Vrátil sa z lekárskej misie v Sýrii: Už sme nevedeli, kto na koho zaútočí

Ako sa lekár dostane do Sýrie?

- Snom mojej manželky vždy bolo spolupracovať s Lekármi bez hraníc. Keď žiadala o misiu, povedal som si, že sám doma neostanem. Manželka sa nakoniec vybrala do Južného Sudánu, ja do Afganistanu. Hneď po návrate som si povedal, že by som sa ešte jednej misie rád zúčastnil. Sýriu mi ponúkli asi po pol roku. Išiel som o ďalších šesť mesiacov.

Do ktorej lokality vás vyslali?

- Na sever Sýrie. Bývali sme na juhu Turecka a do Sýrie sme každý deň dochádzali. Boli sme dvaja anesteziológovia. Striedali sme sa. Tri dni spal v Sýrii jeden, tri dni druhý. No denné služby sme mali obaja narovnako.

Predpokladám, že išlo o poľnú nemocnicu.

- Áno, patrí Lekárom bez hraníc. Konkretizovať presné miesto nemôžem. Pôvodne to bola škola. Konflikt priestory zničil. Organizácia ju opravila, vybavila tým, čím bolo treba, a funguje to.

Dá sa aspoň povedať, či sa nemocnica nachádza v blízkosti priameho ohrozenia?

- Určite áno.

Aký typ výkonov nemocnica poskytuje?

- Nemocnica slúžila pre operácie akútnych i plánovaných výkonov. Či už išlo o úrazy z autonehôd, strelné poranenia, alebo cisárske rezy. Tým, že sme pôsobili pri hranici, nemocnica slúžila aj ako centrum pre transfer do vyšších, špecializovaných nemocníc do Turecka. Prakticky sme vydávali papier na prevoz, aby na hranici neboli komplikácie.

Akých pacientov ste takto posielali?

- Naše pracovisko nemalo jednotku intenzívnej starostlivosti. Pokiaľ bol pacient na tom veľmi zle a potreboval intenzívnu starostlivosť, preložil sa do Turecka na ARO alebo JIS-ku. Po stabilizácii a zaliečení sa vrátil k nám.

Nemocnice sú terčom útoku

Ako to dnes vlastne so sýrskym zdravotníctvom vyzerá?

- Problémy, v ktorých sa ocitlo, nemajú podľa mňa žiadnu logiku. Nemocnice sú terčom útokov. Zdravotnícky personál, najmä lekári, odišli preč. Aj my sme mali problém zohnať miestnych chirurgov. Sýrske zdravotníctvo bolo donedávna veľmi vyspelé. Lekári vedeli pracovať s ultrazvukom, CT-čkom. A zrazu o to všetko prišli. Situácia sa posunula do krajnosti. Zvyklo sa hovoriť, že zabiť lekára, ktorý by mohol ošetriť nepriateľa, je lepšie ako zabiť niekoľkých nepriateľov. Uznávam skôr dohody, ktoré hovoria, že pokiaľ je niekde vojna, nemocnice by mali byť nestranné a mali by riadne poskytovať zdravotnú starostlivosť. Toto v Sýrii dnes neplatí.

Stal sa zo zdravotníckej starostlivosti nástroj vojny?

- Asi by som to takto nepovedal. Skôr, že zdravotníci sa stali terčom útokov, aj keď Lekári bez hraníc otvorene upozorňujú, že útoky na zdravotnícky systém sa využívajú ako spôsob vedenia vojny.

S kolegami ste mali takú skúsenosť?

- V našej nemocnici sme s tým problémy nemali, ale na pracovisko vo vedľajšom meste hodili bombu. Pokiaľ sa stane niečo také, že sa zničí nemocnica, funguje sa v suteréne, ktorý ostal. Aspoň takto nám to vraveli miestni doktori, že operujú v podzemí. A zadarmo.

Niektoré správy zo Sýrie hovoria o väznených a mučených lekároch...

- O tom neviem. U nás sa ale stalo, že nám uniesli miestneho lekára chirurga-ortopéda. Našli ho zabitého na druhý deň. Presný dôvod sme nevedeli.

Ako sa po takejto správe nastupuje do služby?

- Ak ide človek na takúto misiu, trochu počíta s tým, že sa môže diať všeličo. Keď však reálne počujete o tom, čo sa stalo vášmu kolegovi, s ktorým ste tvorili dva týždne na sále tím, tak precitnete. Rozhodovali sme sa, či pokračovať, či nepokračovať v projekte.

Odkiaľ ste čerpali informácie, či je bezpečné prejsť sýrsku hranicu?

- Každý tím má svojho koordinátora, ktorý spolupracuje s vedúcim lekárom. Logistik lokálneho projektu na základe svojich informácií zhodnocuje, či je návrat do projektu bezpečný, alebo nie. Niekedy sa musel rozhodovať viac razy za deň.

Lekári musia improvizovať

Prečo vlastne lekári bývali v Turecku?

- Pôvodne to bolo tak, že zdravotníci bývali v ubytovni, ktorá bola priamo v nemocnici. Vo februári sa ale situácia po vojenskej stránke zhoršila natoľko, že streľba a črepiny z granátov zasahovali priamo do nemocnice. Náboje boli po celom areáli. Bolo tu riziko, že postrelia pracovníkov. Vtedy sa rozhodlo o evakuovaní do Turecka. Z piesku sa postavili zábrany, aby črepiny neohrozovali pacientov. Nemocnica sa ako keby opevnila. Náš lekársky tím ostal v Turecku a rozhodol sa dochádzať. Pár ľudí - chirurg, anesteziológ, sestra aj šéf - ostávali na noc.

Noc bola pravdepodobne riskantnejšia.

- V noci bolo väčšie riziko bombardovania. Často bolo počuť lietadlá.

Ako začínal váš typický deň?

- Na hranici čakalo auto Lekárov bez hraníc, ktoré nás odviezlo na pracovisko. Začalo sa mítingom o bezpečnosti, zreferovalo sa, čo sa stalo v noci a aké je riziko. Dostávali sme aj inštrukcie, čo v prípade, ak by bolo potrebné evakuovať. Nasledovala vizita, o desiatej sme už boli na operačnej sále, operovali sme asi do štvrtej. A o piatej späť do Turecka.

Aká je dostupnosť k inému typu ošetrenia? Napríklad pokiaľ má pacient problémy s krvným tlakom alebo cukrovkou.

- My sme boli viac zameraní na akútnu starostlivosť. Ale starostlivosť sa poskytovala aj tehotným ženám. Ak mal však niekto infarkt, u nás sa urobilo EKG a ak sa zistil, posielali sme sanitku do Turecka, kde pacientovi urobili spriechodnenie ciev. To, čo sa dalo, sme spravili. S vecami, ako bol vysoký tlak alebo zlyhávanie obličiek, tam sme toho už veľa robiť nemohli. Lieky, ktoré sme mali, sme pacientovi podali. Ale kontrola už nebola. To je, žiaľ, nevýhoda. Kardiológa v ambulancii v Sýrii nenájdete.

Necítia sa potom lekári bezradne, že nemôžu pacienta skontrolovať alebo mu podať nejaké iné lieky, poslať ho ku kolegovi?

- Ja som pracoval ako anesteziológ. Toto je skôr otázka pre lekárov, ktorí pracovali na centrálnom urgentnom príjme.

Je to naozaj tak, že lekár na takomto mieste robí úplne všetko a musí byť doslova kreatívnym pracovníkom?

- Rozhodne. To bol prípad našej kolegyne psychologičky, ktorá sa okrem základnej terapie starala prakticky aj o psychiatrických pacientov. Chirurg musí byť schopný zoperovať všetko. To znamená, musí vedieť urobiť aspoň základnú operáciu hrudníka, musí byť schopný otvoriť dutinu brušnú, zoperovať horné, dolné končatiny, schopný urobiť cisársky rez, čo je špecializáciou pôrodníka. Anesteziológ musí byť zasa schopný poskytnúť anestézu ako novorodencovi, tak dospelému, poskytovať konzultácie na urgente pri resuscitácii, intubovaní. U nás je to bežne tak, že anestéziu podáva lekár. V Sýrii sme zaškoľovali zdravotné sestry, v našom prípade bratov. Lekári musia na takýchto miestach mnoho razy improvizovať.

Povstalci začali bojovať medzi sebou

Dajú sa na takých miestach zažiť aj dobré momenty?

- Dobré momenty predstavuje to, keď vidíte úprimnú vďaku. Dáva to pocit zadosťučinenia. Napríklad u miestneho personálu a pacientov, pretože tí ľudia si uvedomujú, že prichádzate na pomoc z bezpečných a relatívne bezproblémových krajín.

Vrátili by ste sa?

- Momentálne nie. Keď sme dostali rozhodnutie od našich nadriadených o nutnosti zredukovať tím z bezpečnostných dôvodov takmer na polovicu, teda, že časť tímu musí predčasne opustiť misijný projekt, priznám sa, nemal som výhrady. Keď som odchádzal, každý deň sa stával komplikovanejším a komplikovanejším. Práca sa dala telesne aj psychicky zvládnuť, ale všetko okolo nám dávalo zabrať. Keď začali medzi sebou bojovať aj povstalci, tam už bolo riziko, že pri vás môže vybuchnúť hocijaké auto.

To bolo v čase, kedy sa rozhodovalo o intervencii?

- My sme tam boli v čase, keď sa čakalo na útok Spojených štátov. Dovtedy rôzne povstalecké skupiny spolupracovali, čakali. Keď sa ale USA stiahli, povstalci začali bojovať medzi sebou. Už ste nevedeli, kto na koho zaútočí.

Dá sa predikovať, ako dopadne sýrske zdravotníctvo, ak to pôjde takto ďalej?

- V Sýrii dnes pomáha viacero humanitárnych organizácií. Časť domácich lekárov ostáva. Tí pracujú s rizikom a neváhajú zomrieť pri výkone povolania. Sú veľmi šikovní. Akurát prišli o vybavenie, materiály, lieky. To, či sa zdravotníctvo pozbiera, závisí od celkového vývoja.

Ako slovenský lekár žijúci v Česku vníma, že v Sýrii je lekár ochotný položiť život pri výkone svojho povolania?

- Zamýšľal som sa nad tým, čo by som robil, ak by bola vojna na Slovensku. Odišiel by som? Ostal by som? Na túto otázku som si zatiaľ neodpovedal. Ak ste na projekte a necítite sa bezpečne, máte právo kedykoľvek odísť. Pokiaľ by som mal ísť do Sýrie znovu a viac do vnútrozemia alebo na miesto, kde ostreľujú nemocnice, asi by som to odmietol. Mal by som pocit, že priveľmi riskujem. Ale chápem lokálnych lekárov, že ostávajú. Všetko však záleží od toho, akú má človek povahu, srdce a rodinný život.

Miroslav Durila pochádza z obce Zámutov pri Vranove nad Topľou. Strednú zdravotnícku školu si urobil v Košiciach na Kukučínovej ulici, medicínu študoval v Martine. Sedem rokov pracuje na Klinike anesteziológie, resuscitácie a intenzívnej medicíny 2. LF UK v Pražskej Fakultnej nemocnici v Motole.

Zdroj: http://aktualne.atlas.sk/vratil-sa-z-lekarskej-misie-v-syrii-uz-sme-nevedeli-kto-na-koho-zautoci/zahranicie/azia/