Počúvala som rôzne politické komentáre, vyjadrenia politikov a novinárov o tom, že Ukrajina sa tentokrát príliš blamovala pred svetom.
Nie nemyslím si to, len sa začali diať veci, ktoré sú predzvesťou pádu terajšej verchušky na Ukrajine, ktorá si nesplnia úlohu- vyvolať otvorený konflikt s Ruskom.
Tvrdé vyjadrenia o tom, že na Ukrajine vládnu oligarchovia a robia si čo chcú, len potvrdili moje predpoklady.
Žiaľ, tieto udalosti sa dotýkajú aj Slovenska. Málokto sa pozastavuje nad tým, že práve ľuďom, ktorí začínajú byť pre Západ neprijateľní, radia dvaja naši bývalí poprední politici M. Dzurinda a I. Mikloš. Práve títo dvaja páni sa stretávajú s prezidentom Kiskom, so zámerom vytvoriť novú politickú stranu.
Nedávne vyjadrenia p. Dzurindu o tom, že Slovensko je stále “ čiernou dierou Európy“ a vyjadrenia v českej televízii o použití hrubej sily voči Rusku, len dokazujú, že pán
Dzurinda má takisto velikášske maniere ako náš pán prezident, ale aj prezident Ukrajiny.
Na to, akým spôsobom vládli u nás práve títo dvaja politici, ktorí sa stali poradcami tých, ktorých dnes západné média označujú za oligarchov, by Slováci nemali zabudnúť.
Prípad „Babčenko“ je príkladom toho, ako sa dokážu „politické bábky“ dosadené mocnými sveta vymknúť spod kontroly a podľahnúť sebaklamu vlastnej dôležitosti a nenahraditeľnosti.
Najsmutnejšie na tom všetkom je to, čo všetko sa udialo na Ukrajine a koľko nevinných ľudí muselo zomrieť práve kvôli mocenským chúťkam mocných sveta.
Zneužitie obetí zostreleného malajzijského lietadla, masaker nevinných obetí v Odese, občianska vojna a genocída v Donbase, ktorú nariadila ukrajinská vláda je výsledkom „demokracie“, ktorá vraj na Ukrajine nebola a ktorá mala prekvitať práve po dosadení politických bábok.
Rozpredaná krajina, chudoba, vojnové útrapy nevinných ľudí len ukazujú, čo dokáže násilím importovaná „sloboda a demokracia“.
Prípad „Babčenko“ je najmä predzvesťou „súmraku ukrajinských bôžikov“ , ktorí sa začali hrať na bohov.
