Facebook Twitter RSS
Czech English French German Russian Spanish

Recenzia: „MECENÁŠI, VLADÁRI A NAŠA BIEDA.“

Hodnocení uživatelů:  / 2
NejhoršíNejlepší 

Toto je nadpis článku Jozefa Banáša, ktorý ho pod týmto názvom aj publikoval v Slovenských pohľadoch č. 4/2012. Áno, už je tomu päť rokov čo autor napísal tento článok, v ktorom odkazuje vtedajším, ale i súčasným politikom, keďže sú to vlastne tí istí čo boli vtedy v politike, ale pretože za to obdobie sa toho zmenilo iba málo, okrem nárastu inflácie a korupcie! Tak ani životná úroveň a pomery u ľudí práce sa nezlepšili. No súčasným politikom štátnej moci, a to všetkým bez výnimky, ktorí sa stačili vo svojich funkciách dokonale etablovať, či lastne "zakopať", tak tí to vidia všetko inak, lebo pre nich sa k horšiemu nezmenilo nič!

Autor vo svojom článku sleduje myšlienku, akú hodnotu ducha pre svoju krajinu zanechávajú panovníci v dobe svojho vládnutia. Pri tomto ponore do problému začína starogréckymi panovníkmi; Periklom z 5. storočia pr. Kr., keď jeho obdobie vládnutia, ako o tom píšu aj dejiny, sú zlatým vekom Atén. Píše aj o dobe Sofokla a jeho "tragédiách", a spomína aj dobu slávnej Aristofanovej Lisistraty, tragédie Aischyla, či Sofokla, nesmrteľnej Antigony, kráľa Oidipa a ďalších.

  • recenzia-mecenasi-vladari-a-nasa-bieda

Pokračovateľom tohto vznešeného ducha gréckej doby je doba rímska. Do nej autor prešiel tým, že rímske obdobie, ktoré nadväzuje na kultúru starého Grécka, má isté špecifické rysy a po zásluhe spomenie cisára Augusta a jeho panovanie. Spomenie aj patrónov umelcov ako Gaiusa Cilniusa Maecenasa, ale aj Vigilia, Horatia, Pabla Ovidia Nasona a ďalších.

V čase renesancie vyzvihol ducha rodu Medici, keď neobišiel ani Leonarda, Botticelliho a Michelangela. A nezabúda ani na mená mecénov ako je Dante Alighieri, Giana Lorenco Bernini, Giovanni Boccacio, Sandro Botticelliho, Donatella, nevynímajúc Michalangela, Buonarrotiho, Francesca Petrarcu a geniálneho Leonarda da Vinciho.Potom si spomenie ducha benátskeho maliara Tiziana a o ňom píše: "Významný renesančný maliar Tizian na dvore Karola III.," a tu si už nemôžem odpustiť svoju kritickú poznámku, keď sa autor J. Banáš, ako spisovateľ dopustil dosť podstatnej nepresnosti či lapsusu, lebo v dobe života Tiziana /1488 - 1576/ v Európe žiaden Karol III. nepanoval. V tú dobu, keď Tizián žil a napĺňal svojím umeleckým duchom a štetcom pozoruhodné maliarské diela, tak to bolo za vlády Karol V. a Tizian ako jeho dvorný maliar ho aj stvárnil na svojom obraze. A tu sa dopustil J. Banáš hrubej chyby, lebo v žiadnom prípade si nemôže dovoliť panovníka len tak ľahostajne označiť rímskou číslicou inak, ako mu to genealogicky úzus ustanovuje. Túto nepozornosť, nesprávnym označením vladára, možno považovať za podstatný lapsus. Rovnako tak mám výhradu aj o pôsobení "Tycho de Braha, na dvore Rudolfa IV., " ako to autor v Pohľadoch uvádza, pretože správne malo byť - Rudolfa II., pretože v Česku v tej dobe panoval iba tento panovník z rodu Habsburgovcov a pobyt Tycho de Braha na jeho dvore je všeobecne a dostatočne známou skutočnosťou, ktorú by autor článku mal naozaj poznať. V ďalšom texte som nenašiel nič tak podstatného čo by nebolo súlade s históriou a dobou.

Pri sledovaní mecénov 19. storočia si snáď najväčšiu slávu podľa autora zaslúžil oceliarsky podnikateľ škótskeho pôvodu Andrew Carnegie, ale i ďalší. Potom prehádza do 20. storočia, kde mám isté výhrady napr. pri tzv. mecénovi Georga Sörösa. Dobre si spomínam, keď on sám sa neraz pasoval za mecéna a ľudia, s prepáčením ako cvičené papagáje, to po ňom začali opakovať a napokon ho už aj za mecenáša naozaj považuju. I keď jemu by viac prislúchal prívlastok burzový maklér, či - finančný oligarcha, ktorý k svojmu bohatstvu sa "dopracoval" na finančných a burzových trhoch, a tým aj zbohatol, čo sám neraz priznal i verejne, lebo jeho spôsoby neboli vždy v súlade ani so zákonmi USA, ale keďže konal v prospech ich mocenských elít /kam aj on sám patril/, vedome mu bolo odpustené, lebo jeho „zásluhy“ v prospech USA boli natoľko významné, najmä vo finančnej podpore opozičných síl v tých štátoch východného bloku, kde prebehli aj nim organizované a platené, farebné a „zamatové“ revolúcie.

Zvlášť ma u J. Banáša zarazilo, že v Česku dokázal nájsť v takom hojnom množstve osobnosti, ktoré označil za mecénov /načo ako autor má vlastne právo/. Ale ak vezmeme v úvahu, že medzi nimi je aj J. Hašek, autor Švejka,“ ktorý bol "politrukom" v Leninovej bolševickej revolúcii, tak čitateľ nevie, či to čestné miesto mu prísluší za jeho aktívnu účasť v októbrovej revolúcii, alebo v následnej ruskej, občianskej vojne, či preto, že napísal Švejka?!

Pritom keď príde k hodnoteniu Slovenska, tak tu iba letmo spomenie A. Dubčeka a tým končí! Z naších dejín si nespomenul na nikoho iného! Ani na M. R. Štefánika a jeho odboj. Ak si J. Banáš na neho nespomenul, mohol zo skoršieho obdobia, a to ešte z 19. storočia si spomenúť aspoň na Ľ. Štúra, či jeho dvoch druhov Hurba a Hodžu, ktorých činnosť určite ako spisovateľ by mal dobre poznať. Aj keď tí nemali financie, ale chvalabohu mali obrodeneckého ducha, ktorým dokázali pre slovenský národ urobiť nepredstaviteľne viac osohu, ako keby boli finančnými mecénmi, lebo v predrevolučných, ale aj počas revolúcie v rokov 1848/49 zohrávali nesmierne dôležitú úlohu za oslobodenie Slovákov z maďarského ujarmenia. Navyše, zavedením spisovného jazyka, keď Ľ. Štúr zvážil, že z troch nárečí by sa najlepšie mohla ujať v národe stredoslovenčina, aby sa Slováci mohli identifikovať ako národ slovenský z vlastným jazykom a písmom. A táto zásluha, v ktorej je veľký obrodenecký duch, nenahradia žiadné iné hodnoty. Veď napokon aj časopis, v ktorom J. Banáš tento svoj článok uverejnil, je tiež ich dielom, lebo ho vtedy práve založili, pod názvom: Slovenské pohľady. Títo velikáni ducha slovenského národa, nám uzákonili aj našu krásnu, mäkkú a ľúbozvučnú reč

slovenskú ako spisovný jazyk. Už iba to by stačilo, aby sa stali významnými osobnosťami, ktorým sláva bude patriť vždy tá najvyššia! Neviem síce ako spisovateľ J. Banáš pri písaní článku uvažoval, ale pokiaľ u Čechov našiel celú plejádu osobností, a u nás nikoho, lebo A. Dubčeka iba spomenul, akoby letmo a mimochodom,...! Tak neviem, či to bolo preto, že už sa cíti byť svetoobčanom a globalistom, alebo v tom bolo niečo iné?! Ktovie?! Veď ak inde u iných národov vychádzal aj z hlbokej minulosti, mohol i u Slovákov načrieť hlbšie do dejín a pokúsiť sa tam hľadať aj mecénov, i keď sme boli pod maďarským jarmom! Po roku 1918, sme si založili spoločný štát s Čechmi, a vlastne sme začínali z toho otroctva maďarizácie sa pomaly spamätávať. A keď v 1. ČSR sa začali objavovať, napríklad výtvarní umelci: M. Benka, Ľ. Fula, M. Galanda a veľa ďalších. Tak všetci títo majstri štetca či dláta, celý svoj majetok po smrti zanechali štátu! Čiže, tiež boli mecéni! Alebo nie?! A rovnako veľkým mecénom bol za 1. čs. republiky aj jeden z naších novodobých, ale pritom veľmi významný pedagóg, ktorého tu treba spomenúť, pretože nebyť jeho, ktovie ako by to s našou vzdelannosťou bez vysokých škôl bolo dopadlo! Jeho meno je Jur Hronec, pochádzal z gemerského Gočova. Tento vynikajúci pedagóg a fenomenálny odborník v matematike, nositeľ viacerých doktorských titulov a vysokoškolský profesor, doktor vied, o ktorého prejavili záujem aj v USA, a v medzivojnovom období, keď prednášal matematiku na brnenskej VŠ, tak práve vtedy vymohol na čs. vláde v Prahe pri 300. výročí osláv Trnavskej univerzity to, že čs. vláda v Prahe akceptovala jeho návrh na zriadenie vysokej školy technickej. Vtedy, v tom r. 1935 vyhlásil: „...vláda vydala na vysoké školy v Čechách 8l 3l2 000 korún, na Morave 36 7l5 200 korún a na Slovensko len l0 3l3 800 korún, keď z toho dal štát na techniky a príbuzné vysoké školy v tomto jednom roku /1935/ v Čechách 3l 225 900 korún, na Morave l7 926 l00 korún, ale na Slovensko štát neinvestoval nijaké peniaze, a to svedčí o veľkom nepomere. Niet sa čo diviť, že slovenská mládež chce, aby každá krajina rovnomerne a spravodlivo dostávala svoj podiel určený na vysoké školy...“ Takto celkom jednoznačne nastoľoval otázku založenia na Sloensku najmä Vysokej školy technickej, čoho zástancom bol i Zväz slovenského študenstva a široká slovenská verejnosť. J. Hronec ako organizátor akcie, vymohol na štátnych orgánoch splnenie svojej petície! Vláda v Prahe to vzala na vedomie a nastolenú požiadavku akceptovala a dňa 23. júna l937, keď vládnym zákonom zriadila - Vysokú školu technickú M. R. Štefánika, so sídlom v Košiciach, ktorá tam bola iba krátku dobu. Po maďarskom zábere Košíc, ešte istý čas pobudla v Martine, až sa napokon natrvalo presťahovala do Bratislavy. Za prvého rektora profesorský zbor vtedy zvolil dňa 4. 8. l938 profesora Dr. Jura Hronca, DrSc. Popri svojej práci pedagóga i rektora, sa podieľal aj na zriadení ďalších VŠ; ako Lesníckej a drevárskej či Poľnohospodárskej, Pedagogickej a ď.

Za pomoci čekých profesorov, bolo treba u nás založiť tieto vysoké školy popri už jedinej čo na Slovensku bola - Komenského univerzity.

Uvedomujem si, že pohnútky autora tohto článku v Slovenských pohľadoch, zrejme sledovali niečo iné, nie to čo tu ja rozvádzam. Ale nech to bolo akokoľvek, jedno treba mať na pamäti; že ľudia ktorí si článok prečítajú, nerozmýšľajú vždy tak ako autor článku. A to by mal tiež spisovateľ vedieť!

Neviem, či teraz trafím do „čierného,“ ale podľa všetkého J. Banášovi išlo zrejme o to, že keď neuvedie nikoho zo Slovenska, tak sa mu podarí presvedčiť aspoň súčasných mocipánov, keďže je to oblasť, či vlastne - „pole neorané,“ tak táto výzva patrí im! Páni politici, namiesto toho, že ľud slovenský okrádate províziami a ďalšími podvodmi, mali by ste sa teraz radšej začať starať o „tento môj biedný ľud slovenský?!“ A to zrejme bolo aj jeho úmyslom. No ak by som nebol našiel tých pár jeho „prešľapov“ určite by som túto recenziu nerobil. Ale na druhej strane, už to, že Jozef Banáš mal odvahu k tomu, aby dnešných našich politikov defacto takto pokarhal a vyzval, že toto "hluché miesto" v histórii treba vyplniť /?!/ je samo osebe záslužný čin, keď im píše: "Spomínaní vladári, priemyselníci či bankári vedeli a vedia, že umenie a jeho plody nie sú len darmi, ktoré uspokojujú samoľúbosť, ale predovšetkým svedectvom doby." A v tomto duchu zrejme tak apeluje aj na súčasných zbohatlíkov, politikov, bankárov - že touto cestou by sa mali uberať, keď ešte píše: "Výtvarníkom ste ukradli kaštieľ v Moravanoch, spisovateľom kaštieľ v Budmericiach... Ak čitateľ vie o dajakej škole, knižnici, nemocnici, divadle alebo dome kultúry postavenom po roku 1989, nech ma opraví... Za socializmu mal štát príjmy so ziskov štátnych firiem, z daní, odvodov a ciel, dnes má príjmy zo ziskov štátnych firiem /tie prakticky už nie sú/, z daní právnickych a fyzických osôb, odvodov, ale má jeden príjem navyše. Príjem priam gigantický. Príjem z privatizácie, rozumej z predaja toho, čo sa tu vybudovalo za komunizmu. Nespomínam si totiž, že by sa privatizovalo niečo, čo postavil štát po roku 1989, teda čo by dal k dispozícii občanom. Spomínam si však veľmi živo, čo občanom vzal. Obávam sa, že privatizácia po roku 1989 je lúpež prinajmenej porovnateľná s lúpežou komunistickou po roku 1948 .... Gorila potvrdzuje, že zmyslom demokratických volieb je umožniť jednej bande zlodejov, aby nahradila druhú. Beztrestnosť týchto zlodejov dokazuje platnosť sarkazmu, že v demokracii môžu beztrestne kradnúť len bohatí."

Július Žiak.

 

podporte-width

 

Komentáře

Pro přidávání komentářů se musíte přihlásit / registrovat

Facebook komentáře