Naše politické elity sa už nemôžu tváriť, že o nič zásadného nejde a že všetko bude v poriadku. Ak sa Béla Bugár obáva rozkladu európskej spolupráce, tak je zrejme, že sa obáva, aby európskej spolupráci NIČ nestalo v ceste k ustanoveniu európskeho super štátu. Z jeho strany má zmysel, aby sa na verejnosti neviedli žiadne reči o členstve SR v EÚ a teda o jej fungovaní.
Kategorické ultimátum A. Merkelovej je z môjho pohľadu pre SR, rovnako ako pre všetky ostatné členské štáty EÚ, neprijateľné. Odovzdať národnú zvrchovanosť v celom „balíku“ štátnych úloh a funkcií, znamená podriadiť svoje životy úplne cudzej a ešte k tomu nadnárodnej moci, znamená koniec demokratického právneho štátu, zničenie vlastného národa v prospech nových politických, ekonomických, finančných síl a vojensko – priemyselného komplexu v Európe a USA a v prospech rodiacej sa svetovej vlády.
O tom, ako sa bude našim občanom žiť v našej krajine, už v mnohých otázkach rozhodujú nadnárodné organizácie a inštitúcie EÚ. Podľa Bruselu a A. Merkelovej sa integrácia musí práve vzdaním sa vlastnej suverenity každého národného štátu definitívne dokončiť, aby úplne o všetkom bolo rozhodované v Bruseli. Myslieť si, že budeme žiť v lepšom svete, v slobodnej spoločnosti, v plnom blahobyte, to je veľká utópia. Myslieť si, že európske impérium má mať prednosť pred demokratickým právnym národným štátom je utópia a veľký hazard.
Je preto potrebné bojovať za zachovanie slovenskej štátnosti, nedovoliť národnému parlamentu a vládnej moci, aby ďalej spoločne pokračovali v politike odnárodňovania a vzdávania sa štátnej suverenity. Ak predstavitelia politických strán v SR, vládna a zákonodarná moc majú záujem z nejakých „objektívnych“ dôvodov odovzdať zvrchovanosť štátu do rúk Bruselu, nech predstúpia pred verejnosť, pred občanov – voličov a nech nám dokážu predložiť argumenty, že dopustiť sa vlastizrady je jediná alternatíva pre život nás všetkých, našich deti a vnúčat v budúcnosti.
Vzhľadom na kategorické ultimátum nemeckej kancelárky je potrebné, aby vláda SR čo najskôr pripravila podrobnú analýzu o súčasnej situácií – fungovaní EÚ, aby boli jasné prehľady o doteraz odovzdaných kompetenciách inštitúciám a organizáciám EÚ vrátane právnych záležitosti, aby boli jasné prehľady o všetkých doterajších finančných tokoch zo SR do Bruselu a opačne a to tak plánovaných ako aj mimoriadnych.
Rovnako je potrebná podrobná analýza podpísaných zmlúv, ktoré sa dotýkajú fungovania EÚ. Do prípravy rôznych analýz súvisiacich s fungovaním EÚ je potrebné, úplne nezávislé od štátnych orgánov, zapojiť kolektívy SAV, jednotlivých univerzít, aby zo svojich pohľadov vypracovali určité stanoviska a opatrenia na prípadné reformy EÚ.
V každom prípade má byť rešpektovaná zásada, že spolupráca členských štátov v rámci EÚ a samotné fungovanie EÚ si nemôže nárokovať, aby národné štáty sa definitívne vzdali svojej vlastnej suverenity. Z rešpektovania tejto zásady má vzísť úloha, ako sa prikročí k samotnej reforme EÚ. Ak sa nedosiahne konsenzus v týchto dvoch otázkach , je zbytočne sa ďalej prispôsobovať existujúcemu tlaku nadnárodných síl a radšej voliť výstup z EÚ.
Lenže naša vládna moc aj v súčasnosti zatiaľ nemá žiadny záujem, aby sa uvedené dve zásady mohli v politike nastoliť a aby sa podľa nich aj postupovalo. Prejav bezvýhradných sympatií a úcty k EÚ ( či NATO ) je udivujúci. Predstavitelia našej vládnej moci z času na čas vysielajú smerom k EÚ a NATO slovné ubezpečenia o vernosti k uvedeným štruktúram. Ak sa prijme nejaké konkrétne opatrenie na úrovni vlády SR, tak sa jej predstaviteľom zdôrazňuje, že vo vzťahu k EÚ ( či NATO ) sme vyslali signál o to, že sme verným spojencom ( partnerom ) a podobne. Nikto z vládnych predstaviteľov si ani nespomenie, že „dymové signály“ vernosti má vláda vysielať v smere k svojim občanom, obyvateľom SR.
II.
Aj Angela Merkelová svojim kategorickým ultimátom vyslala predstaviteľom členských štátov EÚ signál, ktorý sa však vôbec nevyznačuje vernosťou k národným štátom a ich suverenite, ale ktorý má jasnú povahu príkazu. Proti tomuto signálu z našej politickej elity nikto nemá záujem protestovať a média to zámerne politikom ani nepripomenú. Kategorické ultimátum nemeckej kancelárky akosi veľmi korešponduje s politikou hitlerovského Nemecka. Základom expanzionistického programu hitlerovského Nemecka boli plány nastolenia bezvýhradného a neobmedzeného panstva nad Európou. A najdôležitejšie miesto v politickom živote Tretej ríše zaujala fašistická geopolitika, teória „životného priestoru“ – Lebensraum.
Nemecká kancelárka vie, že v súčasnej dobe nepotrebuje vojenskú silu k presadeniu určitých zámerov. Keď sa národný štát vzdá vlastnej suverenity v prospech EÚ, stratí svoju moc nad správou svojho územia a jeho ochranou. Politika demokratického Západu funguje v súlade s politikou Hitlera. V prvom rade dôjde k tomu, že neobmedzené panstvo nad priestorom členských štátov EÚ ziska ten, kto má v rukách EÚ, pretože EÚ bude nositeľom všetkej či najdôležitejšej moci – moci nového super štátu. V druhom rade je potrebné si pripomenúť, že získanie „životného priestoru“ nad Európou sa nekončí územím členských štátov EÚ. Paralelne sa postupuje so smernicou A. Hitlera podmaniť si „životný priestor“ na východe, teda podmaniť si súčasné Rusko.
Naši statoční historici by mali vedieť, že nacistický režim sa usiloval presvedčiť západné mocnosti, že jeho záujmy sa týkajú aj oblasti strednej a východnej Európy, teda získať si malé štáty proti vtedajšiemu Sovietskemu zväzu, v súčasnosti proti Rusku. Veď v Londýne sa už v roku 1933 uskutočnila hospodárska konferencia, ktorá uznanie nárokov nemeckého imperializmu na expanziu na východ riešila. V súčasnosti celá politika získania „životného priestoru“ je postupne realizovaná, oblasť strednej a východnej Európy sa dôkladne využíva k nástupu proti Rusku, vojenská technika sa pravidelne presúva cez nočné smeny železničiarov SR na východ. Je jasné, že všetky tie zámery okolo podmanenia si národných štátov sú úspešne realizované vďaka politike EÚ a NATO a samozrejme vďaka ochoty vlád národných štátov na takejto politike verne participovať.
Politika získavania „životného priestoru“ je v týchto rokoch orientovaná aj na zrealizovanie projektu európskej armády EÚ. Predpokladám, že sa začal proces vytvárania jednotného európskeho vojensko-priemyselného komplexu za aktívnej účasti zbrojných korporácií Nemecka a Francúzska. Už v roku 2016 Nemecko a Francúzsko pripravili návrh na modernizáciu európskej obrany, ktorý predpokladá jednotné veliace stredisko, materiálno-technické zabezpečenie či satelitný sledovací systém. Projekt európskej armády je o ďalšej strate národnej suverenity.
V júni minulého roku EÚ predstavila plán spoločných výdavkov na obranu. Bolo oznámené, že Brusel počíta s výdavkami 5,5 miliárd eur ročne na obranu. A od júna 2017 má EÚ vojenskú štruktúru zodpovednú za operatívne plánovanie vojenských misií a ich správanie. Vojenský plán EÚ pozostáva z dvoch častí. Prvý pomôže členským štátom financovať vojenský výskum v oblasti elektroniky, šifrovania softweru, robotiky a dronov. Druhá časť fondu bude určená na nákup tankov, vrtuľníkov či dronov.
Nemecká kancelárka určite vie, že zatiaľ prekážkou založenia európskeho super štátu je určitý zmysel pre národnú identitu. A presadiť novú identitu – európsku identitu – nie je také jednoduché. Preto je možné očakávať, že v duchu jej kategorického ultimáta bude tlak z úrovne nadnárodných štruktúr a najmä z Nemecka a Francúzska stúpať. Prezident Francúzska Macron svoju „kolegyňu“vhodným spôsobom dopĺňa. Najnovšie podľa jeho vyjadrenia EÚ potrebuje väčšiu nezávislosť v oblasti zahraničnej politiky. A tak vzhľadom aj na vytvorenie Stálej štruktúrovanej spolupráce EÚ v oblasti bezpečnosti a obrany ( PESCO ) spred roka sa dá reálne predpokladať, že sa môžeme „tešiť“ na ďalší vytvor EÚ – európsky militarizmus.
Nemecká kancelárka sa už otvorene pridala k deštrukcií identity členských štátov EÚ. Jej úsilie iba bude umocňovať prisluhovačov eurokratov, aby zvýšili svoje úsilie o vymazávanie a stratu národnej pamäti, pretože týmto spôsobom sme manipulovateľným stádom, ktorému sa hovorí „európania“, či ktoré sa samo týmto označením pýši. Ak chcem uviesť jeden príklad, tak politická strana Progresívne Slovensko stratu národnej pamäti berie ako samozrejmosť.
V dnešnej dobe vôbec si neberieme poučenie z obdobia, keď došlo k mníchovskej zrade, k ustanoveniu protektorátu Čiech a Moravy, k ustanoveniu slovenského fašistického štátu. Čo je potrebné si všimnúť vzhľadom na fakty z uvedeného obdobia ?
V prvom rade to, čo súvisí s politikou ovládania konkrétnych národov v Európe. Je dôležité si všimnúť nacistickú koncepciu ovládania Slovenska, ktorá bola realizovaná. Nemecko si ovládanie Slovenska zabezpečilo systémom nerovnoprávnych zmlúv vo forme „ochranného vzťahu.“ Najprv tu bola nevyhnutnosť, aby si politici na Slovensku, ak mali svoje ciele, uvedomili, že je potrebné požiadať Nemecko o ochranu, potom propaganda vlády označovala ochranu Nemeckom za dosiahnutie bezpečnosti nového štátneho útvaru. Preto aj prítomnosť nacistických vojsk bolo niečim, čo sa nesmelo pokladať za narušenie suverenity Slovenska.
„Ochranná zmluva“ zaväzovala slovenskú vládu „viesť svoju zahraničnú politiku v úplnej zhode s nemeckou vládou“, zabezpečiť úplné podriadenie slovenskej armády a aj slovenského hospodárstva pod fašistické Nemecko. Ľudácky režim bol výsledkom nemeckej nadvlády na Slovensku, ale ľudácka ideológia živila u verejnosti ilúzie o nezávislom, slobodnom a suverénnom štáte. Nefunguje táto ideológia v určitom zmysle ešte aj v súčasnosti ? N
Nacistická koncepcia ovládania Slovenska sa neskôr stala, podľa svojej metódy a obsahu, základom postupného ovládnutia a ovládania národných štátov v Európe, ktoré je potrebné dokončiť práve naplnením kategorického ultimáta nemeckej kancelárky.
Zdôrazňujem, že táto koncepcia ovládnutia a ovládania je založená na prijímaní nerovnoprávnych zmlúv ( základných ), ktoré predstavitelia národných štátov podpisovali bez pochybnosti možno práve s nádejou na lepší zajtrajšok. Je zaujímavé, že na rozdiel od ľudáckej ideológie zameranej na šírenie ilúzií o existencií nezávislého, slobodného a suverénneho národného štátu, súčasná propaganda vládnej moci a médií hlavného prúdu „krmí“ verejnosť ilúziami o skvelej EÚ, ktorá jediná nám, občanom, zaručí slobodu, demokraciu, blahobyt. Národné uvedomenie a antiglobalizmus pokladajú „európania“ za niečo odstrašujúce, čo stratilo zmysel a preto ľudí na uvedených pozíciach označujú ako populistov a politiku ochráňujúcu národnú suverenitu za populistickú.
Koncepcia ovládania Slovenska sa v prípade koncepcie ovládnutia a ovládania Európy podstatne zdokonalila. Proces naplnenia myšlienky ovládnutia Európy začal takým nevinným pojmom ako je integrácia, ktorého výsledkom bol najprv vznik európskych spoločenstiev ( ES ), neskôr EÚ. Niekto na základe svojich motívov prišiel na myšlienku, že nestačí, aby v Európe existoval právny poriadok jednotlivých členských štátov a systém medzinárodného práva verejného, ale že je potrebné dosiahnuť ( bez tvrdej sily ) taký stav, aby vznikol právny poriadok, ktorého normy budú záväzné pre členské štáty a ich štátnych príslušníkov. Ten NIEKTO, aj so svojím motívom, zabezpečil, aby sa chápalo, že základom integračného procesu, ktorý smeroval najprv k vzniku európskych spoločenstiev ( Spoločenstva ) je prevod ( prenos ) časti suverenity jednotlivých členských štátov na Spoločenstvo ( až na výnimky ) zmenou ich ústav.
Toto sa udialo aj v prípade Slovenskej republiky. Ústava SR, tak ako bola pôvodne prijatá, neumožňovala prevod ( či prenos ) časti suverenity štátu ( SR ). K zmene Ústavy SR došlo až po nástupe Mikuláša Dzurindu na čelo vládnej moci, do ktorej bol zakomponovaný článok 7 ods.3. Iba v spojení s týmto zápasom o ďalšie smerovanie SR je možné pochopiť, prečo bolo potrebné od moci odstaviť Vladimíra Mečiara a prečo sme sa od neho mali možnosť dozvedieť niečo o tom, že s ním sa končí aj samostatná slovenská cesta.
Treba si uvedomiť, že Mikuláš Dzurinda nebol iba náhodou a celkom bez vplyvu nadnárodných síl inštalovaný do funkcie predsedu vlády SR. Mikuláš Dzurinda musel vedieť, čo sa od neho očakáva. A očakávania boli jasné. Aké ? Tvorba vôle na vnútroštátnej úrovni sa realizuje v národnom parlamente. Lenže tvorba vôle v ES ( neskôr v EÚ ) bola dlhý čas záležitosťou zástupcov vlád členských štátov, respektíve štátov, ktoré sa o členstvo v EÚ uchádzali a ktorí boli združení v príslušných orgánoch – Rade EÚ či Európskej rade. Ten NIEKTO, nositeľ konceptuálnej moci na nadnárodnej úrovni, sa musí postarať, aby v uvedenom združení ( orgánoch EÚ ) boli ľudia, ktorí nesklamú, zabezpečia odstúpenie suverenity štátu na nadnárodnú úroveň.
Zdrojom moci v štáte sú občania štátu. Zdrojom moci na nadnárodnej úrovni nie sú občania ( ani žiaden európsky ľud ), ale zdrojom moci sú členské štáty so svojimi predstaviteľmi, ktorí sa podieľajú na schvaľovaní právnych aktov so záväzným účinkom pre členské štáty a ich občanov. Členské štáty založením spoločenstiev obmedzili svoju suverenitu a vytvorili samostatný právny poriadok, ktorý sa nazýva komunitárnym právnym poriadkom a je nezávislý od zákonodarstva členských štátov. Aby komunitárny právny poriadok bolo možné aj efektívne zaviesť do praxe, tak bola presadená zásada priamej uplatniteľnosti komunitárneho práva a zásada prednosti komunitárneho práva pred národným právom, ktoré je s ním v rozpore.
Nositelia konceptuálnej moci zameranej na vybudovanie zjednotenej Európy vedeli, že komunitárne právo je potrebné v praxi presadzovať ( uplatniť ) vo všetkých členských štátoch jednotne. Preto si zmluvne zabezpečili ustanovenie nezávislej moci, ktorá bude dbať o systém právnej ochrany ES či EÚ. Z týchto dôvodov bol preto ustanovený Súdny dvor európskych spoločenstiev a k nemu pribudol Súd prvej inštancie. Na nadnárodnej úrovni bola inštalovaná súdna moc, ktorá má za úlohu kontrolu uplatňovania komunitárneho práva, výklad komunitárneho práva a ďalšiu tvorbu komunitárneho práva. Ešte je potrebné si uvedomiť, že Súdny dvor plní funkciu judikatívneho orgánu. V členských štátoch sú úlohy rozdelené na rôzne druhy súdnictva. Súdny dvor však plní svoju úlohu komplexne: rozhoduje ako ústavný súd, ako správny súd, ako pracovný a sociálny súd, ako finančný súd, ako trestný súd a ako občiansky súd. Čo to všetko znamená ?
Koncepcia ovládnutia a ovládania členských štátov EÚ sa významne posilnila ustanovením komunitárneho právneho poriadku a súdnej moci. Slovenská republika pri získaní členstva v EÚ musela v plnej miere rešpektovať existenciu komunitárneho práva a súdnej moci. Jednou z najväčších podlosti vládnej moci v SR, či akejkoľvek inej, je to, že občanom – voličom sa nevysvetlia mnohé zásadné otázky toho, čo znamená uchádzať sa o členstvo v EÚ podľa skupiny západných štátov a stať sa členom EÚ. Oficiálne platí, že komunitárne právo majúce nadnárodný charakter je výrazom vôle členských štátov ES či neskôr EÚ a je nadradené vnútroštátnemu právu.
V skutočnosti vôbec nešlo o prejav vôle členských štátov, ale o určitým spôsobom zorganizovaný súhlas predstaviteľov členských štátov s návrhmi, ktoré nositeľ konceptuálnej moci predložil. Prejav vôle členských štátov sa totiž mal organizovať minimálne na spôsob celonárodného referenda nielen o samotnom členstve v EÚ, ale predovšetkým o vyjadrenie súhlasu či nesúhlasu so zmluvami, ktoré predstavitelia členských štátov podpisujú z vlastného uváženia ako z titulu reprezentácie štátu a ďalej o súhlas s prenosom konkrétnych kompetencií na nadnárodnú úroveň. Bolo to potrebné urobiť, nakoľko sa predpokladá, že jednotlivé zakladajúce zmluvy Spoločenstva sa považujú za Ústavu tohto nadnárodného spoločenstva a za primárne právo ako prameň komunitárneho ( nadnárodného ) práva.
Koncepcia ovládnutia a ovládania členských štátov EÚ sa významne posilnila ešte iným spôsobom. NIEKTO, ako nositeľ konceptuálnej moci, rozhodol, že riadenie integračného procesu v Európe nebude ( ! ) prenechané iba ( ! ) iniciatíve a právomoci členských štátov či medzinárodnej spolupráci a preto bol ustanovený inštitucionálny systém, ktorý najskôr ES a neskôr EÚ umožňuje dávať zjednocovaniu Európy nové impulzy a ciele, ako aj tvoriť komunitárne právo so záväznosťou pre členské štáty. Iba pripomeniem, že inštitucionálny systém EÚ bol ustanovený tak, aby nebol podriadený členským štátom, ale aby bol samostatným systémom. Aktérmi tohto systému sú: Európska rada, Európsky parlament, Rada EÚ, Európska komisia, Európsky súdny dvor, Európsky úrad auditórov, Európska centrálna banka, Európska investičná banka, Hospodársky a sociálny výbor a Výbor regiónov.
EÚ je takým nadnárodným útvarom, ktorý sa podarilo skonštruovať tak, aby nemusela byť použitá vojenská sila či nejaká iná moc. Postupným a vedomým podriaďovaním sa členských štátov zámerom nositeľa konceptuálnej moci sa podarilo vybudovať úplne nové právne prostredie, nové právo. Preto sa otvorene zdôrazňuje, že EÚ je výtvorom sily práva, čiže v mojom poňatí, výtvorom konceptuálnej moci tých, čo si dovolili podriadením si zástupcov členských štátov „prinútiť“ súhlasiť s podmienkami spoločenstva. Uplatnením – ustanovením nového nadnárodného ( nie medzinárodného ) práva sa teda podarilo dosiahnuť to, čo sa nedosiahlo „mečom a krvou“.
Predstavitelia národných štátov sa bez veľkých problémov dali nalákať na tú, zdalo sa im, najzaujímavejšiu ponuku: vytvoriť fungujúce hospodárske spoločenstvo, ktoré musí mať aj nový fungujúci právny poriadok spoločenstva, ale mimo dosahu vnútroštátneho práva. Orgány ES si nárokovali prednosť nimi vytvorenej legislatívy pred národným právom, čo platí aj v súčasnosti. Treba dodať, že pre fungujúce hospodárske spoločenstvo je jeho „srdcom“ problematika jednotného vnútorného trhu aj s jeho základnými slobodami a určitý poriadok hospodárskej súťaže.
Lenže orgány Spoločenstva či EÚ sa nezastavili na hranici hospodárskeho spoločenstva. Postupne sa zmluvné podmienky integrácie upravovali a upravujú tak, že dochádza ku kvalitatívnej zmene z čisto hospodárskeho spoločenstva na politickú úniu, na dokončenie politickej integrácie. EÚ už teraz prináležia úlohy, ktoré ako celok vytvárajú charakter štátnosti. EÚ má s tradičnými medzinárodnoprávnymi organizáciami spoločné iba to, že vznikla na základe medzinárodnoprávnych zmlúv.
Je, myslím si, teraz aspoň trochu jasné, že koncepcia ovládnutia a ovládania členských štátov EÚ nemohla vzísť zo základnej požiadavky demokratickej ústavy, podľa ktorej všetká štátna moc musí vychádzať z ľudu. Táto požiadavka sa zákonite musela obísť, nesmelo sa s ňou počítať a preto nositeľ konceptuálnej moci sa musel zamerať na také aktivity, z ktorých bude ako – tak vyplývať, že EÚ je výtvorom práva a spoločenstvom na základe práva. Hospodárske a sociálne spolužitie národov členských štátov sa riadi nie silou moci, ale právom spoločenstva – EÚ. Komunitárne právo je základom inštitucionálneho systému.
Je potrebné sa na chvíľu zastaviť pri tom, aké sú „zdroje práva“. Ak spomeniem „zdroje práva“, tak ide o dva významy. Zaujímavý je hneď ten prvý význam, respektíve dôvod vzniku práva. Berie sa, že motiváciu k vytvoreniu komunitárneho práva je treba hľadať vo vôli zachovať mier a cestou ekonomických väzieb vytvoriť lepšiu Európu. Týmto dvom momentom vraj ES vďačí za svoju existenciu. Nemám námietky k tomu, že jedným z dôvodov je cesta vytvoriť ekonomickou integráciou lepšiu Európu. Je na odborných tímoch, aby preskúmali, či k tomu bolo potrebné použitie určitých metód vytvoriť práve systém komunitárneho práva alebo existovali aj iné možnosti.
Pokiaľ ide o dôvod vzniku práva, že to bolo motivované úsilím o zachovanie mieru, tak tento dôvod neuznávam, pretože je to iba výhovorka, ktorá sa používa v EÚ aj v súčasnosti v rámci úsilia o ďalšiu integráciu EÚ. Občanom EÚ sa stále podsúva, že EÚ je projekt, ktorý zabezpečuje trvalý mier, že nacionalizmus vedie k vojne, zatiaľ čo budovanie európskeho spoločenstva vedie k mieru. Politikom a občanom západná propaganda podsúva myšlienku, že opatrenia, ktoré národný štát urobí v prospech EÚ a teda Bruselu, že nevyhnutne vedú k mieru v Európe. Takže je tu otázka, či vzdanie sa národnej suverenity môže byť podmienkou, ktorú máme splniť ( pre koho ? ) pre zachovanie mieru v Európe ? Moja odpoveď je, že vzdanie sa národnej suverenity nesúvisí s podmienkou zachovania mieru v Európe a ani vo svete.
Patrím medzi tých, čo si myslia, že vojny nespôsobuje nacionalizmus, ale ambície vybudovať napríklad európske impérium. Patrím medzi tých, ktorí si myslia, že vojny sú nutným prejavom hrabivého kapitalizmu. EÚ v dôležitých otázkach svetovej politiky chce vystupovať s váhou najväčšej obchodnej moci vo svete. V zmluve o EÚ sa šéfovia vlád členských štátov EÚ dohodli rozvíjať spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku, ktorá v jednom bode je zameraná na zachovanie svetového mieru a posilnenie medzinárodnej bezpečnosti v súlade so zásadami Charty OSN. A aká je prax napríklad od deväťdesiatich rokov minulého storočia ?
Zločiny kapitalizmu vo svete dostali a stále majú zelenú, voľné pôsobenie, pretože samotná EÚ je výtvorom nadnárodných síl kapitalizmu.
Rozbitie Juhoslavie, ekonomická blokáda Iraku, agresia do Iraku, Afganistan, vojna v Sýrií, zničenie Líbye. Nesmieme zabúdať na deštrukčnú politiku EÚ vo vzťahu k Ukrajine, ktorej bola poskytnutá všestranná pomoc, aby sa štátny prevrat podaril a aby bola vyvolaná občianska vojna. Zločinom kapitalizmu v ostatných rokoch sa EÚ nikdy nepostavila do cesty. Samotné prípravy na vybudovanie európskej armády svedčia o tom, že expanzionistický duch ženie EÚ k tomu, aby sa Európa vo svete presadila ako politická a vojenská moc. Najhoršie je to poznanie, že SR sa cez svojich najvyšších štátnych predstaviteľov hlási k tým silám, ktoré zločiny kapitalizmu podporujú či sú ich priamymi aktérmi.
EÚ, ak by mala skutočne veľký záujem na presadzovaní mieru vo svete, mala možnosť konať iným spôsobom a aj jej pričinením by nemuselo dôjsť k mnohým agresiám a zločinom. Tým, čo radi hovoria o potrebe ochrany západných hodnôt a demokracie, rád pripomeniem, že západná Európa vybudovala svoj demokratický právny štát v rámci národného štátu. EÚ pod heslom zabezpečenia mieru chce v skutočnosti rozvinúť vo svete a Európe svoju imperiálnu politiku. Zdôvodňovať zriadenie európskej armády tým, že EÚ tak dá Rusku na vedomie, že má vážny záujem na zachovaní hodnôt EÚ či na tom, že existuje ukrajinská kríza, je choré a každého zmýšľajúceho občana to musí urážať.
Ako si chceme uchovať mier už len napríklad v Európe, keď Rusko pokladáme za svojho nepriateľa, ktorého treba zničiť, keď sa so všetkou vážnosťou pripravujeme na vojnový stret ? Ako sme sa poučili z druhej svetovej vojny, keď si nechceme uvedomiť, že pre mier v Európe je potrebné vytvoriť systém kolektívnej bezpečnosti a ten nemôže bez Ruska fungovať. Veď ZSSR reagoval na hegemonistické snahy fašistického Nemecka úsilím o vytvorenie systému kolektívnej bezpečnosti, ale Veľká Británia, Francúzsko a USA to odmietli. A aké boli dôsledky tohto odmietnutia pre ľudí vo svete ?
Ak sa za dôvod či motiváciu pokladá vôľa zachovať mier v Európe ( či medzi národmi EÚ ), ktorá viedla k vytvoreniu komunitárneho práva, tak takáto prezentovaná motivácia má veľké trhliny. Ak sa má zachovať mier medzi národmi EÚ, tak k tomu nie je potrebná spoločná armáda, ale skôr spoločná zmluva ( o kolektívnej bezpečnosti ). Ďalší problém spojený so zachovaním mieru je v tom, že zo strany EÚ je akýmsi divným spôsobom deliteľný. Uvediem citát: „Spoločná európska armáda by ukázala svetu, že nebudú existovať prostriedky, aby niekedy došlo k vojne medzi národmi EÚ.“ Toto vyhlásenie je zavádzajúce z viacerých dôvodov. Pri existencií európskeho super štátu národná identita sa stráca a bude najskôr určitým znakom regiónu nového štátneho útvaru – impéria.
Dôležitejšie je však to, že takýto „mier“ vo vnútri nového štátneho útvaru nebude žiadnou zárukou toho, že bude udržaný mier v samotnej Európe. V citovanom stanovisku sa opäť neberie ohľad na Rusko, čo môže byť aj výsledkom zámeru, že „mierumilovná“ EÚ bude plniť bojové úlohy vo vzťahu k Rusku či vôbec k celému svetu.
Zhrniem
Dôvod či motiváciu k vzniku komunitárneho práva vidím v tom, že NOSITELIA konceptuálnej moci ( predstáv o sledovaní svojich ďalekosiahlych zámerov ) po skúsenostiach z druhej svetovej vojny, mali pomerne jasnú predstavu o tom, aký systém ovládnutia a ovládania Európy je potrebné zvoliť a postupne presadzovať. K uvedenej motivácií bolo potrebné „nainštalovať“ aktivity súvisiace s pôvodom a zakotvením práva !!! Iba pripomeniem, že k prvému zdroju komunitárneho práva patria tri zakladajúce zmluvy vrátane ich príloh a protokolov ako aj neskorších doplnkov a zmien, ktoré sa berú ako zakladacie akty ES či EÚ a sú označované ako primárne komunitárne právo.
Treba zdôrazniť, že TEN, kto pripravuje návrhy zakladacích právnych aktov ES či neskôr EÚ, má v svojich rukách určitú moc, pretože cez jeho usmernenia a navrhnutý obsah sa zakladalo nové právo ! Zvyčajne boli stanovené rámcové podmienky ES ( EÚ ), ktoré sú povinné v záujme spoločenstva ( ! ) naplniť komunitárne orgány, ktoré sú zmluvne vybavené určitými legislatívnymi a administratívnymi právomocami. Orgánom ES či neskôr EÚ boli zverené právomoci, aby ich na základe práva vytvoreného zmluvami mohli vykonávať. Vykonávanie sa deje cez určité právne akty ( nariadenia, smernice, rozhodnutia ) a tie patria do sekundárneho komunitárneho práva. Tretí zdroj práva súvisí s činnosťou ES či EÚ na medzinárodnej úrovni. V rámci tohto zdroja bola napríklad podpísaná Asociáčna dohoda k príprave napríklad aj SR za člena EÚ. Počas určitej doby sa kandidátska krajina snaží o priblíženie hospodárskych podmienok k podmienkam EÚ a o splnenie aj ďalších kritérií.
Dušan Hirjak
