Zúfalá snaha Bruselu o záchranu

Štvrťstoročie bačovania Bruselu v štátoch strednej a východnej Európy (či už pod jarmom modrej handry, alebo za pomoci domácich kolaborantov) zanechalo stopy v podobe úplného rozvratu jednotlivých ekonomík a vytvorenia ich závislosti na dovoze – najmä v strategických oblastiach. Krátkozraká politika bruselských úradníkov sa prejavila aj v tom, že nikto neuvažoval nad budúcnosťou – čo bude, až sa potenciál nových krajín (zneužitých na záchranu “vyspelých” západných ekonomík, vyčerpaných financovaním bojov studenej vojny) vyčerpá a ostane – prázdna šupka z pomaranča. Daná chvíľa prišla a Brusel potrebuje nové zdroje, aby potemkinova dedina s názvom “európska federácia” prežila, kým sa nepodarí ovládnuť krajiny Blízkeho východu a vykradnúť ich nerastné zdroje. A čo bude neskôr, terajších mocipánov nemusí veľmi zaujímať, však už budú niekde vo večných lovištiach …

Preto nadišiel čas, aby sa opustili “pravidlá”, brzdiace členstvo ďalších krajín v skorumpovanom európskom spolku, čo povedie k otvoreniu nových trhov, ničeniu ďalšej konkurencie a v neposlednom rade tesnejšiemu obkoleseniu Ruska. Pretože nad ruským nerastným bohatstvom doslova slintajú všetci od Berlína po Washington, čo nie je žiadne tajomstvo. A práve preto nemá žiadny zo súčasných európskych vrcholných politikov akýkoľvek vážnejší záujem o serióznu spoluprácu s Moskvou, pretože si ju predstavujú asi tak – Brusel bude diktovať a Moskva počúvať. Práve preto je aj najväčším nepriateľom režim V.Putina, pretože jeho vrcholný predstaviteľ nepokladá “idey” Bruselu za hodné vážnejšej pozornosti. Napokon, prečo by aj mal, keď vidí reálne dopady ekonomickej politiky Bruselu na bývalých členov východného bloku ? Nehovoriac o tom, že veľa nepridá na dôstojnosti Bruselu ani pravidelne vystrčený prostredník zo strany V.Orbána, predstaviteľa oveľa menšieho a chudobnejšieho – Maďarska.

A tak ostali poslednou nádejou bruselských neokomunistov rôzne pochybné režimy v krajinách, ktoré ešte nie sú členmi únie, a zdanlivo majú dostatok ochoty (a hlúposti), aby sa nechali vydierať pochybnými podmienkami na členstvo v ešte pochybnejšom klube.

Arménsko a Azerbajdžan sú dodnes viac-menej vo vojnovom stave. V prípade Arménska je motiváciou záujmu o zblíženie politický vývoj v krajine, v rámci ktorého sa počas rokov 2014-2015 uvažovalo aj o bližšom politickom spojenectve s Moskvou. Ukrajina je zmietaná občianskou vojnou, a na čele štátu stojí politik, ktorý sa dostal k moci za pomoci porušenia ukrajinskej ústavy a podpory pohrobkov S.Banderu, alebo inak povedané – neofašistov. Bielorusko je pevne v rukách diktátora Lukašenka a jeho rodinného klanu, ktorý ešte nie tak dávno bol na čiernej listine EÚ. Klub záujemcov dopĺňajú neveľmi spoľahlivé Gruzínsko a Moldavsko.

Každý triezvejší pozorovateľ sa zamyslí, akým prínosom môžu byť navzájom EÚ, zmietaná rôznymi problémami, počnúc následkami opakujúcich sa finančných kríz a končiac záplavami utečencov z konfliktov, na ktorých vzniku má Brusel nezanedbateľný podiel – a prevažne chudobné, bývalé sovietske republiky. Možno by tak mohli byť zdrojom lacnej pracovnej sily (keďže niekdajší noví členovia už strácajú svoj potenciál), ale pre Brusel by znamenali ďalšie výdavky, na ktoré aj tak nemá zdroje, keďže už dnes je závislý na opakovaných emisiách nekrytého eura.

Alebo majú byť nástupným mostíkom na tvrdý stret s Ruskom ?

Pri pohľade na komické vyjadrenia predstaviteľov niektorých krajín to nie je vylúčené. Hrdé prehlásenia o tom, ako sa odstrihli od závislosti na ruskom plyne nákupom – ruského plynu od tretích krajín, alebo dovozom (zatiaľ dotovaného plynu) od iných dodávateľov, sú len dymovou clonou, ktorá má zakryť realitu. Pripomeňme si, že kedysi sa na podobnú plesnivú špagetu pokúšalo uloviť Slovensko – Rakúsko, keď sľubovalo výhodné dodávky el.energie na štvrťstoročie, ak sa vzdáme energie z jadra. Z iných oblastí máme overené skúsenosti, ako by to nakoniec dopadlo. Napríklad toxickými potravinami, či kvalitou dovozu na úrovni materiálu, ktorý za socializmu končil v kafilérii a jeho výrobcovia – vo väzení.

Namiesto ďalších slov jedna poznámka – mnohí chceli svoju prosperitu stavať na konflikte či budovaní impérií – nikomu sa to nepodarilo, ale ľudstvo za ich ambície platilo miliónmi obetí. A položte si otázku, prečo medzi najtvrdšími kritikmi Ruska sú bývalí agenti ŠTB, alebo ich potomkovia – niektorí si honosne hovoria “slniečkári”, hoci by im viac sedelo iné označenie – napríklad biely pás na chrbte a krompáč v rukách.

zdroj:http://cudzinec.blog.pravda.sk/2017/11/25/zufala-snaha-bruselu-o-zachranu/