Facebook Twitter RSS

O CFP!  | 

ads

(Ne)zabudnite na Honduras

Dvadsiateho siedmeho januára sa stal prezidentom Hondurasu Porfirio Lobo Sosa, a dnes už bývalý prezident Manuel Zelaya, ktorého 28. júna honduraská armáda uniesla a dopravila do Kostariky, čím ho zbavila funkcie,

po 129 dňoch azylu na pôde brazílskeho veľvyslanectva opustil krajinu a odišiel do exilu v Dominikánskej republike. Toto riešenie je výsledkom dohody medzi Porfiriom (Pepe) Lobom a dominikánskym prezidentom Leonelom Fernándezom. Manuel Zelaya teda oficiálne ukončil svoj mandát, i keď spôsobom, ktorý by si bol želal zo všetkého najmenej. Svojim priaznivcom oznámil, že sa do Hondurasu vráti, len čo mu to situácia umožní, vyslovil nádej v národné zmierenie, a požiadal ich, aby sa vyhli násilným útokom pri protestoch proti vláde nastolenej de facto pučom.

Oficiálne ukončenie krízy v Hondurase si každý vysvetlí a vyfarbí po svojom. Porfirio Lobo a s ním väčšina svetových médií prinášajú správy o normalizácii stavu, o uvedení demokracie do praxe bezproblémovým otvorením sa voľnému toku ekonomických prostriedkov. Pre prívržencov demokraticky zvoleného a pučom zvrhnutého Zelayu však dátum nástupu Loba do prezidentského kresla znamená návrat k tradícii pučistických diktátorských režimov, udržiavaných armádou v záujme zachovania neoliberálneho ekonomického modelu, ktorý chráni politické a ekonomické záujmy USA. O charaktere sporu napokon veľmi jasne vypovedá aj skutočnosť, ktoré krajiny vyslali na Lobovu inauguráciu svoje delegácie a ktoré výsledky novembrových volieb nemienia uznať. V prvej skupine nájdete Spojené štáty americké, Španielsko a Kolumbiu, v druhej Brazíliu, Guatemalu, Paraguaj, Uruguaj, Kubu a Venezuelu.

Pomenej médií ukazuje situáciu na honduraských uliciach po Lobovej inaugurácii. Ako sa vyjadril člen Národného frontu ľudového odporu (Frente Nacional de Resistencia Popular, FNRP) Carlos Reyes, táto skutočnosť odráža cieľ odstrániť Honduras z pozornosti svetovej verejnosti, využívajúc na to najmä momentálne udalosti na Haiti. V týchto dňoch pochodujú v uliciach Tegucigalpy a San Pedro Sula státisíce ľudí, ktorí tým demonštrujú postoj, že k národnému zmiereniu nemôže dôjsť bez potrestania pučistov. Výrazným prostriedkom Zelayových prívržencov je o. i. konceptuálne umenie, veľmi častý spôsob vyjadrovania potláčaných politických názorov v Latinskej Amerike.

Honduraský Najvyšší súd prakticky zbavil viny vojenských dôstojníkov zodpovedných za Zelayov únos. Boli obvinení jedine z porušenia článku 102 honduraskej ústavy, v ktorom sa hovorí, že žiadny honduraský občan nesmie byť vypovedaný z vlasti. Štátny prevrat Najvyšší súd ratifikoval už v deň, keď sa odohral, teda 28. júna 2009. Odporcovia nového prezidenta otvorene hovoria o priamej účasti CIA a severoamerických záujmoch na štátnom prevrate, jeho priamym dôsledkom boli totiž mnohé represívne akcie vedené generálom Romeom Vásquezom Velásquezom. Medzi ne patrí mučenie, znásilňovanie, zmiznutia aj vraždy nenásilných Zelayových podporovateľov, ako aj ďalšie porušovanie ľudských práv. Podozrenie nie je žiadnou konšpiratívnou teóriou: Romeo Vásquez Velázquez je absolvent School of the Americas, ktorá sa smutne preslávila vycvičením pučistických vodcov pre celú Latinskú Ameriku. Súčasný názov tejto inštitúcie znie Western Hemisphere Institute for Security Cooperation a základňu má vo Fort Benning v štáte Georgia. Manuál vypracovaný Pentagonom obsahuje praktiky mučenia, vynucovania či popráv. Nie je veľkým tajomstvom, že Južné velenie Pentagonu je veľmi blízke honduraskej armáde, jej veliteľ leteckých síl generál Prince je takisto absolvent uvedenej školy, ktorá v minulosti vycvičila diktátorov ako Omar Torrijos (Panama), Juan Velasco Alvarado (Peru), Hugo Banzer Suarez (Bolívia). V neposlednom rade by sme rozhodne nemali obísť historické reálie Strednej Ameriky a Karibiku: len v uplynulom storočí USA opakovane intervenovali v Paname, Mexiku, Hondurase, na Kube, Haiti, v Dominikánskej republike, Nikarague, El Salvadore, Kostarike, Guatemale. Vo všetkých prípadoch boli vojenské akcie a podporovanie miestnych pravicových vojenských diktatúr vedené v mene národnej bezpečnosti USA, v mene demokracie a ľudských práv, vo všetkých prípadoch priniesli desaťtisíce mŕtvych, mučených a zmiznutých ľudí, a vo všetkých prípadoch bola výsledkom bieda, prehlbovanie analfabetizmu a sociálna a etnická segregácia drvivej prevahy (predovšetkým domorodého) obyvateľstva. Vo všetkých prípadoch sa podarilo naplniť cieľ - ochrániť záujmy severoamerických korporácií ako aj rozpútať vojny, ktoré sú pre ne životodarné. Samotné udalosti v Guatemale majú rozsah skutočnej genocídy ďaleko presahujúcej najhoršie scenáre všeobecne známej Pinochetovej diktatúry v Chile.

Súčasný postoj Bieleho domu je sám osebe pozoruhodný. Kým prvou reakciou bolo vyslovenie nádeje, že sa zachová demokracia a do funkcie sa vráti demokraticky zvolený  prezident, ihneď po podpísaní dohody medzi Zelayom a dočasným prezidentom Robertom Michelettim zmenil názor: Spojené štáty americké uznajú novembrové voľby bez ohľadu na Zelayu.

V Hondurase sa, skrátka, aspoň dočasne všetko vrátilo do osvedčených koľají koloniálneho poriadku. Opäť zavládla demokracia, všeobecná spokojnosť a predovšetkým napĺňanie ľudských práv. Aspoň v týchto končinách sveta sú to osvedčené synonymá s vládou oligarchie, biedou, segregáciou, rasizmom, vraždením a rozkrádaním krajín v záujme korporácií pod starostlivým dohľadom mnohých mimovládnych organizácií bdejúcich nad ľudsko-právnou agendou a štedro dotovaných vojenským priemyslom.

A tak keď sa nabudúce budete zasadzovať za slobodu a dodržiavanie ľudských práv v istej všeobecne známej (evidentne jedinej známej i mediálne hojne obhospodarovanej) karibskej diktatúre, nezabudnite, prosím, ani na Honduras.

 

Autorka je prekladateľka, publicistka, poslucháčka Vyšších latinskoamerických štúdií vo Viedni

Převzato z Le Monde Diplomatique JTT

 

PodporteCFP QR 22 KAFE KÁVAS

Komentáře

Přidat komentář

Bezpečnostní kód Obnovit

Facebook komentáře