie národných štátov. V tejto oblasti bola propaganda obzvlášť silná, pretože všetky podmienky vstupu do EU, ochota na odbúranie národného štátu a ekonomické podmienky sú definované v tomto smere. Obyvateľstvo by to takto, v tejto forme nepodporilo, preto bolo treba dať odsúhlasiť, že štát nesmie hovoriť do ničoho a všetko pôjde samo od seba. Liberalizácia, deregulácia, privatizácia (dezorganizácia, neporiadok, voľné rabovanie) sa stali hlavnými princípmi. Keďže vo všetkých členských krajinách úspešne uskutočnili deštrukciu všetkých pozostatkov národného štátu, proces vstúpil do ďalšej fázy, podľa ktorej v európskych mainstreamových médiach nastal ostrý zvrat. Nový smer je: jednotné riadenie vo všetkých oblastiach, centralizácia a koncentrácia súkromného kapitálu. Samozrejme to už netreba chápať v rámci národných štátov, nová vlna oblbovania je potrebou jednotného európskeho štátu. Nech je nová vlna krízy umelo vyvolaná alebo nie, využíva sa len pre tento jediný cieľ. Presvedčiť ľudí, že väčšie znesie viac a že v súčasnej ekonomickej situácii jediný rozumným riešením centralizovaný európsky štát. Preto sa hlavný prúd médií začal zaoberať myšlienkami kolapsu – pretože väčšina ľudí je ochotná si vybrať to menšie zlo.

Táto propagandistická vojna je praktickým ekvivalentom tej lži slobodomurárskych politikov, že „členské krajiny sa musia samy rozhodnúť”.

2. Geopolitické pomery. Aj keď na prvý pohľad až tak nebije do očí, ale súčasné vojny sa nevedú iba pre ukradnutie potrebných zdrojov, ale majú aj obrannú úlohu. Pozrime sa na mapu Európy a predstavme si jej hranice. Kde sú dnešné hranice a kde by boli hranice SŠE? Zrušenie hraníc doteraz nemalo trvalý charakter, členské krajiny únie sa oddeľovali od seba. Medzinárodné vztahy tiež fungovali v dvoch dimenziách: jedna bola pozostatkom predchádzajúceho stavu – vlastná zahraničná politika členských krajín – a druhou bola zahraničná politika prevedená mašinériou únie. Vyhlásením SŠE by sa táto situácia zmenila od základov. A ktoré by boli susednými krajinami? Ak prejdeme mapu od západu na východ, tak uvidíme nasledujúce krajiny: Alžírsko, Lýbia, Egypt, Izrael, Sýria, Turecko. Záhadným spôsobom krajiny susediace so SŠE sú takmer výlučne krajiny, ktoré buď už majú sionistickú vládu alebo nedávno prebehla, respektíve prebieha nejaká úžasná demokratická premena a oslobodenie ľudu spod hroznej tyranie. Rozumiete? Kaddhafi vytvorením nezávislej Afriky sa stal pre nich už príliš nebezpečným. Preto NATO už pol roka zhadzuje zbrane odporcom lýbijskej vlády ale keďže to nebolo dosť efektné, NATO samo obsadilo tie územia, ktoré sú preňho zaujímavé. Tými sú: miesta, kde je rafinéria alebo iný dôležitý zdroj, miesta, ktoré sa môžu stať hospodárskym centrom novej vlády a miesta, ktoré by mohli byť prístavom cudzej flotily v tesnej blízkosti SŠE, keby zostali v rukách susednej krajiny. Napríklad na Stredozemnom mori. Prečo asi chceli vytlačiť ruskú vojenskú prítomnosť zo Stredozemného mora? Pre aký účel sa buduje jednotný protiraketový systém? Všimnime si: NATO v Lýbii obsadilo skoro výlučne mestá nachádzajúce sa na pobreží Stredozemného mora. A aká je situácia v Alžirsku alebo aj v Sýrii? Prečo sú tieto krajiny v centre udalostí? Za tými susednými krajinami sa už začína moslimský svet, kde sa veci nedejú podľa pravidiel západu.

Hranice a obranné zóny Spojených Štátov Európskych

NATO a média

Pomocou plánu vybudovania SŠE sa dá ľahšie pochopiť fungovanie západnych médií, vrátane našich domácich. O zápanych masových informačných orgánoch bude výstižnejšie, ak ich nazveme masovými dezinformačnými orgánmi. Cieľom západnej mediálnej mašinérie je spevnenie a zjednotenie západného hospodárskeho, vojenského a politického systému. Zmeny prevedené v systéme vzdelávania smerujú k tomu istému. Všimnime si, že človek vychovaný v západnom edukačnom systéme si nedokáže predstaviť iný politický systém ako demokráciu. Princíp rovnosti a demokratické usporiadanie sú vo všetkých oblastiach prezentované, ako jediná pozitívna možnosť, pričom historické skúsenosti by hovorili skôr o opaku. Pravda je taká, že demokratický systém je jediný, ktorý umožňuje, aby sa organizácie aj jednotlivci bez charakteru a ideológie dostali k moci. Keďže niet k čomu prirovnávať, je najjednoduchšie ovplyvniť tieto organizácie a jednotlivcov a držať ich pod priamou alebo nepriamou kontrolou. Takto sa demokratický systém stane najvhodnejším na to, aby sa nejaká krajina dala riadiť s čo najmenším počtom začlenených osôb čisto pomocou pridania a odobratia materiálnych výhod. Demokratický systém je preto najľahšie organizovateľným politickým systémom západnych materialistických spoločností. Podporu mu poskytujú západný mediálny systém a masové vzdelávanie.

Všetky prvky západných médií sprostedkujú tú myšlienku, že demokratická spoločnosť sa má považovať za vyspelú a slobodnú, a všetky ostatné sú barbarské a primitívne, ktoré skôr či neskôr budú musieť prejsť transformáciou k demokracii. Táto myšlienka sa hlboko zakorení a masy prijmú, keď NATO obsadzuje územia, pretože to hodnotia ako nejaký nutný zásah. Kvôli usmernenosti myšlienok más nespočetne veľa ľudí dospeje k názoru, že bez zásahu NATO by osud podmanených národov bol oveľa neznesiteľnejším a je to len nutné zlo k vybudovaniu neskoršej lepšej situácie. Títo ľudia si to myslia úplne úprimne, čo zaistí politickú a ekonomickú stabilitu západného systému. Z tohto dôvodu NATO má splnomocnenie na agresiu proti demokratickým aj nedemokratickým režimom, ktoré nie sú pod západnou kontrolou bez toho, aby to vyvolalo spoločenské napätie v zázemí.

Keďže masové vzdelávanie a mediálny aparát neumožnia aby sa spojili pozitívne hodnoty so spoločenskými systémami, ktoré nemožno považovať za demokratické, obyvateľstvo vidí východisko zo všetkých problémov v rámci demokratického systému a teda je ho možné držať pod kontrolou. Demokratický systém je dokonalým pasívnym systémom, ktorý nie je vhodný na precízne riadenie a rýchle rozhodnutia, preto obyvateľstvo prijímaním demokratického systému prijme aj to, že spoločnosť ako celok je v bezmocnom stave.

Masové média podávajú kolonizáciu potrebnú pre vybudovanie obrannej siete SŠE, ako keby dochádzalo k dávno očakávaným pozitívnym zmenám, ktoré OSN a NATO vykonajú viac-menej z núdze a nie ako akt presadzovania vlastných záujmov. Momentálne výsledok revolúcií v severnej Afrike a na Blízkom Východe rozhodujú o osude Európy, pretože ak sa tieto procesy budú vyvíjať podľa slobodomurárskych záujmov vytvoria sa ekonomické a vojenské podmienky jednotného európskeho štátu, čo načrtváva temnú budúcnosť pre každý európsky národ, pretože tento štát už nestojí po spoločným vedením európskych národov ale jeho sociálnu a ekonomickú politiku určujú slaboduché slobodomurárske ideje a presadzovanie sionistických záujmov.

Počas vojen NATO prvým prejavom, ktorý bije do očí je, že západné média jednoducho bezuzdne sprostedkujú lži pre obyvateľstvo. Tým sústreďuje rozmýšľanie obyvateľstva na prijímanie masových vrážd spáchaných silami NATO, pretože o tých sa správy väčšinou ani nedostanú k veľkej časti obyvateľstva. Predtým, ako sa nejaká krajina dostane do kategórie, že v budúcnosti prichádza do úvahy aj zasahovanie NATO, v danej krajine kvôli rozkladnej činnosti liberalizmu prebehne aj centralizácia médií. V prípade neúspechu úplneho filtrovania toku informácií NATO jednoducho zbombarduje prostriedky portebné k tomu, aby sa informácie mohli dostať von a tým aj časť civilnej infraštruktúry. Takto to robilo nedávno aj v Lýbii, v dôsledku čoho o lýbijských udalostiach a masových vraždách spáchaných NATO do Európy nedostali takmer žiadne informácie. Odborníci NATO zaútočili proti internetovým uzlom v krajine, potom armáda proti televíznym a rozhlasovým staniciam, systematicky zničiac všetky formy možnosti vysielania. O zohranosti ofenzívy svedčí, že časť najbrutálnejších záberov o masakroch ešte aj z internetu odstránili, aj keď tu už narazili na problémy, pretože sa priebežne zverejňovali nové a nové obrazové aj zvukové materiály. Príčiny ofenzívy NATO preto nezostali úplne neznáme pre európske obyvateľstvo.

Obranná línia

Francúzska armáda odjakživa rozmýšľa v obranných líniach. Prvé vznikli ešte pred Napóleonom a dodnes je to typické pre ich spôsob uvažovania. Európa a celý svet by sa v prípade väčšieho konfliktu mali pripraviť skôr na vojnu s raketami. Predtým bola rozhodujúcou vojna „tank-tank“ ale dnes už žijeme v dobe „raketa-protiraketa“. Počas rozporu Spojených štátoch amerických a Sovietskeho zväzu sa obidve krajiny pripravili na túto možnosť, ale skutočné obranné rakety ešte nemali – a potom vznikli rôzne obmedzujúce dohody. Dnes ale každá krajina, ktorá má aspoň stredne vyvinutý priemysel, ľahko si môže vyvinúť hoci aj rakety stredného doletu (Rusko už takýmito nedisponuje, pretože táto kategória v zmysle dohôd bola zrušená), a vybaviť ju určitými manévrovacími schopnostiami. Časom vzdialenosť odvrátenia útokov posunula z „tankovej vzdialenosti“ na „raketovú vzdialenosť“ a preto bolo treba obranné línie vysunúť o niekoľko sto až tisíc kilometrov.

Európska slobodomurárska hegemónia teraz rozmýšľa v takýchto dimenziach. Predsunutie obrannej línie v ich prípade znamená rekolonizáciu predchádzajúcej ríše kolónií. Cítiť, ako pumpujú peniaze do podpory určitých skupín, respektíve iniciujú sami revolúcie ak na už začatý proces nemôžu stavať. Ak v prípade Lýbie a Alžírska úplne obsadenie krajiny je nezrealizovateľné, riešením bude rozdelenie na sever a juh. Severné územia väčšinou neobývajú černosi. Sem sa priebežne smerovalo prisťahovanie počas egyptskej, kartágskej, rímskej, osmanskej a nakoniec európskej kolonizácie a preto dnes toto územie je obývané silne pomiešaným obyvateľstvom, ktoré však našlo svoju sebaidentitu ohľadne svojho národa. Medzi obyvateľstvom severných regiónov a černochmi však ľahko možno vystupňovať napätie štvaním na základe náboženstva, farby pleti, etnicity alebo kultúrnych rozdielov. Tieto krajiny s miešaným obyvateľstvom sa teda dajú ľahko rozdeliť na dve časti.

Severoafrický región

Všetky severoafrické krajiny (s výnimkou Maroka) sú členmi Africkej Únie. Kaddhafiho snom bola taká africká únia, ktorá disponuje veľkým materiálnym zázemím a dokáže vyprodukovať dostatok potravín. V takomto systéme kvôli nábožnosti obyvateľstva nie je vylúčené silné islamské pozadie. Najväčším nebezpečenstvom zo všetkých bola Kadhafiho ekonomická politika, pretože by Afriku osamostatnila od dolára tak, že by zaviedla zlato (zlatý dinár) ako platidlo. Európska Únia by za všetko, čo od Afriky kupuje by teda mala platiť zlatom (alebo zlatým dinárom), ktorého nie je beztak dostatok – nech ide na plné obrátky rabovanie sedmohradských (a dodajme: aj slovenských... - pozn. prekl.) zlatých baní. Tým by Africká Únia dosiahla, aby bola Európska Únia, ktorá je čoraz menej schopná platiť zlatom, ešte viac vystavená tej krajine, kde za suroviny ešte môže platiť dolárom: Rusku. Arabský svet a revolúcie, respektíve premeny a diania vyhlásené za demokratické v severnej Afrike nie sú vo všetkých prípadoch diktované zo Západu, ale vo viacerých prípadoch sa dostali pod silný západný vplyv a veľa skupín má od začiatku finančné zázemie zabezpečené od západu.

Maroko sa oslobodilo spod francúzskej nadvlády a stalo sa slobodnou krajinou v roku 1956. V krajine je kráľovstvo, ale sa konajú aj demokratické voľby. Ľud je samozrejme silne utláčaný a podkvalifikovaný. Krajina vystúpila z Africkej Únie (vtedy ešte Organizácia Africkej Jednoty), nadviazal zväz so Spojenými Štátmi a uzavrel dohodu s Európskou Úniou o voľnom obchode. V tejto krajine sa už aj v januári konali demonštrácie ale polícia v zárodkoch potlačila všetko, mnohých zatkli, mučili a odsúdili – a západná politika a tlač to nechali bezo slova. A nie náhodou. Francúzsko teraz vypravilo niekoľko fregát do Maroka a prebieha aj stavba viacerých francúzskych bojových ľodí v tejto severo-africkej krajine.

Aj v Tunisku sa začali „demokratické zmeny“ a odvtedy trvajú chaotické pomery, pretože vláda nie je schopná ponúknuť prijateľné zmeny a ľud zase neprijíma nových a nových ministrov. Demonštrácie trvajú od jari. Ben Ali, prezident Tuniska už bol veľmi dlho pri moci a viedol silne západne orientovanú politiku. Islamské skupiny zakázal a zo strany vedenia štátu sa prejavovalo silné protináboženské cítenie. Kvôli tlaku ľudu vláda síce praktizovanie náboženstva dovolila, ale nepodporovala. Tunisko uznalo štát Izrael tým, že prijali izraelského veľvyslanca a neskôr aj uzavreli dohodu si židovským štátom. Odvtedy v krajine Židia môžu robiť čo sa im zachce, v podstate prezident tancuje ako oni pískajú. Tunisko je slabo industrializovaná krajina, turizmus je prakticky najhlavnejším priemyselným odvetvím. Tunisko utrpelo obrovský podvod gigantickými pôžičkami, ktoré vrazilo do rozvoja turizmu ale nie hociako. Všetky hotely postavili židovské firmy pomocou zo západu privezených robotníkov za neuveriteľne vysoké ceny, reku, že takto budú mať určite dobrú kvalitu. Pobrežie Tuniska je prakticky celé obstavané hotelmi a inými ubytovacími reťazcami. Tieto obrovské investície nedokáže nikto vrátiť a tak podnikatelia skrachovali a spolu s nimi aj celý obslužný priemysel v pozadí. Sionisti takto získali za haliere celé turistické odvetvie, „de facto“ celé pobrežie. Tunisko je dnes približne v takom stave ako Maďarsko, ktorého priemysel a hlavné zdroje príjmu získali sionistickí finančníci. Ľud pracuje čoraz viac za čoraz menej peňazí.

V Alžírsku sa pokúsili rozkývať systém, ale doteraz neúspešne. Nie je náhoda, že prozápadní lýbijskí povstalci čoraz častejšie napádajú aj alžírske územia. Pokúšajú sa zatiahnuť Alžírsko do vojny. Politika krajiny sa nedá nazvať jednoznačne priateľskou pre Západ, ale nie je postavená ani proti Západu, vládne umiernený vzťah. Alžírsko nikdy nezabudne na masakre Francúzmi. Naftu a zemný plyn krajiny ale západná ekonomika potrebuje. Okrem nich sa v Alžírsku ťaží ešte niekoľko dôležitých surovín a Francúzi sa dlho snažili krajinu získať späť, pretože má uránové bane a je bohatá aj na iné kovy.

Lýbia a Alžírsko sú krajinami, ktoré tiahnu hlboko do afrického vnútrozemia. Pre vyrovnanie tohto faktu sa začalo s vyvolávaním napätia medzi príbrežným obyvateľstvom (ktorí nie sú černosi) a černochmi. Tieto krajiny NATO nedokáže úplne obsadiť, budú teda roztrhnuté na sever a juh pre ľahšiu kontrolovateľnosť.

Egypt je v horšej situácii: zo severu stála izraelská hrozba, presahujúce povstavnia, naviac v krajine sa rozpadol poriadok. Egypt sa ale nedá rozdeliť na dve časti. Pod Mubarakovým vedením ho mali celého. Na tomto sa dá usúdiť, že jarná revolučná vlna nebola čisto ich dielom, ale sionistický vplyv znamená v každom prípade riziko. Aj lýbijská prechodná vláda stojí na hlinených nohách. Už teraz sa ukazujú znaky rozkladu a viaceré povstalecké mestá vyhlásili, že im nejaký bývalý minister – ktorý k tomu všetkému ešte aj pochádza z nepriateľského kmeňa – nech nechce rozkazovať. Popritom sa množia ozbrojené konflikty medzi jednotlivými povstaleckými skupinami. Znamenia rozpadu sú jasne a presne viditeľné. Do popredia sa tlačia náboženské, kmeňové a niekedy aj ideové rozdiely. Niektoré kmene z juhu by sa dali vyburcovať proti Západu, ale nepredstavujú vážnejšiu vojenskú silu. Čiara medzi nimi sa stane novou hranicou.

Blízkovýchodná oblasť

Na západných hraniciach Egypta je ten bod, kde sa obranná línia stáva zložitejšou, pretože v tejto oblasti sa jasnejšie vyrysujú záujmové sféry moslimských krajín a tu silnejšie pôsobí aj vplyv konkurenčného spoločenského systému v regióne a je silnejší aj odpor voči šíreniu západného sionistického rozmýšľania.

Izrael je predsunutou baštou zaklinenou do arabského sveta. Pod obrovským vplyvom USA sú sionistické mocenské kruhy uznané za partnerov. Arabské národy sú veľmi zaujímavé, pretože síce odjakživa stoja proti Židom, ale keď ide o obchod, sú ochotné odsunúť na bok tieto rozpory. Vďaka tomu aj arabský svet sa stal mimoriadne rozštiepenou. Existencia Izraela je životne dôležitá pre Západ, pretože je to most do arabského sveta, odtiaľto sa začína každá (vojenská) operácia. Izrael je klinom vrazeným medzi arabské národy, jeho existencia zabezpečuje stále napätie medzi arabskými štátmi.

Pre Židov je Izrael mimoriadne dôležitý z náboženských, etnických aj historických dôvodov. Jeho podržanie nie je iba ekonomickou otázkou, ale aj srdcovou záležitosťou Židovstva (hlavným cieľom vtedajšieho sionizmu bolo založenie židovského štátu – „sen Theodora Hertzla“ – ale súčasný sionizmus to prekročil a snaží sa dosiahnuť svetovládu). Napriek tomu, že veľmi veľa Židov nechce tam žiť, buď pretože je nebezpečný, alebo sa im podnebie nepáči alebo jednoducho „je tam príliš veľa Židov“ (sic! – áno, veľe Židov si to naozaj myslí). Zachovanie Izraela súvisí aj s mierou vplyvu rozšíreného na okolité krajiny.

Existuje šanca, že sa im podarí zachovať Egypt ako spojenca, aj keď tieto šance sa postupne zuťujú kvôli silnejúcemu vplyvu islamskej revolúcie. V Egypte sa demonštrácie určite nazačali na západné popudy, pretože proti-Mubarakovské nálady, ktoré sa náhle objavili spôsobili značné problémy. Egypt vďaka svojej spolupráce so Západom disponuje veľkou a vyspelou armádou. Podobne ako aj Turci, poznajú možnosti Židov. Obyvateľstvo je však nadpriemerne naladené proti Izraelu. Moslimské Bratstvo sa preto teší takej podpore, pretože formácia, ktorá sa len nedávno sformovala do strany je silne protizápadná aj protiizraelská. Svoje vzťahy si vybudovala najprv s Iránom. Ak sa do volieb neudeje niečo, organizácia s dobrými šancami môže vstupovať do volieb ako politická s veľkou podporou obyvateľstva. Ak armáda pod vplyvom Západu zasiahne, krajinu to môže uvrhnúť do občianskej vojny na dlhé roky. Môže sa vytvoriť hoci aj Lýbijská situácia. Pre Západ by to bolo stále lepšie, než stratiť Egypt. Podpopra na základe náboženstva je však typická pre kmeňovo žijúce obyvateľstvo na juhu, obyvateľstvo severných miest sa rozhoduje skôr podľa politických úvah. Ak sa im to podarí využiť, aj Egypt sa stane rozdeliteľným. Ak však kmeňoví vodcovia budú postupovať múdro, nebude sa dať využiť tieto rozdiely proti nim.

Kráľ Jordánska sa po poslednej vojne poddal a prestal podporovať Palestíncov. Uzavrel mier s Izraelom a odvtedy sa uplatňuje postupne silnejúci západný vplyv. Po dohode medzi Izraelom a Jordnáskom v 1994 sa Jordánsko stalo jedným z hlavných odberateľov západných zbrojných výrobcov. Jordánsky kráľ nepodporuje žiadne vojenské akcie proti Izraelu. Za ním stojí tiež prozápadne orientované Saudské Kráľovstvo. Z tejto strany sa Izrael môže považovať za chránený. Sever Iraku ho chráni zo smeru od Iránu. V tejto oblasti už s najväčšou pravdepodobnosťou umiestnili – alebo prinajmenšom naplánovali – obranné rakety. Udržanie Iraku je z toho dôvodu ešte aj dôležitejšie ako Afganistan. V Jordánsku sa na jar konali menšie demonštrácie, ktoré jordánske vedenie okamžite potlačilo, v stretoch bolo aj niekoľko mrtvých. Západ ani tu nezačal s vystupňovaním situácie, hlavne potom, ako jordánsky kráľ začal nakupovať vojenské vrtulníky ideálne na masakrovanie davu a vzdušné pevnosti z USA. Obchod je obchod, a mrtví hneď nehrajú žiadnu úlohu pre západné vedenie. Vzťahy medzi Jordánskom a Sýriou sa stali mimoriadne napäté.

V Sýrii sa silne uplatňuje ruský vplyv a krajina preto z viacerých dôvodov ohrozuje Izrael. V krajine môžu kotviť ruské ľode a ponorky (to bude mať úlohu neskôr). Na druhej straane Damašk takto má dostatok kapitálovo silných obchodných partnerov, čo umožňuje rozvoj armády. Sýria oznámila svoj zámer nakupovať ruský protivzdušný systém S-300 ale pripadajú do úvahy aj modernejšie, hoci aj S-400 alebo čínska verzia S-300. Sýria je jedinou krajinou, ktorá neprijala výsledky izraelských vojien a nezmierila sa so židovským štátom. Zlomenie Sýrie je preto, možno povedať, kľúčovo dôležité. Pred OSN chcú teraz prebrať sýrske záležitosti, ale tak ruská ako aj čínska diplomácia vyhlásili, že neodsúhlasia žiadne zásahy v Sýrii. Môže dôjsť nanajvýš k nejakým obmedzeniam alebo určitému embargu, ale vojenské zasahovanie nepripadá do úvahy.

Libanonsko – izraelská vojna v 2006 bola hanebnou porážkou židovskej armády, a to z viacerých dôvodov. Predovšetkým preto, pretože sa rozplynul mýt o neporaziteľnej armáde. Po druhé preto, pretože ich porazila neregulárna armáda Hezbollah, ktorá má iba pechotu a vážnejšiu vojenskú techniku pozná iba z počutia. Aj keď táto pechota je nepopierateľne výborne pripravená a slušne vybavená zbraňami, použili dokonca aj najnovšie ruské protitankové rakety. Židovská armáda stratila za pár dní až 22 neporaziteľných tankov Merkava a aj viacero menších vozidiel. Postupujúca židovská armáda stratila iniciatívu už hneď v prvých dňoch a musela začať doplňovať medzery útočnej fronty, po neúspechoch začali ustupovať až nakoniec prijali ponuku OSN na prímerie. Hezbollah si celý čas zachoval svoju dobrú komunikáciu a dobrú organizáciu obrany. Oficiálna štátna armáda vládnuceho Hezbollahu takmer ani nezasiahla do bojov, bojovali iba dobrovoľníci. Židovské vzdušné sily ale spôsobili obrovské škody v infraštruktúre. Využijúc tento fakt, prozápadná opozícia vyhrala nasledujúce voľby. Hezbollah však nedokážu vychýliť zo svojej skutočnej mocenskej pozície, pretože má svoju vlastnú, dobre organizovanú armádu. Preto všetky pokusy Západu o infiltráciu zlyhali. Trejšia vládnuca moc nemá dobrý vzťah so Sýriou, pričom Hezbollah podporujú Irán aj Sýria. Libanon napriek všetkým povrchovým veciam neznamená väčšiu hrozbu pre Izrael.

Jemen nedávno náhle opustil izraelský veľvyslanec. Jeho návrat urýchlili skúsenosti z udalostí v Káhire. Procesy, ktoré sa začali v Jemene smerujú tiež proti prozápadnému vedeniu. V horských oblastiach prebiehajú vážne boje a v mestách série demonštrácií, ktoré neraz prerastú do ozbrojených stretov. Veľa je mrtvých. Súčasný systém do plnej miery riadi USA. V horských bojoch sa zúčastňujú americkí vojaci, agenti a veľa žoldnierov Blackwater/Xe. Napriek tomu demonštrácie naberajú na sile. Západné média sa s Jemenom nezaoberajú, tvária sa, ako keby taká krajina ani neexistovala. Zriedkavé správy hovoria o bojoch, ktoré sa postupne rozširujú aj do miest a veľkom počte vojakov, ktorí prešli na opačnú stranu.

Pásmo Gazy zapláta tú medzeru, ktorú Západ doteraz nedokázal úplne pokryť. Odpor proti čiastočnej okupácii Palestíny medzinárodne urobí židovskú vojenskú prítomnosť prijateľnou. Vlastný raketový obranný systém Židov, ktorý bol zdôvodnený raketovými útokmi Hamasu a iných radikálnych moslimských skupín, vypĺňa medzeru na raketovej obrane chrániacej USA a prítomnosť izraelskej flotily na Stredozemnom mori je protiváhou pre ohrozenie zo smeru atiaľ ešte nezabezpečených obranných zón. Palestína je nárazovým bodo medzi slobodomurárskymi SŠE a arabsko-moslimským svetom. Prijatie krajiny do OSN dlhodobo neznamená zákonite stratu regiónu pre Západ, pretože izraelskou armádou zničená infraštruktúra sa môže zrekonštruovať pomocou rýchlo prúdiaceho západného kapitálu, čo rozdelí obyvateľstvo a tak vytvorí priaznivé podmienky pre vytvorenie demokracie západného typu. Okrem vychytania zásielok zbraní to je hlavným dôvodom toho, že Izrael ďalej pokračuje v blokáde Gazy. Po takmer 100%-nej nezamestnanosti a úplnom chýbaní infraštrukturálneho vybavenia vojna proti Izraelu neponúka okamžité riešenie a otvára priestor pre západný vplyv. Keďže oblasť je prvoradou nárazovou zónou, tieto procesy sa môžu zaseknúť na hospodárskej podpore moslimských krajín.

Turecko je najsilnejšou krajinou v oblasti. Silná je ekonomicky a práve preto môže vydržiavať významnú armádu. Treba vedieť, že Turecko až do izraelského napadnutia tureckej lode Mavi Marmara poskytovalo sily NATO v regióne a bolo jedným z hlavných spojencov Izraela. Toto spojenectvo sa však zdá byť naštrbené. Ankara sa ešte drži svojich záväzkov voči NATO ale každú chvíľu sa môže zapliesť do vojny s druhou členskou krajinou NATO: Gréckom. Preto zmena tureckého postoja má vázne príčiny. Čo môžu stratiť Turci zmenou svojho postoja? Izrael má možnosti uplatniť svoje záujmy voči Turecku. V Turecku žije početná židovská diaspóra, v ktorej – vzhľadom na kohéznu silu židovskej etnickej súdržnosti – sa každý môže považovať za izraelského agenta, rovnako ako Židia hocikde inde na svete. Tí hneď môžu zmobilizovať značný kapitál a ekonomickú silu proti súčasnému politickému vedeniu. Popritom sa obnovila podpora kurdských povstalcov, tak peniazmi ako aj zbraňami. Tieto faktory spolu môžu vyvolať veľké vnútorné napätia. Oficiálne stanovisko je teraz také, že Turecko je členom NATO ktoré podpísalo dohodu o protiraketovom systéme a začalo pripravovať jeho vybudovanie.

Východoeurópsky región

Prvou krajinou európskeho protiraketového štítu je Rumunsko. Rumunské opzbrojené sily sú však úmyselne držané na vysokej úrovni, sú dobre vybavené a silne sa rozvíjajú. Krajina dostáva obrovské dotácie od Západu. Nie je ted náhodou, keď ho voláme „miláčikom NATO“ a keď sme vo svojej analýze vyjadrili názor, že ide o prvostupňovú armúdu proti Rusku všetci si mysleli, že sme sa zbláznili. Odvtedy však už vyšlo najavo (viaceré správy, kauza špiónov, diplomatické hádky atď. Jednoznačne smerujúce proti Rusku), že vedenie rumunského štátu si to veľmi dobre uvedomuje a boli takí, ktorí vyjadrili svoje obavy, iní zas svoje odhodlanie.

Grécko je zatiaľ stále členskou krajinou EU a je ekonomicky na dne. Na jeho záchranu sa snažia už dlhší čas nájsť nejaké riešenie ale s malým úspechom. Vojensky však môže byť potrebné, aby zostalo v Únii. Grécka námorná flotila predstavuje veľkú silu, disponuje viacerými takými ľoďami, ktoré majú len veľmoci, ako USA, ale napríklad Turecko už nie. Okrem toho kvôli obrovskej morskej rozlohe a množstvu ostrovov si Grécko rozvíjalo najsilnejšie svoje vzdušné sily, má vyše 4000 stíhačiek a stíhacích bombardérov. Eventuálna turecko-grécka vojna by mimoriadne zaťažila tureckú armádu. Ale Turecko je prvoradé kvôli raketovej obrane. Môžeme si dovoliť povedať, že pre Brusel by ešte aj z finančného hľadiska bolo dôležitejšie udržanie Turecka, než záchrana Grécka. Gréci sa ale nesmú zanedbať kvôli dominovej teórii finančnej krízy v EU – ak jedna členská krajina spadne, stiahne so sebou aj ostatné. Obe cesty spolu sú ale neschodné, nie je k tomu ani finančný rámec a ani potrebná sila. Preto je dôležité, ako sa postaví Turecko. Bulharsko z hľadiska nie je také dôležité, pretože medzera medzi Rumunskom a Tureckom, ktorú necháva otvorenú sa dá preklenúť.

Ak by sa Ankara stala z tohto hľadiska neovládateľnou, jej miesto prevezme Bulharsko. Bulharsko však jazykovo aj historicky sa viaže k Rusku a tu sa vynárajú prekážky. Napriek tomu sa začali tajné rokovania s bulharskou vládou. Ak ale juhovýchodnú obrannú zónu bude treba presunúť, aj priemysel Chorvátska, Talianksa a dokonca aj Rakúska sa môže dostať do ohrozenej zóny. Naša vlasť podľa súčasného stavu je už okrajové pásmo a vidieť, že sa žiadny taký dôležitejší priemysel nezaložil v Maďarsku, ktorý by sa zaoberal výrobou alebo vývojom, ba aj to, čo bolo, bolo zničené. Bulharsko sa môže tiež zaradiť medzi náhradníkov. Jeho ozbrojené sily – podobne ako naše – boli zdecimované, ale akonáhľe si to situácia bude vyžadovať, bude sa s ním zaobchádzať ako s Rumunskom.

Kvôli Poľsku, Maďarsku a Slovensku nemusíme príliš nafukovať tieto riadky. Naši politici medzi prvými skočili do lona Západu a dodnes ich slúžia tým najhanebnejším spôsobom.

Zaujímavejšie je, a v tomto svetle to aj dostáva zmysel, prečo EU zhltlo ako prvé práve Litvu, Lotyšsko a Estónsko. Týmto ťahom Rusko prakticky odrezali od Európy na mori. Ten maličký úsek, ktorý zostal pri Fínskom zálive medzi Tallinom a Helsinkami ako východ na Baltické more je úplne kontrolovateľný a uzatvárateľný. Západné torpéda podobné tým automatickým torpédam regagujúcim na zvuky, ktoré Irán umiestnil v Hurmuzskej úžine neprepúšťajú ani ponorky. Od Čierneho mora Turecko, na severe Fínsko a Estónsko nepúšťajú ruské jadrové ponorky na európske vnútorné moria.

Ktoré sú teda tie krajiny, ktoré sa počítajú do prvej línie? Západné mocnosti v severných krajinách už rozmietňujú protiraketový systém. Ovládanie Severného pólu sa tiež posunulo do popredia, pretože Rusko kvôli svojej rozlohe môže napadnúť Kanadu, USA alebo Európu aj nad severným pólom. Jeho kontrola je preto dôležitá rovnako ako aj protiraketový systém severoeurópskych krajín – čo nebudú rozkrikovať na plné ústa.

Našu analýzu v tomto bode prerušíme kvôli dĺžke textu. V ďalšej časti budeme rozoberať palestínsku otázku, prisťahovanie Židov, slobodomurárskom štáte a nakoniec – ale nie v poslednom rade – o najdôležitejšej západnej snahe: o prípravách a možných dôsledkoch invázie NATO proti Rusku.

Jövőnk - Ústav pre Spoločenskú a Politicko-strategickú Analýzu

Preklad: Balázs Kürti - Jövőnk.info

PodporteCFP QR 22 KAFE KÁVAS

Komentáře

Přidat komentář

Bezpečnostní kód Obnovit

Facebook komentáře